Žena z dún

Žena z dún.

Najprv zametala vysypané piliny na dvore. Psi sa tmolili okolo nej a pchali ňufáky do kôpok, hľadajúc, či tam nie je pre nich niečo dobré.  Zbytočne jej zavadzali a chvíľami sa zaháňala po nich metlou. „Hejá", vykrikovala na nich , „nič tu pre vás nie je ". Samozrejme, bez nejakého efektu.

Videla ako medzitým naložil plné vrecia pilín na destu. Počkal na ňu, kým odložila metlu do kúta. Naskočila hore k nemu a pohli sa. Mieril dozadu na koniec dvora, kde bola jama. Pristavil až tesne k nej a po jednom začal sťahovať vrecia dole. Zakaždým rozviazal motúzik, nadvihol vreco a trochu z neho odsypal. Keď bolo ľahšie, podal jej ho a ona vysypala  zvyšok. Jemné čiastočky pilín vírili okolo nej vo vzduchu. Pchali sa jej do nosa a cítila ich na ústach. Zachvíľu jej začali dole chrbtom stekať potôčiky potu. Vzduch bol ťažký, horúci a voňal letom a drevom.

Pracovali mechanicky bez slova. Jama sa zmenšovala a vysypané piliny sa jej stali pod nohami. V letnom podvečere žltavo svietili a úplne jej pripomínali piesok. Okolo nej sa začínala vytvárať žltá pláž. Nevdojak jej to pripomenulo knihu, ktorú mala veľmi rada. Žena z dún.

Chlapík z mesta sa vybral počas dovolenky do oblasti , kde sa mali vyskytovať vzácne druhy vtáctva. Jeho záľubou bola ornitológia. Zvečerilo sa a bola slabá viditeľnosť, keď sa dostal do osady, ktorá bola veľmi zvláštna . Tvorili ju pieskové duny na dne ktorých mali osadníci postavené chatrče.

Keď sa nahýbal nad jednu z nich,  pošmykol sa a spadol dole. V chatrči žila sama žena, ktorá nedávno ovdovela. Aký bol jeho úžas, keď zistil, že ani ona , ani ostatní dedinčania nie sú ochotní vytiahnuť ho z jamy.

Všetci  žili z toho, že predávali piesok,  ktorý sa im neustále sypal z vrchu dún nadol a  zasypával im obydlie.  Bol to každodenný boj o prežitie. Koše určení ľudia  vyťahovali hore a dole sa spúšťalo jedlo a voda. To bol celý kontakt so svetom.

Vlhká piesková jama, vlhké obydlie, všade piesok a nad hlavou len kúsok oblohy.

Myslel si, že zošalie. Nevedel si vysvetliť, ako dokážu takto ľudia žiť. Bez normálneho sveta - obchodov, kina, televízie, teplej vody.

Všetky jeho pokusy o útek stroskotali. Jama bola hlboká a nebolo sa o čo zachytiť.

Mal dlhý čas na rozmýšľanie. Porovnával o čo prišiel. Tu len každodenný boj o prežitie a tam... Nebol to nakoniec aj tam vonku len boj o prežitie v inej forme? Kto z koho. Kto uchmatne väčšie sústo, kto nahrabe viac peňazí, kto sa dostane k moci !

Postupne si zvykal a zistil, že dokáže mať radosť z jednoduchých vecí. Keď obloha nad hlavou je modrá a nie zachmúrená, keď nefúka silný vietor, keď sa mu podarilo nazbierať do nádržky, ktorú vybudoval , dažďovú vodu, chytiť vtáčika , dotknúť sa spotenej ženinej šije a prijať teplo jej tela. Keď napokon ženu odviezli do nemocnice a jemu dovolili odísť, zostal...

Vrecia nemali konca. Vonku sa  skoro úplne zotmelo. Vôbec sa na ňu nepozeral. Konečne posledné... Utrela si spotené čelo. Keď zdvihla oči,  videla ako sa na ňu v šere večera usmial.