Majo

Nová platobná karta v jeho rukách bola hladká, pevná, bol na ňu príjemný pohľad. Obracal si ju a mal chuť ju prelomiť. Ale nemohol. Ešte aj v tom nad ním vyhrala.

Majo sa obzeral po dielni, poloprázdnej, bez majstra a rozmýšľal, ako sa dostať k peniazom. Mal ich, mal dokonca posledné dva výplaty nedotknuté na účte a chystal sa k nim takmer každý deň, ale bankomat, tá obluda, stroj, ho nepochopiteľne desila. Rovnako ako voda, aj keď jej bolo priveľa vo vani, oheň na táboráku, v piecke, zvuk fréz, pri ktorých pracoval a pri ktorých sa mu triasli kolená. Veľmi túžil po tom, čo karta skrývala, ale zaspätkoval. Vždy skôr a skôr, až sa takmer vyhýbal ulici, na ktorej bol bankomat.

„Čaute!“ dnu sa vrútila posledná várka robotníkov, do jedného samí mladí holobriadkovia. Rovnako starí ako on, lenže on sa bál aj meškania.

„Milan?“ otočil sa ku kolegovi pri vedľajšom stole.

„No?“ ani si ho nevnímal, obzeral sa, kde je majster.

„Nemohol by si mi vybrať peniaze? Z bankomatu?“ a na chvíľu zamrzol, hrdý, že to dostal zo seba.

„A čo, zabudol si číslo?“

„Nie, nie...len, nemôžem. Nestíham. Ponáhľam sa a...“

„Dobre, dobre, mne je to jedno. A doteraz si ako vyberal, čo?“

„S bratom sme mali...“

„Hej, hej. Koľko? Všetko? Aké číslo?“ vypýtal si ho a kartu si strkal do vrecka.

„Neboj sa, zajtra ich tu máš. Veď sme kamoši, nie?“ ukázal biele zuby a potľapkal ho po pleci. Prisilno, ale ešte to tak nikdy nespravil. A aj mu prvý krát povedal kamoš, hoci Majo ho tak volal už dávno. Potichu, samozrejme.

Viac si povedať nestihli. Majo to netúžil rozoberať a Milan sa zaoberal vlastnými plánmi. Rehotal sa s kamošmi, o to viac, že na nich zazeral majster.

___

„Už si vybral peniaze z bankomatu?“ začal Majo na ďalší deň, ani sa len nepozdravil.

„Hej.“

„A mohol by si mi ich dať? Aj kartu?“ zatiahol nesmelo. Akoby nešlo o jeho tisíckorunáčky, o jeho majetok, ku ktorému sa nemôže, nevie dostať.

„Myslím, že nie.“

„Prečo?“

„Čo prečo? Ty vieš čo, už je tu starý, nemám čas na kecanie.“

„Ale - ale to sú moje peniaze!“

„No a? Ja nie som debil. Iba imbecil by dával druhému kartu aj kódom.“

„Lenže ja iné nemám...Čo nerozumieš?“

Iné nemám...vírilo mu hlavou a civel nemo na Milanov chrbát. Ešte sa dokonca rehotal s chalanom napravo od neho, akoby sa nič nestalo.

On je Majo. Neškodný, tichý hlupáčik, ktorý sa nemá k činu. Ale nikomu by nič zlé nespravil. Je možné, aby ho niekto tak neznášal? Aby bol niekomu taký odporný? Alebo skôr taký ľahostajný? Aby sa nepozastavil nad tým, čo s ním bude?

Milan je frajer. Je super, je obľúbený, v partii i u báb. To naňho len hral?

Dovolil mu obdivovať ho a počúvať jeho silácke reči. Kdesi tu sa to v jeho hlave zaseklo. Nedokázal pochopiť čo sa stalo, kde spravil chybu, ako si mohol tak zidealizovať situáciu. Doplatil na svoju dôveru, áno, zaslúžil si to za svoj strach, úteky pred činmi, ale prečo by mal byť potrestaný práve ním.

Celý deň sa dovolával Milanovej pozornosti, ospravedlňoval jeho urážky, ale zároveň ho neznášal čím ďalej tým viac. A keď sa mu pred koncom smeny vysmial, zosmiešnil jeho slabosti, jeho trasúce sa kolená, o ktorých vedel len on, lebo bol najbližšie, mal chuť po prvý raz v živote spraviť niečo zlé. Ale neodvážil sa ani len si to predstaviť.

___

Milan zomrel.

Utopil sa v potoku.

V noci na motorke zišiel z úzkeho mosta a narazil hlavou rovno na kameň pripomínajúci takmer až neskutočne dokonalý bochník chleba.

Rodičia si ho vzali do domu, obliekli a dali do truhly. Do rúk mu vtisli ruženec, ktorý sa k nemu ani v tejto chvíli nehodil. Okolo truhly v obývačke rozmiestnili stoličky, na stolík dali synovu fotografiu. Veľmi vydarenú, usmiatu, s hnedými vlasmi začesanými do strany, jemným úškrnom. Len ten čierny pásik kazil celkový dojem.

Majo sa nevedel modliť. Mal starú, čiernu knihu so zožltnutými stranami a veľkými písmenami, jej pevné okraje už boli rozstrapkané a pri otváraní cítil v prstoch chrapčanie väzby. Dala mu ju jedna z babiek, s čiernou šatkou na hlave, celkom zabalená do čierneho. Sedela pri ňom na chodbe, na kývajúcej sa stoličke, lebo ľudí prišlo veľa tak ako vždy, keď zomrie mladý človek. Majo mal sklonenú hlavu, naokolo sa modlili Zdravas a on nechápal, prečo stále dookola, ale to bol ešte len tretí desiatok. Skúšal opakovať, pridať sa k nim, lebo to bolo jediné, čo pre kamaráta – lebo na zlé už zabudol, mohol urobiť, ale nešlo mu to, stále zabúdal „pros za nás hriešnych...“. Žena, ktorú by pre jej vek už nik nenazval ženou, si to všimla, na jeho studenú ruku položila svoju, prácou vyšmirgľovanú do jemnosti a vtisla mu do nej starú, veľmi starú knihu. Sama mu prstom našla správnu stranu a potisla palec do stredu, aby ju nestratil a Majo si želal, aby jeho babka ešte žila, aby jej mohol vybozkávať ruky.

Ostal sa modliť celú noc, nechal, nech mu obracajú strany a čítal, učil sa naspamäť modlitby preňho pohanských božstiev. A skôr než prišlo ráno, rozplakal sa, ticho, nenápadne a mohol sa oprieť o babku, navrávať si, že je to tá jeho a jej to nevadilo, lebo plakala tiež. Majo sa ľutoval, že je opäť sám, bez Milana a svojich ilúzií, ktoré hoci neboli pravdivé, aspoň sa nimi dalo utešiť.

Milan ho nemal rád.

A on sa snažil, na moment sa videl v inom obraze, ako tichý sluha, ktorý čaká na znamenie od pána, za všetko chcel nič, len pocit, že aj on konečne niekam zapadol. Urobil preto priveľa a nepodarilo sa. Karta už bola zabudnutá, karta už bola nepodstatná. Milan zomrel, nemal ho rád, ale on áno.

Ktosi vchádzal dnu, „Už ma obkľúčili...“ zaznievalo ťahavými unavenými hlasmi a on zdesene počúval, na moment sa mu zdalo, že to patrí jemu, ale prišli po jeho kamaráta a on mohol niesť veniec bielych ľalií na cintorín a bol viac živý ako tie krásky odsúdené na hrob.