Aj vy SKY ?

Aj vy Sky ?

Sky neletelo a tým pádom ani my. Nie, že by Bulharsko bolo na konci sveta, ale keď vám vo vačku zostalo pár levov a príchod máte vyrátaný na minúty ...

Ešteže som nezabudla doma tú bankomatovú kartu.

Dievčinka za prepážkou na letisku bola milá. Žvatlala niečo bulharsko-rusko-anglicky, z čoho som vyrozumela, že letecky sa domov nedostaneme.

Maník s chvostom do pol chrbta, s okuliarmi ktorých čočky vyzerali ako popolníky a partnerkou v dlhých čiernych šatách, ktorá vyzerala, akoby vybehla s babtistického kostola - tiež obete Sky , sa nám prihovorili. Boli scestovaní. Nie je problém švihnúť si to cez Srbsko, tak dva, tri dni. My sme nemali pasy, takže bohužiaľ budeme musieť ísť cez Rumunsko.

Keď nám začal kresliť mapu, kadiaľ pôjdeme -cez Bulharsko a potom krížom cez Rumunsko a v podstate v Maďarsku ste už doma, začali ma obchádzať mdloby.

Vyzeralo to na týždeň. Vlaky kombinované s miestnymi autobusmi a pešími tak 10 km túrami. Malý problém bude len prechod cez Bulharsko - rumunské hranice. Treba prejsť cez most nad Dunajom, peši vás nepustia, takže si treba chytiť stopa, čo pri vašom veku nebude problém. Utešil nás. Najlepšie tureckých kamionistov.

Tak to som si už musela sadnúť na lavičku, lebo sa mi podlomili nohy. V duchu som nás už videla v priekope s podrezanými hrdlami.

Peter vyzeral nadšený. Konečne poriadne dobrodružstvo. Byť tak o niečo mladšia a menej skúsená, možno by som na to skočila aj ja. Ale ja som si už Rumunsko zažila -  vykradli nám auto, boli sme na výsluchu a v noci sme skoro skončili v Dunaji. Ďakujem, neprosím.

Potom ma napadol ten vlak. Burgas - Bratislava. Išiel až večer  a tak sme deň strávili na pláži na balíkoch slamy pri zrúcaninách bývalej plážovej reštaurácie. More v Burgase páchlo naftou, kúsok od pláže bol prístav.

A hurá. Lôžkový vagón. Po nástupišti sa tmolili rôzni ľudia. Tiež účastníci letu, čo sme zistili keď sme si kupovali lístky na vlak. Bože, len nie dôchodcov s barlami ! Poznám  to z domu, keď sa môj otec rúti s barlami v noci na záchod. Celý barák je hore.

V poslednej chvíli nastúpil. Chlap ako hora, v námorníckom tilku, so širokým úsmevom na tvári, s harpúnou v ruke a mladou dievčinkou.  Ako sme sa dozvedeli, Andrej je Rus -žijúci u nás 28 rokov a malá je jeho 12 ročná dcéra Nina.

Ako správni Slovania,  hneď sme sa pobratali. Rus vytiahol vodku, my rakiju a zábava sa začala. Prvá som odpadla ja. A to doslova. Miesto na lôžko som padla do uličky medzi lôžkami. Potom som už nevedela o sebe. Peter ma uložil a zakryl.

Zrazu mi do vedomia prenikli slová „Pasporty !" Nejako som ich našmátrala. Petra som ani nebudila, aj tak sa príslušník na nás ani nepozrel. Ani ja na neho. Akosi sa mi rozplýval. Andrej spal ako drevo.

„Andrej, Andrej - vstávaj, pasy !" Myksovala som s ním. Ale kdeže.

„Daj pokoj !" a ešte nejaké teplé slová. Keď som neprestala, konečne ma pochopil čo chcem. „Ninka, Nina ! Boha kde sú pasy. Davaj, hľadaj !" Vrieskal Andrej.

Chúďa Ninka s plačom : „Oco, oco, sú v tom modrom batohu."

Chvalabohu boli.

Spíme ďalej, keď zas !

„Pasporty !"

„ Andrej, Andrej - treba pasy !"

„ Do pi.. ! Dajte mi už konečne pokoj ! Nina , davaj !"

Zas rovnaký scenár.

„Oco, oco, ty vieš kde sú ." Mrnčala rozospatým hlasom Ninka.

„ Ninka" , vložila som sa do toho ja. „Máte ich v niečom modrom".

Konečne kľud. Ráno, svitanie. Privítali sme ho vyrovnávacím pohárikom z posledných našich zásob. Fľašu určenú do roboty som odmietla Petrovi vydať. Andrej keď zistil v akej neutešenej situácii sme sa ocitli, pred sebou ešte celý deň cesty, vytratil sa hľadať jedálny vagón. Keď sa vrátil, vyhlásil že vagóna net, ale sprievodca má minibufet. A už aj ťahal z tašky ktorú mal so sebou tri balené poháriky vodky. Keď to zopakoval tri-krát, vyhlásil, že zásoby došli. Bude treba navštíviť sprievodcu. Keď sme u neho kúpili rum, lebo vodka došla, prišiel nás pre zmenu navštíviť do kupé sprievodca , vraj na kus reči. Všetci traja svorne fajčili, sprievodca nás ubezpečoval, že sa to v pohode dá, len treba mať otvorené okno a keby nie, dá sa aj v chodbičke pri záchode, len, aby vás nikto nevidel. Sprievodca tiež nebol z najtriezvejších, keď od nás odchádzal, sácalo ho na chodbičke ako námorníka na lodi.

Deň ubehol ako voda, rumunské hory sú krásne a škoda, že sme nerátali tunely. Muselo ich byť okolo stovky. Keď došli aj zásoby rumu, Peter s Andrejom už boli zase jasní. Ja som sa už týchto radovánok nezúčastňovala. Niekto z rodiny musí byť triezvy.

Začalo sa stmievať. Peter zaľahol a ja s Ninkou sme sa túlili spolu na jednom lôžku, bolo jej smutno, lebo oco sa zas vybral za sprievodcom zistiť, aké má ešte zásoby.

Ďalšia noc. Nebolo mi moc dobre a nemohla som spať. Možno som na chvíľu  zdriemla a keď som vstala a náhodou pozrela von oknom - páni, Bratislava. Do frasa aj s Maďarmi, ako to, že nás nekontrolovali, spoliehali sme na nich, že nás na hraniciach zobudia.

„ Vstávajte !" Petra a Ninku sa mi podarilo stiahnuť z postele. Horšie to bolo s Andrejom. Ani neviem kedy prikvitol. Najprv vôbec nevedel kde je, odmietal vstať z postele a posielal ma do horúcich pekiel. My sme vyhádzali všetky veci z vlaku - už tretí krát opakovali, že vlak je pripravený na odchod, keď Andrej ešte lietal po kupé ako lev v klietke a „kontroloval" , či sme niečo nezabudli.

Ninka úpela na peróne, lebo oco vykrikoval, že on má čas, a vlak neodíde, kým on nevystúpi. Ja som chlácholila Ninku a pre istotu som párkrát vyskočila na schodíky, aby výpravca videl, že sme ešte všetci nevystúpili. Konečne Andrej vyskočil na perón a vlak sa pohol.

Ninka musela otca obliecť, triasol sa v tom jeho tilku ako osika. Pospomínal pri tom všetkých bohov aj so svätými, kým mu Ninka našla sveter a bundu. Keď sa obliekol a ukľudnil , vošli sme na stanicu. Predsa tam len bolo teplejšie. Andrej najprv vyvracal hlavu dohora, čosi si obzeral- hľadal kamery. A potom z tej svojej zázračnej tašky vylovil dva fernety - pozostatok to zásob z minibufetu.

„Peter, keby čosi, ty si chorý na srdce a ja som lekár, tak ti nakazujem, aby si si dal na zvýšenie tlaku". Teda argument jak sviňa - ako sa u nás hovorí. Hlavne, že to Andreja upokojilo. Keď si takto prečistil zrak, začal jastriť po stanici.

„Boha, veď tu sú samí zlodeji. Vidíš tam tých dvoch chlapov, jeden z nich je prezlečený za ženu, má natiahnutú parochňu. Jeden z nich ti uchmatne batožinu, ty sa po ňom rozbehneš, vtedy nastúpi druhý a uchmatne ti druhú batožinu a pobežia každý na inú stranu a si nahraný !"

Ináč tá žena, bola ozaj žena. Mala husté biele vlasy, že to vyzeralo ako parochňa, ale videla som jej do tváre. Bola to bezdomovkyňa a bola rada, že sa vôbec ťahá po zemi, neviem si ju predstaviť ako šprintuje s batožinou.

„Andrej, spamätaj sa a nefantazíruj, veď tu máš všade železničnú políciu."„ To nevadí ", nedal sa presvedčiť, „ oni sú spriahnutí dohromady."

No a  objavil ešte asi päť ďalších dvojíc - komplicov , čo číhajú ako ho okradnúť.

Škoda, že nám išiel o hodinu skôr vlak ako Andrejovi. Mohli sme si pri ňom ešte užiť.

Rozlúčili sme sa s ním po rusky - vo tri vrhy a naposledy sme zamávali Ninke.