Ľúbim ťa, mamička

Sedela som na stoličke v kuchyni a pozorovala rajčiny v miske na stole. Boli veľké, červené so šťavnatou dužinou a hladkou šupkou. Bože, ako som ich nenávidela! Len pohľad na ne vo mne vzbudzoval odpor. Vzala som jednu krásnu, obrovskú a celú som si ju vopchala do úst. Zaťala som zuby. Rajčina praskla a zaplavila moje hrdlo šťavou. Striaslo ma od náhleho pocitu hnusu. Rýchlo som vyskočila, pribehla k drezu a rajčinu vypľula. Ešte som si niekoľkokrát vypláchla ústa, kým som sa opäť vrátila na svoje miesto pri stole.

Ani neviem, prečo som to urobila. Mama ma nútila jesť rajčiny celé moje detstvo a asi mi nakoniec začali chýbať, ktovie. Ešte stále som v ústach cítila rajčinovú chuť. Ani nie kvôli tej rajčine, čo som prehryzla, ale skôr kvôli spomienkam na minulosť. Navždy si už budem pamätať dni, keď mama chodievala na trh. Celé poobedie som tŕpla, či bude na večeru rajčinová omáčka, polievka alebo len šalát. Viem, možno to znie hlúpo, takto trpieť kvôli obyčajným rajčinám. Len ten, kto mal podobné detstvo, ako ja, ma môže pochopiť. Rajčiny boli mojím prekliatím.

Mama sa so železnou pravidelnosťou vracala z trhu o pol piatej a vždy ich niesla plný košík. Boli veľké, červené,... Nikdy nekupovala tie žlté. Vraj to podľa nej ani nie sú rajčiny. Uznávala len červenú farbu. Nielen pri rajčinách, ale aj v živote. Od nepamäti nosila len červené šaty. A aj keď mala tmavé havranie vlasy, vyzerala ako plameň alebo ako práve rozdúchaný oheň.

Ale späť k rajčinám... Musím sa k nim vrátiť. Tvorili podstatnú časť môjho života, takže o nich nemôžem napísať len pár riadkov, a potom na ne zabudnúť. To nejde. Myslím, že ma už budú sprevádzať po celý život a nikdy sa ich nezbavím.

„Zjedz tú polievku, Ema,“ hovorievala mi mama prísnym hlasom. A ja som ju vždy počúvla. Snažila som sa byť dobrým dieťaťom napriek tomu, že to moja mama nikdy nevedela oceniť. Poslušne som chlipkala rajčinovú polievku, aj keď sa mi tvár zmrašťovala odporom. Z rajčín sa mi skrúcali vnútornosti a bolo mi navracanie. Občas sa mi podarilo prekĺznuť do kúpeľne, kde som vyvrátila všetky tie nechutné rajčiny do záchodu. Takmer sa zo mňa stala bulimička, ale mama mi na to prišla a odvtedy som mala po večeri zakázaný vstup do kúpeľne.

„Prečo nechceš tie rajčiny, Ema?“ bola typická mamina otázka. „Veď sú také zdravé! Ak ich nebudeš jedávať, celé telo ti prevŕta rakovina!“ pohrozovala mi a mierila pritom na mňa svojím dlhým ukazovákom. V takých chvíľach som sa naozaj preľakla a asi týždeň som rajčiny jedla dobrovoľne. Dlhšie som nikdy nevydržala.

Nemyslím si však, že by mi to množstvo rajčín, čo som za celý svoj život skonzumovala, nejako výrazne pomohlo. A ani mi nikdy nepomôžu, keď nepomohli ani mojej mame. Je to fakt irónia osudu, že práve jej pred rokom diagnostikovali nádor na mozgu. Odvtedy už nezjedla jedinú rajčinu, aj keď som jej ich vytrvalo kupovala.

Keď som vyrástla, myslela som , že kvôli rajčinám už mamu nikdy nebudem môcť mať rada. Ale opak je pravdou. Aj keď mi spôsobili mnoho utrpenia, moju lásku k nej nedokázali zmeniť.

„Ema!“ ozval sa z vedľajšej izby hlas. Vyskočila som a uháňala do spálne. „Kde si sa zasa zabudla?“ vyčítavo sa na mňa uprel mamin prenikavý pohľad. „Už pred piatimi minútami som mala užiť lieky a ešte si mi ani vodu nedoniesla!“

Rýchlo som vbehla späť do kuchyne a naplnila pohár ľadovou tekutinou. Potom som sa vrátila a trpezlivo čakala pri maminej posteli, kým prehĺtala jednu tabletku za druhou. Keď skončila, pobrala som sa na odchod. Už som takmer prešla dverami, keď na mňa zavolala:

„Ema, vráť sa ešte! Ukáž sa mi, dievča! Chcem vidieť, ako vyzeráš.“ Postavila som sa pred ňu a čakala spŕšku kritiky. Dobre som vedela, že krása nepatrí medzi moje prednosti. Aj to mi mama často vyčítala. Nepodala som sa totiž na ňu. Ona bola krásna. Dokonca aj teraz, keď už mala havranie vlasy popretkávané šedinami, na čele sa jej rysovali vrásky a tmavé kruhy pod očami prezrádzali prítomnosť choroby, vyzerala nádherne. Na rozdiel od nej som vždy bola len šedá myška. Nudná, nezaujímavá... Pri každej príležitosti mi to predhadzovala na oči.

„Si príliš chudá, Ema,“ spustila, keď ma podrobne preskúmala. „A vôbec nemáš ženskú postavu. Tvoje vlasy sú ako slama a ten večne ustráchaný výraz tvojej tváre! Nie, Ema, ty nemôžeš byť z mojej krvi. Povedz, to som taká zlá matka, keď mám takúto dcéru?“ Jej slová boli ostré ako britva, ale ja už som si za tie roky zvykla. Sklonila som sa k nej a pobozkala ju na líce.

„Nie, mamička. Si tou najlepšou mamou na svete. Viem, že nie som dokonalá, ale ľúbim ťa. To ti nestačí?“

„Hlúpe a naivné dievča!“ zvolala a odsotila ma od seba. „Čo som ťa vážne nič nenaučila? City sú zlé, nič s nimi v tomto svete nedosiahneš. Choď mi z očí, Ema, sklamala si ma!“

So slzami v očiach som vybehla zo spálne a zaplesla za sebou dvere. Bola som zdesená, smutná a nahnevaná súčasne. Zo stola som vzala rajčinu a z celej sily som ju hodila o stenu. Rozprskla sa a zanechala obrovský červený fľak na bielej kuchynskej maľovke. Prepukla som v plač, ale uľavilo sa mi. Už len pár dní, hovorila som si. Už len pár dní...