In vitro anima (Umelá duša)

Spisovateľ/ka: Lox | Vložené dňa: 1. novembra 2009
http://citanie.madness.sk/view-25157.php

Zobúdzam sa v mojej... hmm... ako to nazvať? Izba? Cela? Už ani sám neviem. Poobzerám sa dookola. Knihy, police, počítač, kamery... Všetko ako vždy. Ako každý jeden deň predtým. Stereotyp, tak sa to tuším volá. Ale dnes sa to zmení. Vraj.

Oblečiem sa do športového úboru. Iný, popravde, ani nemám. Aj keď na dnes mi sľúbili oblek. Prečo som ho ešte nedostal? Tak som sa naň tešil. Na môj prvý oblek. Zamyslene prechádzam každodennými kontrolami.

 

„V norme,“ oznámil bez záujmu laborant. Z ďalšieho kúta výskumnej centrály sa ozvali podobné odpovede. „V norme. Cukry v norme, soli v norme... všetko v norme...“

Profesor Kowalski sa oprel rukami o pult a sledoval zábery z kamier.

„Tak prečo je taký nešťastný?“ zamrmlal. „Prečo sa tak tvári? Nevie to niekto?“ vykríkol.

Ostalo ticho. Vtedy sa niekto plesol po čele. „Jasné, oblek. Zabudli sme na oblek!“ Zahrmelo do ticha. V miestnosti znovu nastal ruch.

 

Sedela tam ako na ihlách. Neosobné prostredie, v rohu kamera, na stene zrkadlo a oproti nej dvere a prázdna stolička. Cítila sa, ako keď mala šestnásť a zatkli ju za jazdu pod vplyvom alkoholu. Jej kamoška sa pritom zabila a nasledovalo vypočúvanie. Našťastie z toho vyviazla a dnes bola úspešná reportérka. No aj tak sa cítila nervózne.

Vstúpil dnu. Oblečený mal na sebe slušivý drahý oblek šitý na mieru. Natiahol k nej ruku. „Slečna Geeriová?“

„Adela. Hovorte mi Adela. Vy ste OR2?“

Čosi sa mu mihlo v očiach. Čo to bolo, čo to, do pekla, bolo? Ruku jej stisol trochu silnejšie. Dostala strach. Obrovský strach.

„Hovorte mi Adam. OR2 je meno projektu. Nemám to rád.“

 

Tak mi začala klásť otázky. Novinárka, čo ma mala predstaviť svetu. Samozrejme v dobrom slova zmysle. To, že som bol morálna dilema, potencionálne nebezpečný a čo ja viem čo ešte nikoho nezaujímalo. A asi ani ju nie. Prahla len po senzácií. A tak som jej začal rozprávať. Ale asi po tretej otázke som ju stopol a povedal som jej všetko po svojom.

Som genetický pokus s označením OR2, v ktorom vedci chceli prebudiť skryté vlastnosti človeka skombinované so schopnosťami niektorých zvierat. Keď sa to tak vezme, bol som vlastne človek? Celý život som prežil v labáku. Od prvej bunky cez detstvo a pubertu až do teraz. Mám 21 rokov, výšku 187 cm a husté blonďavé vlasy.

Asi vás bude zaujímať, aké schopnosti to vlastne mám. Nepýtajte sa ma, ako fungujú, to neviem. Teda viem, veď mám geniálnu pamäť, ale to by bolo nadlho a asi by ste mi nerozumeli. Ani ja sám tomu nerozumiem. Takže po poriadku. Moja najobľúbenejšia je asi tá prevzatá od žraloka, že môžem vidieť nervové vzruchy v živých organizmoch. V praxi to znamená, že vidím vašu nervovú sústavu (teda vás) aj cez hrubú vrstvu olova. V kombinácii s telepatiou je to priam geniálna vecička. Ďalšou schopnosťou, ktorú vedci objavili v DNA, z ktorej ma vytvorili, bola telekinéza. Bohužiaľ, môžem ju využívať len obmedzene. Dosť to vyčerpáva. Vynikajúca je aj moja perfektná intuícia. Ja si nemyslím, že by to bola schopnosť, ale laboranti okolo mňa to nazývajú prekognícia- predvídanie budúcnosti. Úprimne povedané, funguje to len spolovice. Ostatné už nie sú až tak zaujímavé, tak to zhrniem: biolokácia (schopnosť nájsť predmet v miestnosti bez použitia zmyslov), bioaktivácia (aktivovane niektorých prírodných procesov silou mysle, napr. rozložím oheň alebo rozmnožím baktérie..), vnímanie farieb dotykom, silný čuch, vynikajúci sluch, videnie aj v tme a nadľudská sila. To by hádam aj stačilo, nie? Teda aspoň novinárka bola s môjho opisu bez slov. Len tam sedela a nemo zízala, keď som jej to rozprával.

Na chvíľku som sa odmlčal. Bol som v rozpakoch. Asi si to všimla, lebo prudko zavrela ústa a pozrela do zrkadla. Ostalo ticho. Trvalo asi 3 minúty.

„Nemusíte tak na mňa pozerať, nie som lev v ZOO. Aj ja som len... človek, až sa to tak dá nazvať,“ ozval som sa.

„Prepáčte. Ja.. neuvedomila som si to. Keď to všetko znie tak neuveriteľne, akoby zo sci-fi filmu. Toľká moc, toľká moc... veď by ste mohli zničiť svet!“

Oprel som sa o operadlo stoličky a ruky som si dal za hlavu.

„Áno. K tomu som bol stvorený,“ odvetil som pokojne. „Ale vychovali ma tak, aby som sa o to nepokúšal“

A začal som jej rozprávať o tom, ako ma vychovali. Viete, vyrastať uprostred utajeného labáku, kde sa každý deň niekto o vás stará, nemusí byť ľahké. Keď ste malí, chýbajú vám rovesníci. Priatelia, kamaráti, lásky... teda tie sa našli. Ale až časom. Najťažšie na tom bolo, že som ... unikát. Je to paradox, byť stále niekým obskakovaný a zároveň sa cítiť tak sám. Keď som bol dieťa, nevidel som v tom problém. Stále ma obskakovali detskí psychológovia a vedci. Mal som sa s kým hrať, mal som každého rád. Ale jednu sestričku som mal najradšej. Neustále ma hladila po tvári a v očiach mala taký smutný výraz. Často sa s vedúcimi výskumu hádala. Neviem o čom. Ale prosto jedného dňa neprišla do práce. Až neskôr som sa dozvedel, že s celým projektom chcela vyjsť do médií, aby mi vydobyla inakší život, než aký ma čakal. A že ona darovala vajíčko, z ktorého ma stvorili. Technicky vzaté, bola to moja matka.

Otca som nepoznal. Pravdepodobne to je niekto, kto ukryl svoje semeno do spermobanky a nikdy sa nedozvie, že má niekde výnimočného syna. Ale mojím duchovným otcom sa stal doktor Seinel. Doktor Seinel sa o mňa staral po matkinom odchode .Bol to milý chlap. Aj keď nemal ordinačné hodiny, vždy ma k sebe pustil. Asi si myslel, že prežívam ťažké obdobie alebo čo. Lenže ja som si na odchody a príchody zamestnancov tak zvykol, že matkino zmiznutie som nebral nijak tragicky. Zvláštne, nazývať ju... Matka. Často sa so mnou rozprával a učil ma. V tom čase som začal objavovať svoje schopnosti. Vďaka nemu som si uvedomil, čoho som schopný, čo môžem a čo nie. To on ma usmerňoval v ich používaní.

Dr. Seinel mal rád knihy. Raz som mu jednu ukradol. Na obálke mala vygravírované: Pán prsteňov: Spoločenstvo Prsteňa. Potajomky som ju odtiaľ vzal a po nociach čítal. Samozrejme, že sa to dozvedel. V izbe, v ktorej sú v každom kúte kamery, je problém ustrážiť si súkromie. Nenahneval sa. Doniesol mi ďalšiu knihu, a ďalšiu... Dr. Seinel už nežije, ale kvôli knihám, ktoré mi daroval, ma museli presťahovať do väčšej miestnosti. Prirodzene, že som zatajil, že v puberte, keď mnou lomcovali hormóny, som telepatiou dostal pracovníčky projektu do postele. Ale nakoniec sa na to prišlo a ja som mal problémy. Odvtedy som sugesciu nepoužil. Ani telepatiu.   Až dodnes. Toto som Adele v skratke porozprával.

Adela sa na chvíľu zamyslela. Listovala v poznámkach, akoby hľadala odpoveď na svoju ďalšiu otázku.

„Si vlastne človek?“

„Neviem. Technicky vzaté, nie. Som čosi ako stroj. Ale ja sa ako človek cítim.“

„A myslíš si, že celý tento pokus je... je ... správny?“

„Správny?“

„Či bolo správne ťa vytvoriť?“ „Podľa mňa hej.“ „A väzniť ťa tu?“ „Väzniť? Ja si nepripadám ako vo väzení...“ „Vážne?“

Otázky nasledovali rýchlo za sebou. Spočiatku mi táto novinárka bola sympatická. Konečne to bol niekto, s kým som sa mohol porozprávať. Teda niekto z vonku, nie z labáku. Ale teraz som nechápal, kam tým smeruje.

„Ja iný život nepoznám.“ Povedal som potichu. Toto poznanie bolelo, veľmi bolelo, bolelo už celé roky, odkedy mi dovolili dívať sa na telku. Strašne zle sa mi o tom hovorilo.

„Veď práve. Nikdy si nechcel ísť von, do prírody, medzi ľudí, do kina...?“

Samozrejme, že chcel. Boli dni, keď som bezmocne tĺkol do stien a kričal, nech ma na chvíľu pustia von. Mal som vtedy chuť to tu rozbiť, zneužiť moje schopnosti len preto, aby som sa dostal von a počul šumenie oceánu napríklad. Veľmi rýchlo a veľmi nepekne mi vysvetlili, že po mojom nebude. Pri spomienke na to som pociťoval skrytý hnev.

„Bolo by to príliš nebezpečné.“

„Ja som sa nepýtala na riziká. Ale nato, či by si to nechcel?“

Mal som  chuť sa na ňu rozkričať. „Samozrejme, že chcel,“ povedal som potichu, ale zreteľne.

 

„Čo to robí? Čo sa ho to pýta?“ profesor Kowalsky sa skláňal pri reproduktore. „Vysvetlil jej niekto, že tejto témy sa nemá dotýkať?“ zakričal po okolostojacich. Súhlasne zamrmlali.

„Tak ju, dopekla, niekto zastavte!“ Rozkričal sa profesor. V miestnosti nastal rozruch. Niekto zavolal ochranku. Mladý laborant pristúpil k starcovi. „Načo ten rozruch? Veď svoje správanie vie kontrolovať.“

Profesor sa naňho pozrel zostarnutými očami.

„Lebo pociťuje hnev. Svojej sily sa síce bojí, ale keď si uvedomí, čoho je  schopný. V kombinácii s hnevom... Boh nás ochraňuj.“

 

„Vy si neuvedomujete, že si môžete vziať čokoľvek, čo chcete?“

„K tomu som nebol stvorený,“ odpovedal som chladne.

„Stvorený, stvorený! Počúvaš sa vôbec? Veď ty nie si stroj!“

„A čo potom som!“ tresol som päsťou do stola. „Človek určite nie!“

„Tak sa pozri do zrkadla. To, že ťa niekto vytvoril, neznamená, že nie si človek! A máš právo ísť aspoň von. Veď si to uvedom. Ty môžeš dostať čokoľvek, po čom túžiš. Tak si to pýtaj!“

Pozrela mi priamo do očí. Vtedy sa dvere v miestnosti rozleteli a dnu vtrhli štyria kukláči. S krikom odsotili od stola Adelu a jeden ju pritisol o stenu. Zvyšní traja obkolesili mňa a mierili mi zbraňami priamo na čelo. Nedostal som zo seba ani úbohé „Čo to robíte?“ a už ju odvádzali a hučali do nej čosi v tom zmysle, že porušila pravidlá. Ešte stihla otočiť na mňa hlavu. Zazrel som v jej očiach prosebný pohľad, podobný, aký mala mama, keď sa so mnou lúčila naposledy. Takým sa dívala na Kowalského. Vtedy sa vo mne čosi zlomilo. Nie! Už im nedovolím zobrať mi ďalšieho človeka!

„Stojte!“ Nič. „STOJTE!“ Oni ma normálne ignorujú. A tak som sa sústredil, zameral sa na ich mozog, na ich nervové vzruchy a...  Stojte! Bola to len slabučká myšlienka, ale zabrala. Zastali a ostali stáť s prihlúplym leskom v očiach. Jeden sa ešte pohyboval spomalene s vypätím všetkých síl, akoby neochotne. Adela na mňa prekvapene zízala.

„Na čo čakáš? Choď!“ oboril som sa na ňu. „Teraz po tebe pôjdu!“

„Ale kam?“

Zarazil som sa. Vážne kam? Veď je uprostred bohviečoho bohviekde a práve naštvala vedenie. Kam môže ísť? „Neviem. Preč stadiaľto!“

„Ale ako? Všade sú tu stráže a sama tu zablúdim.“

„Fajn. Pôjdem s tebou.“ Chytil som ju za ruku a začal som ju ťahať po chodbe. Po pár metroch som sa ešte otočil na vojakov. Jednému  z nich šklblo v ruke. Potom aj v druhej. Pomaly ich zdvihol a namieril na ňu zbraň. „Adam,“ šepla so strachom. Usmial som sa na ňu. Zbraň nehlučne priletela vzduchom k nám a ja som ju chytil.

„Neboj sa. Keď sa budeš mať báť, ja ti poviem.“ Telekinéza je úžasná vec.

Nebadane nás sledovala jedna zo všadeprítomných kamier.

Labák som poznal naspamäť. Rýchlo som ju viedol labyrintom chodieb k východu.

„Kam ideš, Adam?“

Poobzeral som sa po chodbe. Nikde nikoho. Adela ma potiahla za rukáv. Otočil som sa na ňu. Ukazovala na strop, na kameru.

„Vyvádzam von slečnu  Geeriovú.“

„To môžeme urobiť aj my.“ Kowalski sedel za mikrofónom pred radom monitorov.

Vzdychol som si. „A chcem odísť s ňou.“

Kowalski si pokojne napravil okuliare. „Ak nám ju dovolíš vyviesť, sľubujem ti, že pôjdeš von.“

Toto som počul už x-krát. „Nie, vďaka, radšej pôjdem sám.“

„Adam, až neposlúchneš, budem nútený ťa zastaviť silou.“ Pocítil som príliv hnevu. „Skús to,“ zamrmlal som.  Náhle som sa otočil a zreval som do kamery : „SKÚS TO!!“

Kowalski sa zahniezdil. Váhavo zdvihol vysielačku. „Dostaňte ho!“

Obliala ma vlna chladu. Mal som pocit, že chodbou zavanul ľadový vietor. Na svojich perutiach priniesol predtuchu. Zlú predtuchu. Vo ventilačnom systéme sa ozvalo hrmenie. To dupotali ťažké čižmy vojakov. Muselo ich byť veľa. Adela sa pri tom zvuku primkla bližšie ku mne. V očiach mala strach.

„Poďme už, prosím.“

„Ideme.“ A tak som vyrazil na svoju cestou za slobodou.

Rozbehli sme sa k najbližšiemu schodisku. S našimi prvými krokmi na ňom zabubnovali aj uspávacie šípky. Dole nás čakal asi tucet vojakov. „Hore!“ skríkol som. Adela sa zbesilo rozbehla po točitom schodisku. Po niekoľkých schodoch si zlomila podpätok a spadla. Vtedy vojaci vystrelili znovu. Hodil som sa na ňu a šípky zabubnovali o stenu nad nami. Nemali sme kam ujsť.  Vyskočil som na rovné nohy, nahol sa ponad zábradlie a v mysli som ich otrieskal o stenu. Pod schodiskom sa ozval krik a buchot. Vzápätí sa mi príšerne zakrútila hlava. Padol som dozadu na prekvapenú novinárku. „Čo sa stalo?“ zvolala vyplašene. Potriasol som hlavou, znovu som ju chytil a zamierili sme na vrchol schodiska.

Ocitli sme sa v slepej chodbičke. Bol na nej len rad neprehľadných dverí.

„Kam teraz?“

Zastal som. Cez môj prerývaný dych som začul dupot.

„Kam teraz?“ znovu sa len pýta. A dupot sa blížil. Vedel som, že tentokrát budú strieľať ostrými. Prečo, to som netušil. Narastala vo mne  panika. No tak, no tak, sústreď sa! prikazoval som si vduchu.

„Tam do tých,“ ukázal som prstom na jedny. „Bež prvá!“

Len čo dobehla k dverám, vrátil som sa na schodisko. Hore po ňom uháňali ďalší chlapi. Keď ma uvideli, ako na nich pokojne hladím zhora, vyľakane zastali. Usmial som sa. Holými rukami som vytrhol kus zábradlia a rozbil som ním vrchol schodov. Potom som ho pred ich nehybnými pohľadmi zhodil dole. Tak, to by sme mali. Kým sa spamätali, bol som preč.

 

Kowalski, s patrične otvorenými ústami, sledoval dianie. Toto sa snažil dosiahnuť, keď ma vytváral, ale vidieť moju moc v „akcii“ to je predsa len silná káva.

„To musím vidieť osobne,“ povedal asistentovi a vybehol z Kontrolného Centra.

 

Prekonali sme ešte niekoľko dvier a chodieb a ocitli sme sa v hangári. Veľká kovová brána ešte nebola zavretá. Ani nemusela. V priechode stáli vo dvoch radoch vojaci. Všetci mierili. priamo na mňa. Adela vystrašene vbehla za najbližšiu vec, za ktorú sa dalo ukryť. Za mňa.

Zamyslel som sa. Sústredil som sa. Menšie lietadlo pri nich explodovalo. Vystrelili. Neprekvapilo ich to. Boli to profesionáli, vedeli, čo môžu čakať.

Guľky ma minuli len veľmi tesne.  Fajn, chlapci, vy ste to chceli. Začal som zohrievať vzduch. V hangári by malo byť za chvíľu neznesiteľné teplo. Zameral som sa na nich. Ohrieval som vzduch okolo nich a čakal som čo sa stane. Aj oni čakali. Stále na mňa mierili, ale asi nemali príkaz zabiť ma. A tak len čakali. A ja som zohrieval a zohrieval... Začali sa potiť. Slané kvapky im stekali do očí, bránili im presne zamieriť. Hrdlá im vysychali a dostali strašný smäd. Prvý z nich odpadol. Potom druhý. „Dočerta, čo je to za chlapa?“ zašomral veliteľ útvaru. „Páĺte bez vyzvania!“

Ozvalo sa hrmenie pušiek. Všetko mimo. Až na jeden, čo ma trafil do stehna. To ma už fakt rozzúrilo. Votrel som sa im do myslí a donútil som ich zabíjať sa medzi sebou. Hrozné. Vnímal som všetky ich posledné pocity i myšlienky. Tú zúfalú bezmocnosť, keď sa vám do tela vrie guľka. Potom bolesť. Zúfalstvo. Podvedomý výkrik. Uvedomenie si zomierania. Zmierenie. Úľava(?). Tma.

Premohlo ma to a zrútil som sa na kolená. Vybuchlo ďalšie lietadlo. Ani neviem prečo.

Pri uchu sa mi ozval potlesk. Zodvihol som zrak. Okolo mňa bola spúšť. Dostrieľaná stena, trosky lietadiel, mŕtvi ľudia. Prišlo mi zle.

„Bravó,“ Kowalski mal úškrn od ucha k uchu. Pri ňom stáli ešte traja vojaci. Dvaja držali Adelu a jeden mieril na mňa zo vzdialenosti jedného metra. Mizivá šanca. Bol som už úplne vyčerpaný.

„Tak ty chceš ísť von? Medzi normálnych ľudí? Poobzeraj sa okolo seba!“

Prišlo mi do plaču.

„Chcem žiť ako človek.“

„Ale ty nemôžeš žiť ako človek. Ty totiž nie si človek. Si mutant. Hračka prírody.“

„Skôr vaša hračka,“ zasyčala novinárka. Jeden vojak ju kopol do holene.

„Adam, vieš, čím sa líši človek od iných zvierat? Vieš, čo mu dal Boh naviac?“

Pokrútil som hlavou.

„Dušu, Adam, dušu. Teba nevytvoril Boh, ale ja. Ty nemáš dušu.“

Rozplakal som sa. Neviem, prečo som si zrazu pripadal taký slabý a zbytočný. Nemohol som nič robiť, len nemo prikyvovať a prehĺtať slzy.

„Prečo plačeš, Adam?“

Sklonil sa ku mne. Na tvári mal pobavený úškrn. Vtedy vo vzduchu zarachotili tri výstrely. Vojaci padli na zem a Adela priložila ešte dymiacu zraň k profesorovej hlave.

„Tak a teraz nás pustite preč.“

„Prečo by som mal?“ Profesor nestrácal koncentráciu ani teraz.

Šťukol kohútik. „Tak si choďte.“

Pomaly, akoby váhavo sme sa pohli k malému lietadielku. Novinárkin spýtavý pohľad som utešil tvrdením, že lietať viem. Profesor sa ešte postavil a zakričal na nás.

„Adam, je to priam biblické. Opúšťaš toho, kto ťa vytvoril, ako Adam opustil Rajskú záhradu.“

„Adam bol vyhnaný. Ja som sa preto rozhodol.“ precedil som pomedzi zuby.

„Keby Boh nechcel, aby Adam žil, nedovolil by vám ho vytvoriť.“ Zakričala naňho ešte Adela a stratila sa v lietadielku. To bude reportáž!

„Adam? Ty máš dušu,“ povedala, keď sme leteli preč. „Inak by si neplakal. Prečo si vlastne plakal?“

„Bolo mi ľúto toho, čo som urobil:“

 

Kowalski sa vrátil do Centra. Sadol si za počítač a spojil sa s ... s niekým, kto celý projekt financoval. Začal mu diktovať

„Píšte si! Projekt OR2, subjekt Adam sa osvedčil v bojových podmienkach. Teraz nasleduje fáza 3, pri ktorej budeme pozorovať, ako sa aklimatizuje medzi bežnú populáciu. Navrhujem spustenie projektu OR4 určený pre boj a vojenské operácie. Aspoň štyroch jedincov. Obohatenie o nové schopnosti...a...

Poďakujte agentke Geeriovej za skvele odvedenú robotu. A za to, že ma nezabila.“

Rozčúlene prerušil spojenie. Bolo mu z toho celého zle.

Spisovateľov komentár k príspevku

chcem vedieť čo to stojí zato:D


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
M4P4
10 bodov - odporúčam
S pokojným svedomím 10 bodov. Za všetko, príbeh, nápad, rozuzlenie, používaný jazyk, minimum chýb. Radosť čítať. Ak by sa raz za rok dalo dať jednému dielu 11 bodov, toto by bol vážny kandidát. Bravo.  
Spisovateľ/AutorM4P4 Pridané dňa27. marca 2017 21:01:11
ÄŽakujem  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa29. novembra 2019 09:19:57
10 bodov - odporúčam
...  
Spisovateľ/AutorDŠHP Pridané dňa18. februára 2011 11:41:02
Fakt Kvalitné.  
Spisovateľ/AutorDŠHP Pridané dňa8. novembra 2009 13:39:54
diki... cenim si to.. inak udivujema koľko ludí tu je v mojom veku:D  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa9. novembra 2009 22:20:15
8 bodov
páči sa mi myšlienka nadčloveka, čiže superhrdinu to ja vždy rád a najviac samozrejme telepatická schopnosť hrdinu, keďže mám na telepatiu vždy slabosť len tak ďalej a dúfam, že bude pokračovanie, pretože projekt predsa postúpil do fázy OR4 ak sa nemýlim a treba trochu otestovať ,,priemernú,, vrstvu populacie  
Spisovateľ/Autordaniel martis Pridané dňa3. novembra 2009 20:31:25
Nad pokračovaním uvažujem , ale zatial k nemu pristupujem veľmi opatrne aby sa z toho nestalo totálne klišé. Neviem síce ako si to myslel "otestovať priemernú populáciu" ale pokiaľ si tým myslel že ako sa adam adaptuje v normálnej spoločnosti tak nie si ďaleko od pravdy. Problém je však to, že príbeh by sa dal rozvinúť viacerými smermi a ja neviem, ktorý by bol najvhodnejší.  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa3. novembra 2009 22:04:06
Samozrejme ti do toho nechcem kecat, to nie, ale napr. ja by som tam vlozil do deja aj Evu, ktora by bola na opacnej strane barikad a mala by sprvu za ulohu Adama zlikvidovat... to ostatne sa da domysliet aj ked pri jej prechode na stranu dobra by nebolo zle Evu obetovat, aby sa z toho nestalo klise, dat tam trochu tragedie  
Spisovateľ/Autordaniel martis Pridané dňa5. novembra 2009 23:38:37
Kludne kecaj ja si aj tak pravdepodobne spravím po svojom:D ale vazne... nad tou Evou som rozmyslala pokracovanie vizera byt aj v tom duchu lenze... nemienil som ju presunút na stranu dobra ... a to je ten problém lebo ďalej som to nedoriešil  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa7. novembra 2009 17:26:56
patrik.ps
odporúčam
stojí  
Spisovateľ/Autorpatrik.ps Pridané dňa1. novembra 2009 16:02:59
Marek Čabák
9 bodov - odporúčam
No už som to tu písal rozšírenejšie ale odhlásilo ma a ten text mi celý zmizol takže teraz znova v skratke. Zakončenie bolo veľmi dobré, síce sa dalo ku koncu už mierne predpokladať, napriek tomu si to vyriešil veľmi elegatne. Síce by Adam so svojimi schopnosťami teoreticky mal byť schopný ten podvod odhaliť, ale môžeme to pripísať tomu, že bol zaslepený hnevom a citmi ale to už trepem blbosti v rámci čitateľskej predstavivosti. Máš u mňa kladný bod za latinský názov, páči sa mi tam. Vidieť že už máš vytvorený vlastný štýl písania. Napísané to bolo plynulo, držal si ma pri tom od začiatku do konca, ani chvíľu som sa nenudil takže super. V podstate ti nemám veľmi čo vytknúť, snáď len ten občasný skok z rozprávania v prvej osobe do rozprávania v tretej(Adam predsa nemohol vidieť Kowalského za počítačmi) Ako ten skok sám o sebe by mi nevadil, práve naopak, považujem to za celkom zaujímavý prvok, ale skok bol nevýrazný a kým som si uvedomil že je to zmena rozprávača, tak som stratil na chvíľu pojem o časopriestore. Inak ťa vítam na madnesse. Ja takto osobne vítam každého sci-fi-stu keďže ich je tu málo a aj to málo sa vytráca. To je mi veľmi ľúto, pretože ja sa venujem prevažne sci-fi literatúre odkedy som začal písať.  
Spisovateľ/AutorMarek Čabák Pridané dňa1. novembra 2009 13:15:34
Ďakujem veľmi pekne takýto ohlas som nečakal. Sak ale teraz sa trochu pochválim: táto poviedka bola ocenená na súťaži "Keď si vymýšľam...2008" druhým miestom. Ale neveril som tomu, že je fakt taká dobra. Čo sa týka toho rozprávača, ja viem, že je to trochu netradičné ale mal som dojem, že je to tak lepšie... v prvom rade som chcel z toho akčný triller. A inak to ako si vysvetlil prečo Adam neprišiel nato, že Adela je agentka tak si to vysvetlil právne. Aj ja to tak odôvodňujem. Inak som rad, že som našiel stránku kde sa môžem prezentovať lebo píšem už dlhšie len mám problém s tým ako si zohnať čitateľov :D  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa1. novembra 2009 22:14:45
Ale k tomu rozprávačovi.. neviem prečo mi to nerozdeľuje na odseky?.. Čo robím zle keď to vkladám?  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa1. novembra 2009 22:27:23
Marek Čabák
To je dobrá otázka. Ja problémy s odsekmi nemám. Záleží od toho ako si to vkladal zrejme. Ja keď vkladám text, tak ho kopírujem z Wordu ale nie ctrl+v ale normálne pravým tlačidlom myši a prilepiť. A problémy mi to nerobí. Je dosť možné že ti to robí aj kvôli samotnému Wordu. Ak ti nebude fungovať to čo som ti napísal vyššie, skús ten text najskôr skopírovať do Poznámkového bloku, ten ti zruší Wordovské formátovanie textu a potom z poznámkového bloku na madness. Inak, ja tiež píšem už dlhšie, ale na madness som prikvitol, no už hádam rok tomu bude. Ak budeš hľadať čitateľov sci-fi, tak tých je málo nielen na madnesse ale aj celkovo. Ja si ale vždy rád prečítam čokoľvek sa v kategórií sci-fi objaví, takže o jedného čitateľa a ak chceš, "kritika" máš postarané. PS: Malý trik: ja píšem popri sci-fi aj Anekdoty, a tie sa dosť čítajú. Takže keď si ich prečítajú ľudia, pozrú si profil autora a niekedy si niekto občas prečíta aj moje sci-fi.  
Spisovateľ/AutorMarek Čabák Pridané dňa1. novembra 2009 23:18:01
ja okrem sci-fi sa venujem aj fantazy a poviedkam o teenageroch..ale nerobím ich take naslakaste ale skôr take akčnejšie..alebo tragickejšie..  
Spisovateľ/AutorLox Pridané dňa2. novembra 2009 10:45:49
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8