Love Your World

Prišla. Sadla si vedľa neho na malý múrik na nábreží. Ani sa neho nepozrela, len sa z hlboka nadýchla a otočila hlavu. Na malú chvíľu venovala svoj pohľad a pozornosť scéne za múrikom. Voda, tráva, koruny stromov tancujúce pod rukami jemného vánku.

„O čo nám vlastne  ide?“ opýtala sa ho, stále bez toho aby mu venovala čo i len jeden pohľad. Zasa sa z hlboka nadýchla a otočila hlavu. Svojim pohľadom nevtieravo pozorovala párik prechádzajúci okolo.

„Stále sa snažíme na niekoho zapôsobiť a robíme veci s vedomím, čo na to povedia druhí.

Takmer každý moment sa kontrolujeme. Vychádzame z domu a pred tým sa pozráme do zrkadla a uisťujeme samých seba, že vyzeráme v poriadku, že sme vhodne oblečený, že sme OK. Sme ako začarované kráľovné zo snehulienky“

Ticho. Len šum poletujúceho lístia a z diaľky prichádzajúci štekot psa.

„Koľko krát mám chuť sa postaviť uprostred cesty, niedke v električke alebo hocikde inde a zakričať „STAČÍ!“ a zobudiť nie chodiace mŕtvoly zo sna.“

„Čo nám vlastne dáva pocit, že sme obľúbení, obdivovaní?“

„Ja viem, že mi ako odpoveď možno povieš, že je to pocit, že za niečo stojíš, že si niečím...“  bezmyšlienkovo odpovedala za neho.

Okolo prešla skupinka mladých, no obaja hľadiaci do zeme im nevenovali ani jeden pohľad.

Ona napokon na malú chvíľku zdvihla svoj zrak a sledovala po zemi sa plaziaci tieň jedného z nich.

„Že ťa má nieko rád...“

„A to je falošné. Je to ako s chorobou nazývanou slovom moc. Je to samozabíjajúca priepasť, ktorá hovorí len o tom, že človek, ktorý stále viac a viac po nej túži sa nemá rád a kompenzuje si to tým. Čím viac jej človek má tým sa cíti byť silnejší a lepší, aj keď nevidí ako mu tá choroba vedome zožiera vnútro.“

Bilboard cez cestu oproti. Na ňom usmiaty politik a nápis „Nenechajme rozhodovať iných!“

„Stojí ti to za to?“ potichu, takmer šeptom vyšlo z jej úst.

„Prečo si všetci potrebujeme takto ubližovať? Stále očakávame a potrebujeme druhých na dokazovanie a uisťovanie  si toho akí sme.“

Vstala. Pár sekúnd prešľapovala z jednej nohy na druhú pozorujúc si pritom svoje dlhé prsty na ľavej ruke.

Sadajúc si dodala : „Pozeráme  sa na druhých, počúvame ich príhody a v kútiku duše im závidime a pýtame sa prečo nemôžem zažiť niečo také aj ja.“

Trasúc hlavu na znak nesúhlasu nasala vlhký jesenný vzduch.

„A čo takto sa pozreť poriadne na vlastný život?“ nekontrolovane a pudovo zaťala päsť.

„Čo takto poriadne si otvoriť oči a pozreť sa na to čo máme hneď pred sebou?“

„Závisť...“

Červené auto značky Škoda sa pohlo na priepustku vyslanú zo semafóra vo forme žiariacej zelenej farby. Slečna sediaca na sedadle spolujadzdca hľadiaca von, možno aj na neho a ju.

„Závisťou vysielame signál o nespokojnosti a svet nám naň aj jasne odpovedá. Reaguje. Reaguje až priam fyzikálne ako špongia ktorá sa zdeformuje pod tlakom našich dlaní.“

„A pritom.. pritom stačí tak málo.“

„Maj rád svoj život je možno zo začiatku výzva. No neskôr...neskôr je to pocit...Ten...“ jej slová chladli a slabli.

„Poznáš ten pocit, keď vieš, že toto je tá najsprávnejšia cesta ? Pre tvoj svet, tvoj život?“ dodala s náznakom úsmevu.

„Je to tak. Tvoja cesta je tá správna práve pre teba. Netreba sa tak ohliadať tak na druhých. Oni majú iné cesty. Ich svety sú iné. To čo je v ich svete semenom niečoho nového v tvojom môže byť cudzopasnou burinou odoberajúcou potrebnú energiu.“

Potvrdzujúc správnosť vlastných slov pokyvkávala hlavou.

„Aj tak sú to všetko vlastne len prejavy volania po láske.“

Hlavou jej preleteli ako scény z filmu okamihy plné negatívnych emócii. Závisť, hnev, odpor, nenávisť, strach.

„...len volanie po láske.“

„A čo skúsiť dať lásku sebe?“ opýtala sa podopieracúc si hlavu, ako to vždy robila, keď premýšľala.

„Zmení ti to pohľad na celý svet“

Oblakmi obsypané nebo a ich jemné, lenivé váľavé pohyby.

 „Mať rád samého seba?“

„Asi sa ma opýtaš ako.“ Jej prsty hrajúce sa a snažiace sa vytvoriť slimáka.

„Veď si len bezvýznamná osôbka, ničím nevynikajúca a nemáš to a tamto, čo má ten a tamten.“

„Ale veď to ich nerobí lepšími“ jej hlava opäť kývajúca na nesúhlas.

„Všetko je istým spôsobom volaním po láske. Odpustenie. Áno, odpustime si. Naše činy nás potom nerobia zlými a vinnými. Všetko je to len volanie po láske!“

„Áno!“ skríkla.

So záhadným úsmevom sa na neho pozrela, dodala : „Chápeš?“ a odišla.