Rieky zabudnutia

Je tu všetko, čo osud zanechal,

mŕtvoly listov, telá špakov,

ešte aj ten ľad plný kalu

a zamrznutý dych...

Deň sa chýli k záveru

v ovzduší hnevu zaspávajú

posledné vločky.

Bojím sa hviezd,

ktoré otvárajú hladné oči

a s meravou vytrvalosťou ma prenasledujú

kamkoľvek sa pohnem.

No čo keď sa to jedného dňa naozaj stane?

Otvorím oči-a bude tam.

Zázrak zabudnutý aj

všeprenikajúcimi mysľami filozofov.

Tento deň je príliš iný,

než aby niekedy mohol byť tým včerajším.

Dnes nastavím svoje dlane

a odpovie mi ticho.

Dnes sa už strach zabudol báť.

Rieky plynú ktoviekam.

Kto vie kam?

Do stredu ničoty a mlčania,

kde je iba biely sneh

a človek túži začať odznova.

Ale rieky života sú príliš hrdé.

Rieky neodpovedajú.