S opovrhnutím

Poézia?

Len prebytočná slina

na chodník vypľutá.

Plná žlče a hlienu.

Niet väčšej poézie

ako keď sa vnorím do tónov

a mráz mi behá

od šije k pätám

cez oblinu chrbtovej kosti.

Stokrát lepšie ako orgazmus.

Niet lepšieho rýmu

ako keď súčasti zapadnú do seba,

ihla prenikne pod kožu,

kryštály putujú trubicou

k lalokom,

cestou rozpúšťajú

všetko čo stretnú.

Niet hlbšej pointy

ako zvádzať chlapa,

ktorý si myslí, že je zvodca.

Poézia,

falošný výkrik

čo sa derie z hrdla.

Najlacnejšia z ľahkých

zahalená do luxusu.

Ponúka krásu,

pocit,

keď ju precítiš

syčí

"vojdite."

Necháš sa ovinúť

a keď ťa zhltne,

do poslednej omrvinky,

desaťkrát požuje,

nenecháva zvyšky,

vychutná a vysaje,

strávi,

vylúči a odhodí.

Otvoríš oči...

Čo vidíš?

Poéziu vidím všade, len nie v básňach.

(A nebolo to tak vždy..?)