Baly

Baly

Och, ako to len dostať zo seba, priznať sa...Veď vypomôcť si treba, aj svine musia na niečom spať, aj maštaľ aby bola čistá a komu sa chce dvíhať ťažkú slamu vidlami, nie? A stáť v takej výške na voze, už sa ani nepozerám dole, nie, to nie je ako kedysi, ako sa mlada. Vtedy sme s mužom po sebe hádzali obdivné pohľady, ja aký je mocný, šikovný, on aká som pekná, vystretá, že je sa načo pozerať. Teraz len po mne hádže: „Davaj! Davaj!“ a čaká v drevenom okne stodoly. A mne sa zdá, že som vysoko, stále viac a viac, že sa vznášam a nestojím pevne na zemi, že čochvíľa dopadnem a bude po mne. Dušu idem vypustiť, som bledá od strachu a obaja červení od roboty.

Nie, to už nie je pre mňa.

Asi preto som húdla do muža, nech ukradneme tie baly.

Nemyslite si, prosím, o mne nič zlé, som poctivý človek. A nekradla som, ani nepamätám. Tuším naposledy niekedy v detstve. Chodila som potajme na hrach a aký bol len dobrý! Tak zdravo zelený, ešte mi aj jemne pukal pod zubami, plný šťavy. A potom, našla som raz dvadsiatku, dokrkvanú a špinavú, blízko úradu. Doniesla som ju celá hrdá domov, šťastná, ale mama mi nedovolili niečo si za ňu kúpiť. Vzali mi ju z rúk a sama odniesli k sekretárke na úrad. No hlavne, vyhlásili, že každý dobrý skutok bude odmenený.

Ako som len vtedy plakala! Veď mama mi nevzali len kúsok papiera, vzali mi z rúk aj bábiku, ceruzky a farbičky, stužky a sponky, všetko, čo sa mi zrazu zdalo také blízke. Navyše v čase, keď som o pár mesiacov mala ísť na prvé sväté prijímanie. Samozrejme to, že dobré skutky sme mali robiť aj ako prípravu naň, mi nenapadlo.

Nemali sme vtedy na nové šaty, a tak mama chytili do rúk svoje svadobné. Skrátili ich a zúžili, vracali sa k nim vždy po pár dňoch a niečo dorábali. Ale ešte stále som nemala topánky.

Vtedy, pár dní pred prijímaním, sme dostali poštou škatuľu. Od tety z Ameriky.

A v nej mi posielala nádherné biele topánky! S bielou mašličkou vpredu, opätkami, ligotavé a neuveriteľne krásne klopkali. Mali len jedinú malú chybičku.

Boli čísla šesť.

„Aby dcéra vynosila“ vysvetľovali túto veľkosť teta v liste.

Ale čo tam po pár centimetroch, mala som krásne biele šaty, topánky belšie než všetky ostatné dievčatá dokopy. Nevadilo, že som ich po celý ten čas nedvihla pre istotu ani centimeter od zeme, šúchala som nimi s veľkou gučou papiera za pätami a nezaklopkali ani raz. To vôbec nevadilo. Všetko bolo krásne, také dokonalé, až som si sľúbila, že sa z mamkiných slov poučím. Nebudem kradnúť. A aj som sa toho držala. Lenže...prišla staroba. Choroba. A k tomu tie baly.

Nie obyčajné baly! Ale baly družstevnej slamy. No hej, priznávam, nie našej. Družstvo, lebo bolo malé a nikdy nenasporilo na poriadne nové stroje, si na ňu požičiavalo kombajny až hen kdesi zďaleka. Pri ich príchode stála celá dediny pri ceste, decká na bicykloch roznášali po domoch: „Kombajny idú!“ a oneskorenci plakali mamám do záster. Tie ich hladkali, utešovali, že veď ešte tade pôjdu domov. Iba riaditeľ družstva sa netešil. Za každý deň čo tu boli, sa mastne platilo, preto po celý čas chodil ešte viac zelený a dozeral, aby sa nikomu nič nestalo. Hlavne kombajnom.

A polia sa plnili balmi. Aké len boli krásne, veľké a tučnučké. Stáli si v pravidelných rozostupoch, priam čakali, kým si ich niekto zgúľa až k domu. Obzerali sme si ich, vždy keď sme šli do mesta. Mužovi sa triasla ruka na volante, stáčal auto do priekopy, ale nevyčítala som mu to. Nalepení na skle, pekne zaradom na prednom, bočnom, a aj dozadu sme otáčali hlavy, obdivovali sme zhmotnenú prácu. Hodiny a hodiny voľna stáli pred nami, žiadne sušenie a prevracanie, žiadne výjazdy na vzdialené polia, bolesti krížov a kolien.

„Tie baly boli pekné, však?“ zatiahla som večer tému.

„Hej.“

„A veľké.“

„Hej, hej.“

„A koľko by nám jeden zabral v stodole?“

„Pol.“

Pol? To je skoro toľko, ako nám bolo treba po iné roky, rátala som v duchu. Až ma dusilo, ako som chcela navrhnúť, poďme na ne, starký! Poďme na ne! Ako nejaký pubertiak.

„Stále na ne myslím, nedá mi.“

„No hej.“

Prekliata mužská stručnosť.

„Už by sa nám zišlo ísť kosiť, na Maniere, aj na Podzimnú. Pýtala som sa Litvaja, a on že už začal...“

„Ukradneme?“

„Keď inak nedáš...“ poskočila som od radosti. Chytil sa! Stačilo spomenúť ťažkú robotu a už bol v tom. Och, tá mužská lenivosť!

Ďalšie dni sme ožili. Muž si začal častejšie hmkať, žmurkal na mňa, na starú babu, aj ja som sa viac usmievala, vypekala som, varilo ako už dávno nie. Trápilo ma svedomie, áno, ibaže srdce sa mi už pri pomyslení na to rozbúchalo tak silno, že prehlušilo jeho hlas. A to bolo dobre.

Vybrali sme štvrtok. V noci, presnejšie o tretej nadránom sme nasadli do nášho malého traktora a zamierili k družstevným roliam. A tam, bisťu, to mi neuveríte, už bola polovica dediny! Každý si obsadzoval svoj vlastný bal, svetlá traktorov svietili, ľudia sa zhovárali, smiali, aby sa nemuseli hanbiť a pred sebou aj pred druhými ospravedlňovať. Pole kolektívneho zločinu, tak to ktorýsi nazval a rozšírilo sa to.

Aj my sme si našli svoj bal, prigúľali ho k vlečke, opreli o ňu silné drevené dosky a začali tlačiť nahor. Pohlo sa nám to tuším o pár centimetrov a už sme nevládali. Taký veľký bal, mne takmer až po plecia, to je riadna opacha. Tlačíte, zapierate sa v celej svojej zúrivosti, dobreže nie zubami a nič. Nešlo to. Museli sme ponížene vyhľadať nejakých známych medzi ľuďmi a poprosiť o pomoc. Pomohli nám susedia, mali šikovných, silných chlapcov, mladých, ktorí to brali ako zábavu, vzrušenie a už bežali späť k rodičom naložiť druhý bal.

Vietor nám fúkal do vlasov, ružoví sme boli od únavy, s úsmevom, presne takto sme sa o takmer piatej nad ránom vracali do dediny. Cesta bola prázdna, nikde nikoho, len ďalší traktor kdesi v diaľke za nami. Trochu sme sa aj začudovali bielej škodovke idúcej k družstvu, na ktorú sme natrafili v zákrute. Aj človek v nej si nás obzeral, hlavu mal na volante a nás zamrazilo.

Nuž aby vám bolo všetko jasné, náš traktor nebol ako ostatné. Vyzeral ako malé autíčko, žiadna poriadna kapota, žiadne veľké kolesá. Sedeli sme na ňom my dvaja a za nami, ako žltá aureola svietil bal, prevyšoval nás aspoň o hlavu.

Riaditeľ. V tom aute sedel riaditeľ družstva. Do konca života si budem pamätať jeho vypúlené oči a nos na skle s neveriacim výrazom. Možno sa za nami obracal, ale my sme sedeli ako sochy, opadlo z nás všetko potešenie, zbledli sme, sfialoveli, čakali sme ne krik a trúbenie, napínali sme uši, či niečo nepočuť cez fučanie traktora a nič.

Doma sme vyložili bal, skryli ho plachtovinou hádžuc na seba pohľady, že veď aj tak je to zbytočné a čakali sme. Na klebety. Neboli ružové. Riaditeľ nebol hlupák, neveril, že sme boli jediní, kto si chcel prilepšiť na jeho úkor a zamieril okamžite na pole. Sám, jediný, proti toľkým traktorom a rodinám, do päť minút všetkých vyhodil bez jediného balu. Aj naši známi obišli na prázdno. Sťažovali sa, akoby oni boli ukrátení, ale vedeli sme, že to smerovalo nám. Doprajem ti, ale len dokiaľ mne je dopriate, platí na dedine.

Nemala som zabudnúť na tie topánky.

Alebo mala? V stodole nám leží slama, pekná, vysušená, iní ju ešte zvážajú a my si pomaly robíme v záhrade a na poli, ukladáme drevo a pozeráme televíziu. Alebo aj mala...