Waw ...... celkom ma prekvapilo ako sa to končí ....

Zase som to urobila. Smiala som sa! A pritom som mala chuť plakať! Kričať! A byť strašne smutná! Snažila som sa to všetko schovať za úsmev. Prečo? Prečo som taký zbabelec a potrebujem sa schovávať? Som ja vôbec niekedy úprimná? Dokážem to? Existuje niekto, kto ma pozná takú, ako ja seba? Je niekto, komu som to mohla povedať? Ľutujem, ale na túto otázku nedokážem odpovedať kladne ...... na druhej strane, keby existovala osoba, ktorá by o mne vedela všetko, nebola by som v bezpečí. Nemôžem bezvýhradne dôverovať niekomu, ak nie som schopná veriť sama sebe. Neviem, ako som sa sem dostala, ale nepáči sa mi to. Nemám z toho dobrý pocit. Kto som? Môže mi to niekto povedať? Už som sa vyskytla v mnohých situáciách a v niektorých dokonca aj viac krát. Spozorovala som rozdiel. Moja reakcia na situáciu bola vždy iná a nemôžem povedať rozumnejšia. Ale kedy som to bola skutočne ja? Čo je správne? Rozhodovať sa rozumom, alebo srdcom? Myslieť reálne, alebo mať túžby a naivné predstavy? Žiť v stave, keď stále čakáš na to najhoršie a potom, keď sa niečo náhodou podarí lepšie, byť šťastný? To je trochu pritiahnuté za vlasy, nie? alebo žiť v neustálych nesplnených túžbach? A potom to sklamanie ...... Lebo nič nikdy nie je také, aké si to vysnívame .... A žiť v reáli? A dá sa to? Ani neviem, či poznám niekoho, čo to dokáže .... Mám pocit, že všetci sú buď prehnane optimistický, alebo prehnane pesimistický, alebo raz tak a raz tak. Bojím sa, že takto zničím ľudí okolo seba ..... bojím sa, že ich stratím. Možno sa až tak bojím straty, že to všetko zničím mojimi neustálymi obavami ..... Musím sa s tým vyrovnať, musím začať žiť život taký, aký je a nie sa len stresovať. Napríklad včerajší deň ....... ja ani neviem, ako prebiehal. Neviem kedy sa to začalo, ani čo to spôsobilo. Bola som úplne mimo. Nejaká ‚vygumovaná‘ mimo reálu, prítomné bolo len moje telo ..... čudné, ešte som sa tak nikdy necítila. Zabudla som všetko, čo som chcela, alebo mala urobiť. Odmietam prežívať takéto dni. A nabudúce ho radšej prespím, lebo ma to úplne vyhodilo z toho stereotypu, čo zažívam. Niežeby ma bavil, ale je stokrát lepší! Ako toto. Dnes to už išlo naspäť do starých koľají .... fajn, dúfam, že zajtra už sa budem nenútene usmievať. Možno zajtra spravím niečo bláznivé .... mám už teraz na to obrovskú chuť! Čo tak bungiejumping? .... trochu adrenalínu .... nedočkavého strachu ...... a odreagovania. Myslím si, že ten voľný pád je super .....letíš, letíš so všetkými svojimi starosťami, a keď ti dôjde lano, jednoducho sa vrátiš hore a všetky tie veci necháš ísť dolu a dajú ti pokoj ...... neviem ako pre iných, ale pre mňa skvelá predstava .... Aj toto písanie je pre mňa niečím podobným .... Idem si po papieri so starosťami, píšem veci, ktoré si možno aj niekedy nemyslím, ale pomáha to! Napríklad teraz by ma naštvalo už len, keby som si zlomila nôžku ..... ale všetko – a to podotýkam – VŠETKO – zlé je na niečo dobré .... aj toto otrepané klišé ......páči sa mi!