Špina

Pomaly vykročil von z auta priamo do ďalšieho horúceho, slnečného dňa uprostred najšpinavšieho mesta Afriky. Kapské mesto, kolíska kultúry juhu, napriek všetkému bolo pre neho celým jeho životom. Tu sa narodil, vyrástol na najnechutnejšom sídlisku, a teraz tu pracoval. Jediné po čom túžil bolo založenie vlastnej dvojčlennej rodiny s Mirett, svojou jedinou, nevyslovenou láskou. Bol ochotný obetovať všetko. Dokonca sa zamestnal v práci pre bláznov alebo ako iní hovorili, doslova v najväčšej špinavosti, ktorá bola dostupná. Bol smetiar s nechutne vysokým platom. Veď kto by už dnes pracoval na takomto mieste keď v tomto momente stačí zdvihnúť telefón, a človek môže byť tým, kým byť chce. Miesta je všade nadbytok. Pousmial sa nad tým ako sa mu všetci vyhýbali. Skutočný vydedenec a to len preto, že potrebuje narýchlo naškrabať sakramentsky veľké, ale čisté prachy - v špine...

Jeho staré Volvo pokojne zapípalo keď pri vchádzaní do budovy len tak mimovoľne stlačil výšúchaný gombík na zväzku kľučov. Niežeby sa bál že mu jeho kus polorozpadnutého šrotu niekto ukradne. Jeho Frankenstein sa nemusel báť ničoho. Bol skladaný asi na dvesto krát kým zo seba vôbec vydal čo i len mierne zakašľanie, ktoré sa dalo považovať za prvé naštartovanie kráľa vykopávok. Zamykal ho už len zo zvyku...
Mike vbehol do nízkej budovy bočným vchodom, preletel pod ošúchanou tabuľou, už bez nápisu, a pomaly začal klesať po schodoch cez dve poschodia do šatní. Tam, medzi skrinkami s oranžovými oblekmi naňho už čakala polovica jeho skupiny.
„Zdravím Mike!" Ozvalo sa mu za chrbtom. Keď sa otočil uvidel Jariho stáť s lakťom opretým o na bielo natretú, šatňovú skrinku. „Ach taká doba a ty stále používaš ťahy ako na strednej..." poznamenal Mike a venoval sa obsahu svojej skrine. „No no no, ešte provokuj a dnes mi platíš obed krpec." S úsmevom na perách sa Jarih zozadu priblížil a lakťom zatlačil na jeho hlavu. Zašteklilo to, našťastie pre jeho kolegu, skôr ako mu to stihol vrátiť presne mierenou ranou pod rebrá, zjavila sa Mirett. „Hej vy dvaja!" A so slabým úškrnom na tvári dodala: „Smetiari! „Ak by sa vaša lenivosť dala zapísať do vzorca, tak aj tie najväčšie hlavy tohto zaprášeného sveta by nad tým strávili aspoň tak minimálne jednu svoju mladosť. Prasiatka moje" Usmiala sa a tento úsmev pre Mikea znamenal viac ako celý jeho suchý a zatiaľ za nič nestojaci život. „Vitaj znova medzi nami Mirett." poukázal na svoju prítomnosť Jonathan. Vynoril sa s ďalšími dvomi partnermi, už navlečenými v mimozemsky pôsobiacich, krikľavo-oranžových kombinézach. Tento úchvatný dizajn navrhlo mesto aby na seba všade upútali čo najviac pozornosti. Nech je vidieť, že sa snažia vyčistiť rokmi zanedbané, špinavé a odumierajúce centrum mesta od odpadu.
Mike venoval Mirett ešte jeden túžobný, rozvášnený pohľad. Tá však pokrútila hlavou, zvrtla sa na opätku, odhaľujúc nádherne zaoblené lítko otrčiac pred Mikea najpríťažlivejší zadok sveta, a odkráčala do svojej kancelárie. „Strč si tie oči naspäť." opäť sa pripomenul Jonathan a vytrhol ho zo živého snenia. „Čaká nás robota a na jej konci vytúžená výplata za tento zasratý mesiac."
„A ktorý mesiac podľa teba zasratý nebol keď sa stále musíme hrabať vo všetkom tom zasratom odpade?" Pohotovo poukázal s úsmevom na nechutne reálnu skutočnosť Jarih. Mike sa rozosmial, navliekol si kombinézu a so slovami čakám vás v aute sa vybral do garáže. O pár minút neskôr sa banda zjavila na schodisku. Keď ich Mike uvidel v spätnom zrkadle, musel sa usmiať. Vždy sa tvárili tak vážne ako keby išli na Mesiac a v ich rukách ležal osud celého ľudstva. „Raketa pripravená na štart." sucho poznamenal keď sa všetci konečne usadili. „Čo zas trepeš?!" neprítomne sa opýtal Jarih.
Vyliezli z garáže. Čakal na nich ďalší nechutný a nudný, večne rovnako dlhý, zapáchajúci deň...

Bol večer a konečne sa vracali autom naspäť domov, k svojím milenkám a hneď potom k rodinám, k skutočným láskam alebo k televízoru s ľadovo vychladeným pivom svojej obľúbenej značky. Každý vlastne išiel na jedno a to isté miesto, len v inej časti mesta. Pouličné osvetlenie na McGraham Road vrhalo dlhé tiene. Lampa pred nimi blikala, tá ďalšia sa už ani neunúvala svietiť. Na najbližšej Jarih zahol doprava ako obvykle. Vo zvuku večerného mesta sa zrazu Mike intuitívne prebudil z polospánku.
Strach ovládol ženu v tichej uličke len pár metrov od smetiarskeho auta, prechádzajúceho okolo. Skôr ako výkrik doznel a zavŕtal sa do špiku kosti každému jednému z nich, prenikol nocou výstrel. Po tlmenom zabrzdení smetiarskeho auta ostalo ticho. Mike v úplnom šoku, v totálnom vytržení a v obavách vyskočil z auta a pomaly sa zakrádal k uličke. Toto sa tu stávalo často, im však ešte nikdy. Počul ako Jonathan šeptom do vysielačky čosi hovorí. Mike sa zakrádal popri stene zatiaľ čo ho Jarih z upoteného sedadla ich náklaďáku napäto sledoval. Ústami naznačil „Som za tebou ak by sa niečo zomlelo." Usmial sa a pomaly sa začal zosúvať zo sedadla aby nečujne vyliezol von. Mike ani netušil že to bol posledný úsmev svojho dlhoročného priateľa, ktorý videl. V tej sekunde sa stalo niekoľko vecí naraz. Z uličky sa vyrútil muž so zbraňou a prešpikoval auto z jednej strany guľkami. Mike s otvorenými ústami sledoval ako guľky trhajú plech a prenikajú ním ako nôž maslom. Niekde v pozadí začul kričať Jonathana. Stále držal vysielačku a bolestne kričal. „Preboha, kurva pomoc on sa zbláznil. Asi mu preplo nie sme ozbrojený chce nás zabiť!" Zrazu sa mu pod okom objavil červený kruh z ktorého sa pomaly začal valiť potôčik krvi. Hlavou mu myklo dozadu a už sa viac nepohol. Nevydal ani hláska.
Bol mŕtvy skôr ako sa jeho telo vykotúľalo zo sedadla cez pootvorené dvere na špinavú ulicu. Útočník sa pustil do behu krížom cez auto. Asi spanikáril a hľadal najkratšiu cestu na druhú stranu ulice. Prudko trhol dverami vodiča a skôr ako sa stihol spamätať vrhla sa naňho dvojmetrová tmavá postava. Jarih ako besný vyletel z auta a pustil sa s neznámym do boja. Mike len stál a pozeral sa. Bol v šoku, triasol sa a všetko to vnímal len z veľkej diaľky. Späť ho vrátili až dva rýchle výstrely a prúd horúcej krvi, ktorý sa rozprskol po ulici. V tom momente, netušiac čo robí, sa Mike vrhol k autu a nohy sa mu samé rozhodli chytiť útočníka. Keď ho ten chlap zbadal namieril zbraň a ozvalo sa tupé šťuknutie. Mike mal zaťaté zuby a očakával trochu iný zvuk spojený s neznesiteľnou bolesťou prinášajúcou smrť. Chlapovi však došli náboje, zásobník bol prázdny ako Mikeove oči plné strachu a zároveň akéhosi nezmyselného pokusu o hrdinstvo. Zbraň letela priamo na Mikeovu hlavu, on sa jej však o kúsok vyhol. Nohou však pri tom v tej rýchlosti a amoku zavadil o niečo mäkké. V spomalenom páde uvidel bezvládne telo Jonathana, potom prudká bolesť a už nič. Prebral sa a v ústach pocítil železitý pach krvi. Vedel že tá krv nebola jeho. Otvoril oči a zistil, že leží tvárou v tvár mŕtvole bez duše a bez zvyčajnej iskry v hnedých očiach. Jonathan bol nezvratne mŕtvy. Z otvorených úst mu cícerkom tiekla tmavočervená, v pouličnom osvetlení večera rubínovo lesklá krv. Zrazu mu začal fungovať aj sluch. Pomaly v diaľke rozpoznával húkanie policajných sirén. Nebol v bezvedomí veľmi dlho... Kúsok od neho však začul nechutný zvuk, prerývaný dych a striekajúci prúd krvi dopadajúcej priamo pod kolesá zničeného auta. Postavil sa a tromi skokmi priletel k ranenému Jarihovi. Guľka prešla krkom priamo cez tepnu a preťala ju ako obyčajný vlas. Pod okom mal Jarih ďalšiu dieru, ktorá sa končila na zadnej strane lebky. Presne na mieste kde ho Jarih zvykával štekliť keď mal dobrú náladu. Bol to zázrak že ešte žije. Oči umierajúceho černocha našli Mikea. Nebola v nich však tá priateľskosť, ktorú Mike poznal. Jeho kamarát mal záchvat zúrivosti. Akoby ho ovládli smrť prinášajúce kŕče a menili ho na netvora. Nespoznával starého priateľa a kolegu. Rukou z posledných síl nahmatal Mikeov krk a svoje krvavé nechty mu zaboril až do mäsa. Jarih ho považoval za útočníka a chcel ho zabiť! Mike sa skúsil vytrhnúť zo smrteľného zovretia. To však bolo príliš pevné.
Z posledných síl zo seba cez zaťaté zuby vytlačil : „Pusti ma!" ... Bolo to však márne, nedokázal ho odtlačiť, tak zakrvavenou, ubolenou rukou hmatal v okolí či nenájde niečo, čo by mu pomohlo. Nahmatal studenú kovovú rúčku a bez váhania z poslednej sily obrátil zbraň proti kamarátovi. Musel to spraviť. Udrel ho do hlavy rukoväťou, niečo zapraskalo a zovretie ochablo. S plačom sa Mike hodil na kamarátovu hruď, v ktorej ešte pred chvíľou bil život. Musel to spraviť... Aj tak Jarih nemal žiadnu nádej a on nechcel zomrieť. Musel to spraviť... Ušetril ho od trápenia sa. Nemal to spraviť... Čo ak by ešte bol prežil a jemu by neublížil. Čo ak sa chystal povoliť zovretie? Čo ak, čo ak, čo ak... Nie, on mu len zabránil v ďalšom trápení. Bola to chabá útecha, z ktorej ho naplo a tak sa len silnejšie rozplakal a nedokázal prestať. Len matne si uvedomoval majáky za ním a ruky, ktoré ho dvíhali a odnášali preč. Za chrbtom ho spútali, čomu úplne nerozumel, ale nemal síl brániť sa.

Policajt, ktorý našiel v ulici mŕtvu tehotnú ženu s prestrelenou hlavou sa pozvracal.

Ešte v ten večer Mikea označili vo všetkých správach za neznámeho krvilačného zabijaka, ktorý vraždil pre zábavu, neváhal zabiť dlhoročných priateľov a tehotnú matku troch detí. V jeho psychotestoch nenašli ani náznak toho, že by Mike konal iracionálne. Podľa verdiktu bol plne pri vedomí a uvedomoval si, že vraždí. Aj keď to donekonečna popieral.
O týždeň neskôr už bolo každému jasné, že Mike si odsedí doživotný trest na neznámom, stratenom mieste kde už nikdy neublíži. Nikto ho už po skončení procesu nevidel...