Roztrhnuté rúcho

Spojila som život svoj

s Tvojím,

prijímajúc pod obojím

v čistote nehy.

Visuté mosty zavesila do priepasti.

Tkala som sny v srieni

mnohých nocí.

Ušila rúcho,

aby ten sen prežil

mrazenie v chrbte

a chladné objatie.

Ohňa bolo skúpo.

Vložila som do toho šatu

rozbúchané srdce,

teplé od krvi.

Skrehlo, nedožilo rána.

Napriek všetkému,

s kúskom Tvojho života,

čo mi ostal v dlani

ako chvostík

jašteričky na svitaní.

Tak tu stojím,

nemajúc právo

spoznávať dni Tvojich detí,

ktoré Ti iná z lásky priniesla.

Nič vzácne nie je

bez obetí .

Túžbou sa rozlomili ľady

a plány rozdelili vo dvoje.

Chrámová opona sa  roztrhla.

Pod krížom stojím.

V schizofrénii sa utopili.

V hukote lavín,

city uviazli.

Február sa chlapí.

Ú n o r,

Už dávno nie je víťazný.

Malá nočná búrka .

Plamenným mečom

rozťal Michal

súkromný raj.

Škáročkou medzi dverami,

mámivá vôňa z neho

plazí sa za nami

líškavo sľubujúc nebo

za tými bránami.

Rýchle oči svetiel

lietavých lietavíc

v neónovom meste

pod jeho vežou

nemôžeme sadnúť do lavíc.

Vyhnali sme sa navzájom.

Zamotali sme si život.

Spoločne.

Hneď na začiatku .

Spojila som život svoj

 s tým Tvojím.

Oprela sa telom svojím

rozochvelým

o rozkošatený strom.

Dodnes ho držím za pasy.

Bolí len to,

že som prišelcom

 a cuczopasím.

Na inom,

ako mojom šťastí.

Blahoslavenstvá

píšem

schizofrenikom

a so životom zápasím.