ROZPRÁVKA O HIV

Dobrý deň, volám sa pán vírus HIV.  Porozprávam vám niečo o mojej životnej ceste a hlavne čo je mojim cieľom, ako sa prejavujem keď sa nasťahujem a čo sa stene keď sa prisťahujem práve k vám. Moji bratia a sestry sú už v súčasnosti vo viac ako 40 miliónov ľudí. Moje detstvo ľudia nazývajú tiež ako bezpríznakové štádium.  Dieťaťom som asi do troch mesiacov môjho života. Ľudia, v ktorých žijem zatiaľ nemajú ani tušenia, že som ich novým podnájomca. Druhé štádium- už som školák. Začínam sa prejavovať, síce ešte stále nechcem byť moc nápadný. Zatiaľ len trošku dráždim kĺby, hlavu, svaly. Zavše zvýšim teplotu a najradšej zväčšujem lymfatické uzliny. Nie som až taký zlý a preto pár rokov nerobím nič. Len a len sa učím. Potrebujem pozorne preskúmať celé telo. Ako čo funguje kde sa čo tvorí. Znova to nazývame bezpríznakové štádium.  Keď som už silný a múdry môžem pokračovať v mojej práci. Už konečne môžem dať najavo že žijem! Doslovne „vycucávam“ telo. Človek chudne, máva zvýšenú teplotu, hnačky. Cez moje posledné plnohodnotné obdobie alebo inak piate štádium len pokračujem a zosilnievam.

Dovoľte aby som sa predstavila teraz ja. Volám sa pani život. Ja a vírus HIV sa bohvieako v láske nemáme. Celý čas spolu súperíme. Sme protiklady. Jožka sa nie raz pýtala: „Akú hodnotu ma pre teba život?“ Počula som už veľmi veľa rôznych odpovedí. Zneli asi takto: „Obrovskú!“ , „Veľkú“ , „Nesmiernu“ A keď sa Jožka opýtala: „A prečo?“ Nebolo počuť nič. Čím sa dá vyvážiť život? Životom?  Má každý život rovnakú hodnotu? Ja a moja sesternica život sme na vlas rovnaké? Každý má právo vlastniť život. Každý má právo žiť. A je jedno aký je. Či mladý, starý, múdry, hlúpy, chorý alebo zdravý ako rybička . Veď ja patrím každému. A je na každom človeku ako so mnou bude zaobchádzať.