Smútok nezábudky

Letné večery, plné romantiky sú už zrejme fuč i tento rok,
chladnejšie sú lúče slnka, už k jeseni sme urobili prvý krok.
Ožltlo lístie stromov v parkoch, bociany nám odleteli preč
nezábudka v tom chlade sama stojí, nepočuje čmeliakovu reč.

Vtáčiky si štebotali, že čmeliak bzučí svoje ódy na inej lúke,
nezábudka hromy, blesky, vraj takto sa nedá isť ruka v ruke.
Nechala sa hnevom zmiasť a nepočúvala dôvod jeho činov,
neverila vysvetleniu, že už s ňou chce byť a so žiadnou inou.

Nešťastná je teraz, pozerá vôkol seba na všetky svetové strany,
nevidí ho nikde letieť, bo vie, že nepekné slová mu spôsobili rany.
Smutne tam na lúke ona hlavu k zemi kloní a čaká, čo prinesie jej čas,
keď uvidí padať i tisíce hviezd, bude si priať jediné, aby priletel k nej zas...