Sama a opustená

Srdce mi krváca,

nedá sa zalepiť.

Vie, že niekoho stráca,

a nemôže s tým nič urobiť.

 

To prázdne miesto nemôžem zaplniť,

navždy mi tam bude niekto chýbať.

Nik ho nedokáže nahradiť,

že to prebolí, budem dúfať.

 

Ten človek nás navždy opustil,

už to nejde vrátiť späť.

Nie je tu nik, kto by nesmútil,

a ja môžem už len stisnúť päsť.

 

Žalúdok mi zviera strach,

ako budem ďalej žiť?

Moje dieťa sa obrátilo v prach,

ale ja to musím zvládnuť.

 

Do okien smutné kvapky udierajú,

akoby som ja sama plakala.

Jeho krásne očká sa na mňa viac neusmievajú,

prišla som o toho, koho som najviac ľúbila.

 

Bol svetielkom v mojich očiach,

a ja som sa bála, že keď ich zavriem, zhasne.

Mala som obrovský strach,

ale teraz viem, že už sa to nestane.

 

Môj chlapček zomrel,

už ho nikdy neuvidím.

Nie som človek, čo na život zanevrel,

len v ňom nič dobré nevidím.

 

Jedna nehoda mi všetko vzala,

nenarodené dieťa i snúbenca.

Nie som tá, čo sa bez boja vzdáva,

hoci som dostala ranu do srdca.

 

Moja láska je nenávratne preč,

zostala som úplne sama.

Nemám chuť s nikým hodiť reč,

radšej som sama doma.

 

Keby vtedy nepršalo,

možno by sme toho opilca videli.

Určite je dôvod pre to, čo sa stalo,

no viem, že až do smrti sme sa ľúbili.

 

Tešili sme sa na chlapčeka,

no on už nepríde.

Moja láska sa z neho tešila ako z darčeka,

lenže nový deň viac nevyjde.

 

Smútok ma celú zmoril,

už je to pár mesiacov.

Opilec moju rodinu zabil,

zbavil ma mojich snov.

 

Nikdy neuvidím svojho syna vyrastať,

ani môj milý nebude po mojom boku.

Nebudeme sa spolu hrať, učiť sa kráčať,

občas sa zastavím po jednom kroku.

 

Kráčam miestami,

kadiaľ sme sa prechádzali.

Tešili sme sa, volal ma mami,

ja jeho ocko, za ruku sme sa držali.

 

Môj život skončil v jednu upršanú noc,

zomrela som spolu s nimi.

Nikto nám neprišiel na pomoc,

zomierali sme v bolestiach a sami.

 

Lenže mali sme jeden druhého,

ale smrť nás rozdelila.

Vzala mi dieťatko a môjho milého,

prečo som aj ja nezomrela?

 

Môj život už nemá zmysel,

nechcem viac žiť.

Viem, že on to nechcel,

no s tým už nie je čo robiť.

 

On by ma nikdy neopustil,

bol svetlom môjho života.

Chcem, aby to bol sen, a on ma zobudil,

aby ma neubíjala samota.

 

Život vie byť veľmi krutý,

dokáže zlomiť silu človeka.

Stále hľadám nejaký význam skrytý,

no zostala mi už len spomienka.

 

Jeho posledný úsmev,

jeho posledné slová.

Jeho obrovský hnev,

budem navždy jeho a on láska moja.

 

Slová, večne ťa budem ľúbiť,

slová, daj na seba pozor.

Slová, budem ťa zhora strážiť,

slová, zbohom a ... skončil rozhovor.

 

Už navždy zatvoril svoje krásne oči,

priamo predo mnou zomrel.

Videla som, ako sa so mnou všetko točí,

potom si pamätám už len nemocničnú posteľ.

 

Povedali mi o jeho smrti,

hoci som to vedela.

Neskôr aj o mojom dieťati,

vtedy som skolabovala.

 

Pri srdci ma hreje dobrý pocit,

že otec so synom sú spolu.

Pri pohrebe som túžila za nimi do hrobu skočiť,

ale rodičia ma držali, v živote som mala smolu.

 

Na ich hrobe stojí nápis krásny,

navždy budeme s tebou.

Bol to pre mňa odkaz jasný,

no nie som si istá sama sebou.

 

Alex a môj milý Marko,

boli pri mne, a predsa tak ďaleko.

Viac ma nik neosloví zlatko.

chcem zomrieť, a vyletieť vysoko.

 

Naposledy sa s nimi lúčim,

že budem spomínať, sľubujem.

voj život sama neskončím,

Neodpustili by mi, viem.

 

Pozerám do večných diaľ,

a myslím na toho, koho nikdy neuvidím.

Mojím osudom je žiaľ,

budem navždy s nimi, cítim.

 

Moje srdce viac lásku necíti,

ale na mojich milovaných nezabudnem.

Slnko šťastia už na mňa nesvieti,

budem znovu žiť pre lásku

                        ... sľubujem.