Zelený denník Daniela Morrisa 2/4

Spisovateľ/ka: daniel martis | Vložené dňa: 21. novembra 2009
http://citanie.madness.sk/view-25496.php


12.1.2013

5:21

Ešte som poriadne oči nerozlepil a už som mal na nový deň dosť. Martin totiž už načisto zošalel! Prišiel za mnou a z ničoho nič mi s nadšením vysvetlil svoj geniálny nápad.

Chce z tela supermutanta získať do striekačky trochu krvi a tú si následne pichnúť do žily.

Prvotne som sa spýtal nechápavo ČO? Nebol to však žiadny pokus o vtip. Musel som mu to začať rozhovárať, ibaže je to kus tvrdohlavca a jeho nový nápad si nedá vytĺcť z hlavy za žiadnu cenu. Rozlúčil som sa už načisto s možnosťou vyhovoriť mu jeho šialenú ideu. Poznám ho krátko, ale viem, že by to bola len strata času. Takže dnes s ním idem večer do mesta a dúfam, že sa mu nič nestane.

11:18

Len čo ma zbytočne rozrušil hneď z rána. Nedá mi to a nemôžem sa teraz na nič sústrediť. Ak sa začne chovať podozrivo tak neviem, neviem. Je čistý príklad zneužívania svojho daru odolnosti. Koľkokrát už svoju moc zneužil na blbosti? Má z ulíc jeden veľký zábavný park. Až ma zamrazí pri pomyslení, že mi bude robiť spoločnosť pri putovaní do Malej Fatry.

Naviac, mám čo robiť s vlastným neistým stavom. Potím sa, točí sa mi hlava. Navyše som už i zvracal zo štyrikrát a akoby toho nebolo dosť, už si všimli aj druhí, že som neni celkom fit. Jedine Martin sa ironicky ponúkol, vraj ak sa zmením, bol by rád, aby som ho pohrýzol.

Presnejšie natiahol ruku a povedal "tu máš už pripravené miesto, vidíš? ". Neznášam tento jeho druh zábavy. Dokáže ma občas až zaskočiť svojím neohrabaným správaním.

16:32

Začínam zažívať stereotyp, podobný tomu z čias starého dobrého Q Martu. Akoby som strádal vlastné bytie. Musím už čím skôr začať plánovať cestu na sever. Takto na mieste sa viac nedá vyčkávať. Nemôžem si dovoliť ten luxus, nechať sa niesť prítomnosťou a brať budúcnosť aká príde. Nie! Veľmi túžim zmeniť vlastný osud, možno sa pokúsiť obrátiť aj obraz súčasného sveta.

Škoda len, že som s Trokmi nepobudol o čosi dlhšie. Mám neustále taký zvláštny pocit, silné nutkanie, že by sa s ich mozgovou kapacitou nakoniec dalo niečo vymyslieť na našu záchranu.

20:34

Zvyšok dňa som strávil v našej café klubovni, kde ma Viera doučovala slovenčinu. Zlepšujem sa, skromne priznávam, ale aj tak mám v hlave skôr automatiku, než skutočné pochopenie gramatiky cudzieho jazyka.

S Johnom som preberal jeho zmysel života a zistil, že túži opustiť nielen letisko, ale aj mesto. Niežeby som to označil za šokujúce zistenie, avšak na otázku "no a kam by si šiel?" nevedel nájsť odpoveď.

Taká zaujímavosť, no neviem presne, akým štýlom to správne napísať, aj slepý by si všimol, že píšem denník a tak som musel každému vysvetliť, že to nie je žiadna úchylka, ale veľmi vážna vec. Niečo ako memento pre budúce generácie. Stále som totiž v nádeji, že sa karta obráti. Nakoniec, len táto jediná myšlienka ma drží pri živote. Bez nej by som to už dávno vzdal a podľahol šialenstvu.


***


Z bezpečia úkrytu sme sa s Martinom vydali na nočný lov tesne pred 21:00.

Stav sa mi mierne zlepšil, čo bola tá najpozitívnejšia vec aká ma mohla postretnúť. Už žiedne závraty, nevoľnosť, slabosť, nič znepokojujúce sa so mnou nedeje.

Túlali sme sa po uliciach a mal som pocit, že prvýkrát nie sme bezbrannou korisťou, ale skutočným predátorom.

Cestu nám skrížilo niekoľko bezvýznamných zmutovancov, ale po našej cieľovej skupine nikde ani nohy.

Možnože som chcel sám trošku adrenalínu, pretože som bez výhrad pristúpil na naše rozdelenie sa. Martin šiel smerom ku hradu a ja som pravdaže ani sám nevedel, kam až dôjdem.

Pozoroval som bez vyšších cieľov okolie z Nového mosta a neskôr som sa presunul do neďalekého parku. Netúžil som po supermutantiom úlovku. Tajne som dúfal, že ani Martin žiadneho nenájde.



13.1.2013

2:30

Dorazil som na predom dohodnuté miesto určenia a to na Starý most. Zostal som prekvapený, lebo Martin so sebou doniesol nie jednu, ale dve plné injekcie so supermutanťou DNA. Len mlčky som mohol sledovať, ako si ich predo mnou pustil do žíl.

Výsledok sa dostavil až po troch hodinách. Martin sa začal cítiť malátne, až nakoniec musel zastaviť a tak sme čakali, čo sa bude diať ďalej.

Na moje prekvapenie sa mu okrem následného zväčšenia svalstva a nárastu sily nič nestalo. Musím sa priznať, v tom momente som na okamih začal uvažovať o podobnom šialenstve i ja. Našťastie som už skoro pri jednom tvrdom súboji na ulici zistil, že moje schopnosti sa po splynutí s pozmenenou DNA afrického mravca zásadne zmenili.

Prenasledovatelia nás zatlačili do tmavej ulice, odkiaľ nebolo úniku. Martin si to ako vždy užíval, ale na mňa sa vrhalo čoraz viac a viac útočníkov.

Nedalo sa to ustáť, keď som zrazu siahol po vozidle, stojacom kúsok odo mňa. Chcel som ho sprvu iba prevrátiť a zatarasiť nepriateľovi cestu, ibaže za pomoci mojej ruky som ním šklbol takou silou, až sa nielenže prevrátilo, ale urobilo aj efektnú vzdušnú piruetu! Myslel som si, že sa jedná o náhodu a tak som to ešte zopakoval dvakrát, až kým som si nebol istý svojou novou supersilou.

To už som sa do žltookých pustil štýlom podobným z komixu o Hulkovi. Autá mi vydláždili cestu za víťazstvom a ani Martin nechápal, čo sa to okolo neho deje.

6:47

Dorazili sme do nášho útočiska, kde som si od radosti musel zapáliť cigaru. Až potom som si, ešte plný neopakovateľných dojmov samozrejme, ľahol a v tichosti zaspal.


***


Na piatok trinásteho sa nič hrôzostrašného nedialo. Strávili sme celý deň v spoločnosti dvd a vzájomným spoznávaním sa. Rozprávali sme si príbehy a tie najstrašidelnejšie príhody zo života.

Môj bol samozrejme ten, kedy som prehodil cez okno malú Marry a zistil, že v skutočnosti sa zmenila na čosi celkom iné, než je ľudská bytosť.

Je jesné, že každý z prítomných spomínal výhradne na zážitky spojené s útokom stvoriteľov.

Tu som sa dozvedel, že John pochádza pôvodne z detského domova a Viera pracovala ako umývačka riadu v malej reštaurácií. Martin bol od mladosti flákač, pohroma v podobe útoku ho zastihla nepripraveného v jednom z Bratislavských pubov. Tam aj schytal pri svojom prvom kontakte s mutantami hneď niekoľko zásahov a následne sa mu pozmenila DNA.

Podvečer sme sa rozhodli mierne opiť, ale náš plán sa nám vôbec nepodaril. Skončili sme totálne mimo a ja si len pamätám, že som sa túlal po vonku a hľadal s Martinom nejaké vhodné žltooké terče na nočné pobavenie sa.

Som prekvapený, že sa nikomu nakoniec nič nestalo pri našom opitom útoku na skupinku mutantov, potulujúcich sa bezcieľne po okolí.


14.1.2013

Ráno som sa podľa nástenných hodín zobudil o 11:23 v spoločnosti nahej Viery vedľa seba.

Samozrejme, že som na toto zistenie prišiel pod perinou svojej postele, ale aj tak mám len slabé záblesky, čo sme v noci robili.

Bol by som blázon, ak by som si nevšimol, že tu deň beží za dňom bez väčšieho pokroku. Zdokonalenie mojej DNA samozrejme s radosťou prijímam, avšak zvyšné veci spejú do slepej uličky. Alkohol, sex s Vierou a Martinove testy so žltookou DNA začínajú byť šialené.

18:23

Vyvodil som nejaké závery z noci strávenej vo Vierinej spoločnosti a rozhodol som sa medzi zvyškom skupiny otvoriť tému môjho putovania do Malej Fatry. Na tvárach mojich spoločníkov bolo badať mierne prekvapenie, ale uzavreli sme dohodu. Zabarikádujeme celý objekt a večer zájdeme s Martinom do Tesca pre dostatočné zásoby, aby sa Viera s Johnom za nimi nemuseli hnať až do mesta.

Po mojom odchode, až zistím, čože ma čaká v cieli som prisľúbil, že sa vrátim a spoločne potom rozhodneme naše ďalšie smerovanie osudu.

21:41

Vydali sme sa do mesta po zásoby, pričom sme so sebou vzali aj zvyšok skupiny.

Mesačná žiara nad našimi hlavami dokonale osvetlila nielen krajinu v blízkosti letiska, ale i ulice starej Bratislavy.

Nikde ani zmutovanej duše, hotová paráda. Dokonalá rozlúčka, len čo sa patrí.

Jedine Martina zachvátilo sklamanie, pretože nemá na koho skočiť, rozdrviť mu kosti, prípadne od neho získať do svojej zbierky DNA zopár nových zásahov.

Mám zvláštny pocit, tu na Slovensku sa cítim veľmi nesvoj.

Po ruke nie je jediný schopný atómový kryt. Ani známka po živých a zdravých ľuďoch.

Síce som si vedomí, že s odstupom času bude stále menej a menej homo sapiens, toto je na mňa však príliš.

22:31

"Konečne" sme v blízkosti Tesca narazili na žltookých a to hneď supermutantov. Martin mal nesmiernu radosť a myslím si, že jeho zbytky zdravého rozumu sú čoraz menšie.

John a Viera sa schovali za roh a ten ďalší postup nemôžem opísať ináč, než starou klasikou.

Na Martina sa vrhli tri a na mňa dva skutočne nepríjemné kolosy supersvalov. Mal som čo robiť, aby mi jeden z nich nepritlačil letiacim autom zo vzduchu ruku o obrubník. Našťastie sa môj zdravotný stav zlepšil na toľko, že ich sila bola v porovnaní s mojou len polovičná.

Zlomiť väz, tyčou poprepichovať hrudník ako eidam a môj problém sa skončil.

Martin sa samozrejme pohral so svojou "večerou" o trochu dlhšie.

Až konečne dokončil svoje zverstvá na protivníkoch, vstúpili sme dnu hypermarketu a obslúžili sa podľa chuti.



15.1.2013

00:18

Zásob sme nabrali snáď na dve zimy a naložili ich do nafukovacieho člna.

Ďalší postup bol jasný. Zmiznúť z epicentra žltookých do bezpečia.

Nečakal som to tak skoro, avšak už za prvým rohom sa na našu skupinu vyrojila dosť početná tlupa mutantov.

Bili sme ich hlava-nehlava. Ruky, nohy, či väzy praskali v jednom kole.

Už som si myslel, že je koniec a predsa som sa stal svedkom nového objavu.

Pokiaľ bol supermutant výtvorom vyššej formy mutácie žltookých, tak to, čo sa náhle objavilo pred mojím zrakom, muselo byť zaručene výsledkom zlúčenia supermutácie a zásahom stvoriteľov.

Nič iné sa predsa nedá vysvetliť pri pohľade na telo mohutného S-mutanta, ktorý mal namiesto rúk dlhé kovové náhrady, skoro navlas pripomínajúce chápadlá Botov. Aj keď s menšími rozdielmi. Hlavne, na konci nemali strelné zakončenia, ale šesť vecí pripomínajúce vzdialene ostré ohybné háky.

Streľba tentokrát neúčinkovala, pretože nové končatiny protivníka dokázali vykryť každý môj smrteľný zásah. Ihneď mi bolo jasné, že sú pred nami neskutočne krušné chvíle.

Martin schytal silný zásah párom letiacich vozidiel a naviac pri svojom oslobodení sa spod ich vrakov dostal zo zadu ranu kovovou končatinou.

Supermutant bol vo výhode, nakoľko získal nesmiernu útočnú rýchlosť. Ani moje najrýchlejšie pohyby sa nemohli rovnať tým jeho. Kebyže ma zasiahne aspoň spredu, to by som bol schopný odraziť, avšak zozadu som sa stal ľahkým terčom.

Za tebou, za tebou!"

Nebyť tohto upozornenia od na zemi sa v bolestiach zvíjajúceho Martina, nikdy by som sa z tej situácie nevymotal.

Šťastie však stálo opäť raz pri mne a akonáhle som odrazil útok chápadlom supermutanta, zaútočil som. Pevne som zdrapil jeho nový dlhočizný druh zbrane a vyrval mu ho aj s polkou pleca. Protivník spustil do okolia neznesiteľný rev a šialenstvo spelo ku svojmu záveru.

Tá príšera sa nielenže dokázala aj napriek absencií jednej z končatín dostatočne ubrániť mojím útokom, ale naviac po mne zopárkrát vyrazila do protiútokov.

Nebyť mojej ohybnosti, skončil by som ako fackovací panák. Ešteže som zaregistroval povedľa mňa stojaciu dopravnú značku. Vytrhol som ju aj s kusom betónu a zasadil nepriateľovi zopár omračujúcich rán. Tá posledná bola pre neho smrteľná.

Dopadol som vyčerpaný na zem a kontroloval okolie, ako sú na tom moji priatelia. Nik okrem Martina nebol zranený a keďže on má zvýšenú regeneráciu, jeho stav bol v danej chvíli viac než dobrý.

Čo to bolo. Čo to malo znamenať?" mal som v hlave plno otázok a pri skúmaní tela mŕtveho supermutanta som sa tiež toho veľa nedozvedel.

Dokonale som prezrel každú z jeho umelých končatín a technológia, akou boli tieto mechanické chápadlá pripevnené ku zvyšku tela bola fascinujúca.

Organické tkanivo prepojené neznámym typom biologických vlákien až ku začiatku kovových častí zariadenia.

Ťažko odhadnúť, koľko sa ich mohlo potulovať po okolí, preto sme sa dali ako tak dokopy a potichu sa vyparili smerom ku letisku.

Podozrivo sme už nestretli cestou ani zmutovaného psa. Tešilo ma to samozrejme. Naviac pohľad na dolámaného Martina mal tiež čosi do seba. Dúfam, že už sa trochu upokojí a nebude robiť zo seba neohrozeného Ramba. Táto dnešná lekcia by ho mohla trochu schladiť. Uvidíme časom, čo si z tohto odnesie za ponaučenie. Ja som sa rozhodol, že už sa nepohnem ani na krok bez darčeka od Enai. Akonáhle narazím na podobný problém ako dnes, odstrelím ho bez rozmýšľania.

3:21

Po príchode do úkrytu som nešiel ihneď spať. Namiesto toho som si otestoval svoju novo objavenú silu. Na parkovisku som zdvíhal jedno auto za druhým, pričom som stále menil váhu z menšej na väčšiu. Kosti mi zázračne vydržali tlak niekoľkých ton. Trojtonový Ford Transit nebol problém, ale stal sa mojím maximom, keďže na parkovisku nebolo po ruke žiadne ťažšie vozidlo.

6:00

Vstal som z postele až na nepríjemný zvuk budíka. Ani sám netuším dokedy by som sa ináč prevaľoval v posteli.

Martin sa potuluje pri oddelení s alkoholom a balí si na cestu hlavne fľašky a nikotín. Naopak ja som zvolil cigary a skutočné zásoby od prvej pomoci až po vitamíny.

7:12

Presný čas odchodu sa o čosi posunul, ale tak musel som sa rozlúčiť z dvojicou našich, ktorí zostali v úkryte letiska M.R.S..

Najviac mi bude chýbať Viera a jej lekcie, teraz už ani neviem, či slovenčiny. Moc som ju chcel vziať zo sebou, mám ku nej v skutku blízko, ale na mojej ceste by bola zaiste vo väčšom ohrození.

John sa snažil byť nad vecou, dokonalý silák a nedával najavo emócie. Nech už sa hral na čokoľvek, viem, že vo vnútri mal strach ako každý z nás.

Zažíval som podobné pocity, ktoré som poznal pri opúšťaní Q Martu. Posledné pohľady na vzdiaľujúce sa objekty letiska a predo mnou sa naskytla už len neznáma krajina všade naokolo. Martin sa šprtal neustále v mape a snažil sa byť za každú cenu o čosi viac popredu, než ja.

Šli sme po diaľnici a široko-ďaleko nebol nik, kto by na nás zaútočil. Nikde nič, len sneh a štipľavý vietor dujúci do tváre.

12:23

Pred vstupom do mesta menom Hlohovec na nás vyskočila menšia skupinka žltookých, ktorých sme zlikvidovali za okamih. Potrebovali sme si na chvíľku oddýchnuť, lebo ten stereotyp z cesty bol neznesiteľný.

V jednej z reštaurácií sa kŕmili naši nepriatelia zvyškami z akéhosi nešťastníka, ale pri spozorovaní našej prítomnosti dostali očividne chuť na čerstvejšie mäso a tak nás vzali útokom.

Zatiaľ čo som ich likvidoval za pomoci M16, Martin sa iba usmieval a používal svoj nezameniteľný štýl a lá boj holými rukami.

V reštaurácií sme na poschodí našli bar a tam sme sa nešťastne "zasedeli". Spití a v dobrej nálade sme pozorovali ulice mesta. Celé mesto bolo ako skoro každé a to bez energie, takže sme skončili ako v stredoveku. Sviečky a oheň z alkoholu, vytvoreného v strede miestnosti v štýle táborového ohniska.

19:45

Stále premýšľam, dokážem v budúcnosti odolať vlastnému osudu? A nedá mi to, ale čo je na konci mojej životnej cesty? Aké prekvapenie ma nakoniec postretne?



16.1.2013

Zvyšok zo včerajšku nestojí za zmienku. Alkohol tiekol prúdom a žiadne z tých zmutovaných stvorení sa neodvážilo za nami prísť na "návštevu".

Ráno začalo husto snežiť, čo nás značne rozladilo, ibaže nezastavilo v ceste.

Bolo presne čosi po 10:00, keď sa nám pred nosom zjavilo mesto Topoľčany. Už na jeho začiatku sme objavili akýsi veľkosklad s hobby vecami a hlavne sme v ňom narazili na snežné skútre. Samozrejme, že sme si privlastnili tie najväčšie monštrá z ponuky. Nabalili sme si ako grátis nejaké potrebné vecičky a zrýchlili naše putovanie po zmrznutej krajine.

13:24

Dorazili sme do mesta Martin a zamierili do centra. Snažili sme sa tam zistiť, či v ňom náhodou niekto neprežil.

Nech sme sa snažili, ako sme len chceli, nenarazili sme na živých. Za to žltookých sme zo skútrov badali požehnane.

Brázdili sme ulice mesta dobré dve hodiny, keď sme narazili na miestnu nemocnicu.

Napadlo ma, že by nebol zlý nápad pozrieť sa po nejakých antibiotikách a iných silných liekoch. Ktohovie kedy sa môžu zísť a osobne som vždy radšej pripravený na všetky možné alternatívy.

Spomínam si, v mladosti a hlavne v detstve som mal panický strach z lekárov a injekcií. Doktor sa vždy musel snažiť ako vedel, aby mi našiel žilu a vzal čo i len dve kvapky krvi na rozbor.

Tentokrát však bola návšteva nemocnice celkom iná. Už za vchodovou bránou sa celé okolie sfarbilo do červena. Bezhybné zohavené telá ľudí i mutantov vytŕčajúce zo snehu.

Martinovi chýbal očividne adrenalín a tak sa mi stratil z oči. Vraj sa rozdelíme a tým trochu zabavíme.

Zostal som sám v cudzom prostredí, ale strach sa odo mňa kamsi vytratil. Preskúmaval som izbu po izbe. Chodbu po chodbe. Všade vládol pokoj. Všade až na posledné poschodie.

Vkročil som dosť neopatrne do jednej z izieb. Bol som v tom, že celé moje krídlo bude zívať prázdnotou, lenže opak sa stal pravdou.

Pred sebou sa mi v tom momente zjavila početná kolónia žltookých. Nikdy som nevidel čosi podobné na vlastné oči. Pred sebou som mal pohľad na dobrú stovku mutantov, postávajúcich pri sebe akoby boli v tranze.

Škoda len, že otvárajúce dvere ma odhalili. Nezostalo mi nič iné, len sa za pomoci šikovnej otočky a prvých zlikvidovaných útočníkov vydať na ústup. Útok som odrážal za pomoci všetkých možných strelných zbraní od Glocku až po M16.

Telo padalo dolu za telom, ale ten ich nápor na mňa bol čoraz nezvládnuteľný. Preto som sa rozhodol vyskočiť z okna tretieho poschodia dolu na zem. Moje kosti vydržali dopad na sneh bez jediného škrabanca, avšak moja radosť netrvala dlho, pretože moji prenasledovatelia skákali cez okná za mnou. Napriek ich viditeľným zraneniam, od tých slabých až po vážne vonkajšie zlomeniny, na mňa neustále útočili.

Keď už sa to zdalo nanajvýš neúnosné, pričom som strieľal na nepriateľa i za pomoci mojej superzbrane, prihodilo sa mi čosi úžasné.

Z hlavne tejto vecičky sa do priestoru spustila obrovská svetelná vlna. Táto žiara mi pripomínala elektromagnetickú vlnu z rôznych filmov, či vedeckých dokumentov.

Jej rýchlosť priestorom bol desivý a akonáhle zasiahla počas tohto svojho putovania nejakého mutanta, ten padol na zem a bez známok života zostal ležať na zemi.

Prežil som i tento nepriateľov atak a kým ku mne zbehol na pomoc Martin zo štvrtého poschodia, bolo po všetkom.

Mal som mu čo vysvetľovať, ale nakoniec, sám som nevedel, čo sa deje, takže sa musel uspokojiť s tým málom, ktoré sa dozvedel.

17:31

Vzali sme z nemocnice lieky podľa plánu a zamierili v totálnej tme, avšak už bez sneženia do Malej Fatry.

Z diaľky nás bez varovania oslepili rýchlo sa priblížujúce blesky. Zosadli sme zo skútrov a s minimom zásob sme sa snažili tomu záhadnému javu uniknúť po ťažko zjazdnom teréne.

Avšak bez výsledku, pretože nás náhle obkľúčilo množstvo modrých bleskov. Bolo to niečo úžasné. To svetelné divadlo pred mojimi očami mi mierne vyrazilo dych, pričom som vážne stratil na dobrú chvíľu sluch a nakoniec i zrak.

18:48

Zobudil som sa mierne dezorientovaný. Martina som našiel vzdialeného zo päť metrov odo mňa. Ešte ležal na zemi a tak som ho musel najskôr prebrať.

Bol som si vedomí toho, že na nás zaútočili stvoritelia a preto sme sa museli za každú cenu dostať ďaleko od miesta kontaktu so záhadnými javmi, ale hlavne niekam na noc do bezpečia.

Dorazili sme na miesto, kde predtým zostali naše snežné skútre, ibaže po tých sa zrazu zľahla zem. Som si vedomí, že sme obehli minimálne trikrát okolie, ale nikde ani jedna naša stopa po príchode. Pritom už niekoľko hodín nesnežilo.

Rozhodli sme sa vrátiť naspäť a zistiť, čo sa to kruci deje.

Namiesto zrozumiteľnej odpovedi sme však narazili na šokujúci objav.

Mesto Martin už z malej diaľky vypadalo celkom ináč než pred chvíľou. Snehu tu bolo na ceste minimum, akoby ho niekto odpratal.

Naviac po príchode na cestu sme museli zlikvidovať dvojicu v tichosti sa ku nám zo zadu plížiacich žltookých.

Lenže chybička sa objavila ihneď po našom priblížení sa ku útočníkom. Podľa výzoru, farby očí, vojenskej uniformy, ale hlavne dokladov sme odhalili v skutku radikálny objav.

Podľa papierov boli pred nami partizáni z roku 1944!

A vtedy mi to došlo. Svetelná šou, ktorej sme sa stali svedkom na vlastnej koži bol v skutočnosti presun v čase.

V našom oblečení by sme vzbudili podozrenie a preto sme si na seba navliekli uniformy našich obetí.

V meste som sa cítil ako v inom svete. Dobové vozidlá, zdraví a živí ľudia. Jednoducho život ako vo sne.

Rozhodli sme sa prenocovať v jednom z hotelov, našťastie sme mali v odeve vhodné peniaze.

Samozrejme nesmiem zabudnúť na dátum. Stále neveriasky vrtím hlavou, ale je to tak. Dnes je 25.október 1944.

21:24

Martinovi som musel rozdať zásadné príkazy, aby zatiaľ nezasahoval akýmkoľvek spôsobom do histórie.

Sedím pri okne a cítim sa ako v Návrate do budúcnosti. Premýšľam, čo tu máme robiť. Ak je toto dielo Enai, tak počítam s tým, že sa mám stretnúť so svojím dedom, ktorý tu v tomto momente operuje v tajnej základni v spoločnosti partizánov. Lenže neviem, kde sa nachádza, ktorým smerom sa tam dá dostať.

Uvidím ráno, čo sa mi podarí cez noc vymyslieť. Večer idem s Martinom do hotelového baru a dúfam, že tam nevzbudíme pozornosť.



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8