Dážď

Bol raz jeden sen.

O slobodnom svete,

o nevinných ľuďoch,

a o nekonečných mrakoch.

Sviežo modrým nebom viali čisté mraky. Najprv len sledovali cestu vtákov, no neskôr, zmenili svoj smer. Nebolo to len z čistého poblúznenia duše. Jednoducho zbadali, alebo skôr zacítili niečo krásne. Ich srdcia sa naplnili túžbou. Nezvyčajnou, nepoznanou, ale o to nádhernejšou. A práve to ich prinútilo podniknúť dlhú plavbu, na miesto, ktoré ešte nikdy nenavštívili. Mraky Stredu sa zo svojej zvyčajnej dráhy odklonili iba málokedy. No tie vrchy, v ich očiach stále mohutnejšie, ich priťahovali silou takou neuveriteľnou, že sa všetci už naozaj nevedeli dočkať odpovede na otázku: Prečo?

Nie vždy je dosiahnutie cieľa cieľom.

Hlavný mrak Stredu, prezývaný medzi svojimi aj "Hrom", rázne zodvihol vzdušnú pravicu a zastavil. Nekonečno konečné množstvo mrakov za ním pomaly znižovalo svoju kinetickú energiu až do bodu keď sa relatívne rovnala nule. "Prečo stojíme?" blysla Hromu otázka od nižšie postavených v politickej hierarchii mrakov. "Preto!" odpovedal a intenzitu myšlienky položil na úroveň bez ďalších zbytočných otázok. Posunul sa trochu vyššie, aby mal výhľad, pričom ním skúmavo krúžil hľadajúc druhý najmenší prvok nekonečného reťazca. "Tu ste, Daždice moje zlaté." zaradoval sa v duchu a nasmeroval svoje myšlienky práve k nim. "Zastavili sme, pretože pod nami je zem, ktorá potrebuje našu pomoc. Viem, že ste vyčerpaný cestou, ale pozrite sa na tie stromy, rastliny, či krovie pod sebou." Nachvíľu zmĺkol a počkal, kým budú Daždice myšlienkami naspäť pri ňom. "Vidíte? Kde je zeleň? Kde sú ružové púčiky čerešní? Preuragán, veď je zrod (jar)!" Myšlienková pauza. "Preto vás prosím v mene všetkých bohov, pršte." Odpovedalo mu mnoho intenzívnych nesúrodých odmyslení, preto len pokrčil ramenami a vrátil sa myšlienkami naspäť k vyšším vrstvám.

Hrom vo svojom zápalistom prejave pozabudol na jednu vec. Daždice majú svoj zrak vyvinutý tak slabo, že ledva dovidia jeden na druhého, nie to ešte, aby vôbec niekedy vo svojom krátkom živote videli čerešňu. Všeobecne sa medzi nimi tradovalo, ale tomu málokto veril, že dopadnúť na ružový kvet čerešne je najkrajšia smrť akú si dokážu predstaviť.

Všetko je nič a nič je všetko, pretože nič a ani všetko neexistujú.

Hlavný dážď teraz stál pred neľahkou úlohou.

Podľa pokynov od Hroma musí husto pršať asi dve hodiny. To teda, podľa tabuliek pre hustí dážď, znamenalo jednu armádnu skupinu ako prvý turnus, o 45 minút nato druhú a nakoniec si nechá tretiu. Hneď vedel, že ako tretiu použije Ľadovcov. Tí boli v minulom daždi najrýchlejší. Bol to jeho iba druhý ostrý dážď, no ten minulí zvládol veľmi dobre, a tak si veril.

Mojím bohom je moja krajina. Pred ňou som ochotný pokľaknúť. Iba pred ňou.

(Pribina)

Kvapkám nebolo všetko jedno. Celý svoj život boli pripravovaný na túto chvíľu. No teraz, keď zrazu bola tu. Neočakávane a akosi príliš skoro. Pocítili strach. Neznámy, avšak o to intenzívnejší, naviazaný na kopu spomienok, udalostí, či rozhovorov. Prvý silný vietor, prvý východ slnka, prvá láska, rodina. Myšlienky vírili vzduchom, spájali sa do skupín a opäť sa rozväzovali. No počiatočnú nesúrodosť pomaly nahradzoval jeden spoločný cit (:výhoda kolektívneho myslenia:). Bola to hrdosť a odvaha splniť povinnosť, ktorá sa od nich žiada. Dôvod ich existencie. Zoskočiť do neznáma. Nechať sa ovievať chladným vzduchom. A roztrieštiť sa na milióny kusov vlhkosti bez vlastného vedomia. Aby ostatný mohli žiť.

Človek nemal ten deň dobrú náladu. Najprv, ako naschvál cez dôležitý zápas 3.ligy, pršalo. A potom to krupobitie... celá úroda je v ťahu.