Elementy

Štyri elementy

Rúk našich sila, 

kráľov meč a zlatá koruna, 

nezatienia temnú moc, 

moc, čo svetmi pohýna. 

Na počiatku pri nás stála 

strašná mocná sila síl, 

teraz zánik by však mala 

na svedomí, 

sila síl štyroch víl. 

Každá zvlášť je seberovná, 

všetky spolu naveky, 

spúta Slnko, Zem a nebo, 

démon bohýň odveký. 

Dáva splynúť vždy len dvom, 

nepriateľom hviezd a zôr, 

v jednom tele potom zúri, 

strašný duch dvoch rôznych tvárí. 

Prvej z dám je oheň vodou, 

popol, iskra živnou pôdou, 

vetrom dym však nepreletí, 

ak vzduch ohňa pýchu skrotí. 

Divoký žiar a očí jas, 

závoj halí čierny vlas, 

žeravým dotykom práru rúk, 

skrytých v rúchu z popola

ona smie - a odolá. 

A ty zistíš v okamihu, 

čo je bolesť, čo je sen, 

ak ťa spáli dobiela, 

ak si túžnou horela, 

uzrieť koniec, smrti tvár, 

uzrieš iba ohňa žiar. 

Svetla iskry na dnes mora, 

ligot zlata, striebra pás, 

na pokladoch tam drieme ona, 

panna krásy všetkých krás. 

Nežná milá tvárička

a len jedna chybička, 

toto nie je anjlel sám, 

ale diabol v tele dámy. 

Keď čarami ťa zmámi

a rozplynieš sa v tichu, 

nesmrteľný navždy,

zošalieš skôr, 

ako inde raz každý. 

Jej spev božský podmanivý 

premôžu len tiene noci, 

keď more stíchne, 

jej hlas krutý, volajúci, 

i skúzlom zanikne. 

Pretože je tretia z dám 

s tebou všade, pozri sa hocikam, 

neukneš jej, 

prekĺzne ti ako vzduch, 

keď v poliach straší, piští, skučí, 

lieta všade ako duch! 

V rúchu Evy pobehuje, 

brány Raja stráži 

a nikto sa k nim neodváži, 

lebo skôr než žasnúť stihneš, 

rozseje ťa vietor 

sťa biedny prach, 

po roliach, a svet zabudne 

že si existoval. 

Od základov po povrch 

plná najhlbších tajomstiev, 

skrýva sa pred nami, 

po štítmi, pod horami. 

Má srdce z kameňa 

a rozkošnú tváričku, 

keď pokožku z kremeňa, 

vystavuje slniečku. 

Udrie, keď to nečakáš,

spadneš dolu, kým ona 

vie, že padáš 

do jej lona. 

Zhltne ťa zem, ani sa nenazdáš, 

V tom temnom väzení, 

hlboko v podzemí, 

nesvieti slnko ani luna.