Ja a On (3.kapitola a 4. kapitola)

3. kapitola

Stála som pri vchodových dverách a kontrolovala som obsah kabelky. Bolo o päť minút deväť, keď som zvonku začula trúbenie. Odhrnula som záves na okne pri dverách. Pred našim domom práve zastalo Petrovo čierne farrari. 'Je presný'. pomyslela som si a zišla som po schodoch k autu. Slnko sa rozhodlo zahrať sa na leto. Obloha bola bez jediného obláčika. Bol začiatok mája a vonku bolo krásne.

"Čau Peter." pozdravila som, keď som nastúpila.

"Ahoj Suzy." Naštartoval auto.

"Dnes je krásne. Máš strach?" otočil sa ku mne. Možno videl, ako sa mi klepú kolená.

"Strach? Ja neviem. Skor myslím, že to bude tréma. Cítim sa ako pred skúškou." naklamala som. Bolo to tak.

"Zvykneš si." povzbudzoval ma.

"Dúfam." šepla som. Pohľad mi zablúdil von. V uliciach mesta bolo plno ľudí. Jedni sa ponáhľali do práce, iní posedávali na lavičkách nasávajúc do seba blížiace sa leto. Prebralo ma zvonenie telefónu.

"Áno."

"Ahoj miláčik." hneď som spoznala Marcov hlas. Chodili sme spolu skoro rok, no náš vzťah sa niekedy podobal talianskemu manželstvu. Hádali sme sa pre jedinú vec. Pre Marcovu žiarlivosť. Bolo mi to ľúto. Marco bol synom kamaráta mojho otca. Dobrá partia, ako hovorieval moj otec. Niekedy som nevedela, či ho nemá radšej ako ja.

"Ahoj láska."

"Už si na ceste na tú tlačovku?" jeho hlas bol nejaký zvláštny a ja som vedela, kam to bude smerovať.

"Áno. Každú chvíľu by sme tam mali byť."

"No ja len, aby si si dávala pozor. Určite tam bude kopa chlapov, tak sa mi tam nezamiluj." povedal to síce ako žart, no ja som vedela, že ho musí veľmi štvať, že tam idem.

"Nemaj obavy. Viem sa o seba postarať. Keď sa vrátim ozvem sa. Čau." strčila som telefón do kabelky. Nemala som však čas uvažovať nad svojim vzťahom, lebo sme práve zastali. Boli sme na mieste. Peter pohľadom hľadal miesto, kde by mohol zaparkovať. Bolo tu už veľa novinárov. Peter zaparkoval a vyšli sme z auta.

Po peknom udržiavanom chodníku sme sa dostali až k domu. Bol veľký, no zvnútra vyzeral útulný. Nemohla som však zisťovať ďalšie jeho prednosti, pretože skupinka novinárov predo mnou sa pohla doprava do väčšej miestnosti.

Stála som hneď vedľa Petra, keď dnu začali postupne vchádzať všetci členovia skupiny. Peter nelenil a hneď si začal robiť svoju prácu. Bol profesionál a ja som vedela, že odtiaľ prinesieme fantastické fotky. Keď sa všetci usadili na svoje miesta, začala paľba otázok. Moj pohľad padol na Patricka. Bolo to zvláštne vidieť ho po trinástich rokoch. Zmenil sa, samozrejme, no ten šibalský výraz v tvári mu ostal. Aj vlasy mal podstatne dlhšie. Zatúžila som na chvíľu vrátiť čas. Chcelo sa mi smiať, lebo som si práve spomenula na slávnu Luisinu vetu: "Dajte na mňa, z toho chlapca spevák nikdy nebude." Založila som si vlasy za ucho a prezrela som si zoznam svojich otázok. Bolo načase venovať sa tomu, prečo som tu. Naozaj sa Patrick pred chvíľou na mňa tak zvláštne pozrel, alebo sa mi to iba zazdalo? Určite by som to pustila z hlavy, keby som si na svojom malíčku neuvedomila prsteň s hnedým očkom. Inde som ho už nemohla nosiť,lebo mi bol malý. No nikdy som sa ho nechcela vzdať, príliš sa mi páčil. Je možné, že si ho Patrick všimol? Nechala som to plávať. Niesom tu pre spomienky.

Vyšli sme von pred dom. Bolel ma z toho státia chrbát a aj nohy. Začala som sa tešiť na sprchu, keď moje plány nabúral Peter.

"Suzy, je tu Kathleen." ozval sa. Vedela som, čo to znamená. Tá žena ho veľmi zaujímala, no on nemal odvahu nato, aby si s ňou dal rande. Zatiaľ boli len priatelia.

"Choď za ňou. Ja ťa počkám tu v tieni. Nato slnko ma nedostaneš. Dúfam, že sa už konečne rozkýveš." usmiala som sa a on odišiel. Začínalo byť horúco a ja som sa len modlila, aby sa Peter ponáhľal. No ako som ho poznala, vedela som, že mi to modlenie asi veľmi nepomože.

"Susanna." ozvalo sa za mnou. Otočila som sa za známym hlasom. Hnala sa ku mne moja večne usmiata spolužiačka.

"Leni, čo ty tu?" prekvapilo ma, že ju tu vidím.

"Som tu ako divák. Prišla som sem so svojim bratom. Fotil tu pre časopis, pre ktorý pracuje."

"A ty si nenecháš ujsť ani jednu príležitosť vidieť celebrity." zasmiala som sa. Ako dobre som ju poznala. Leni sa uškrnula.

"Tak. Tak. No medzi nami. Ten Patrick by stál za hriech. Maj sa." zavesila sa do svojho brata a so smiechom odišla. Zostal po nej iba závan jej parfému Gabriela Sabatini. Dávala si ho vždy dosť nato, aby sme vedeli kadiaľ sa pohybuje. No zväčša ju skor prezradil jej smiech. Až teraz som si všimla, že z kopy áut pred domom ostali už len dve. Petrovo ferrari a Kathleenin červeny ford. Práve sa zabávali na nejakom vtipe. Začínala som byť nervózna.

"Susanna?" hlas za mnou mi už nebol až taký známy. Otočila som sa a moj pohľad sa stretol rovno s Patrickovým. "Si to ozaj ty?" neveriaco na mňa pozeral.

"Tak to vyzerá." usmiala som sa. "Si vyšší ako pred trinástimi rokmi." pokúsila som sa o žart v tejto zvláštnej situácii.

"Naozaj to bude už trinásť rokov? Inak ty si tiež vyrástla. Dnes by som tu čakal hocikoho, ale teba? Si novinárka?" vyzeral naozaj poriadne zaskočený, že ma vidí.

"Teraz končím posledný ročník. Otec ma zamestnal vo svojom časopise. Na teba sa asi pýtať nemusím. Novinári ti dokonale zmapovali život."

"To je pravda. Niekedy sám neviem, či je pravda to, čo je podľa mňa pravda, alebo to, čo o sebe čítam. "usmial sa. "Si tu sama?"

"Nie. Som tu s tamtým človekom, čo sa snaží zbaliť tú dlhonohú blondínu a ak mu to bude trvať ešte päť minút, tak sa asi pustím domov pešo."

"To by som ti neradil. Je to dosť ďaleko. Čo keby si počkala vo vnútri? Dáš si niečo na pitie a porozprávame sa. Veď sme sa nevideli roky." navrhol. Neuvažovala som príliš dlho. Prečo by som mala stáť na slnku, keď možem sedieť dnu a piť niečo dobre chladené. Usmiala som sa a za Patrickom som vošla dovnútra.

Usadili sme sa vo veľkej priestrannej kuchyni.

"Máte to fakt krásne zariadené. "uznala som, keď som sa trochu rozhliadla okolo seba. Sadla som si k oválnemu stolu a čierny sveter som si prehodila cez operadlo stoličky.

"To je kráľovstvo mojej sestry Marie." práve vyberal z chladničky džús. Nalial ho do dvoch pohárov a jeden mi podal. Posadil sa ku mne.

"Vďaka. To je tá sestra, koli ktorej si si zlomil vtedy ruku?" sondovala som.

"Keby len ruku? Ja som bol v nemocnici častejšie ako doma. Čo ty? Pochváľ sa."

"Ja som odvtedy v nemocnici nebola. Možno to bolo zmenou vzduchu. No Luisa má nemocnice presondované aj v Nemecku. Študuje posledný ročník na medicíne. Pamätáš si vobec Luisu?" cítila som sa hlúpo. Rozprávam o niekom a pritom vobec neviem, či sa na ňu pamätá.

"Ako by som mohol zabudnúť na svoju prvú veľkú kritičku? " zasmial sa.

Vyprskla som smiechom. "Nehovor, že si pamätáš ten jej výrok."

"Dajte na mňa, z toho chlapca spevák nikdy nebude. " napodobnil Luisin hlas. Museli sme sa rozosmiať.

"Ona sa zblázni, keď jej toto poviem."

"Odkáž jej, že som si to zobral k srdcu a viac som cvičil."usiloval sa tváriť vážne, no veľmi mu to nešlo.

"Tu je nejako veselo." ani som si nevšimla, že do kuchyne vošla Patrickova sestra Maria.

"Ak sa nemýlim, ty budeš Susanna. Pred domom ťa čaká nejaký človek a nevyzerá najpokojnejšie. "

"Tak mu treba." zasmiala som sa a vstala som. "Pojdem, aby dlho nečakal."

"Marie, chcem ťa zoznámiť. Toto je Susanna. Srdiečková Susanna.."spresnil a ja som na ňho nechápavo pozrela..

"To si ty? Teší ma. Patrick sa pre istotu ešte pár krát vrátil do nemocnice, či sa neobjavíš."usmievala sa. Mala presne taký istý milý úsmev ako jej brat.

"Aj mňa teší. Srdiečková Susanna? "otočila som sa na Patricka.

"Volal som ťa tak koli pyžamu, čo si nosila. Bolo biele, s ružovými srdiečkami."

"Zvláštne. Nepamätám sa na ňho. No nič. Som rada, že sme sa stretli a pospomínali."

"Aj ja som rád. Dúfam, že ešte niekedy uvidíme." 'Pekná zdvorilostná fráza ' pomyslela som si, hoci som z toho stretnutia mala iný pocit.

Vonku som sa ešte rozlúčila s Patrickom a nasadla som k Petrovi do auta, ktorý očividne nemal dobrú náladu. Keď sme prechádzali cez veľkú bránu na hlavnú cestu napadlo mi, či sa naozaj ešte niekedy uvidíme.

4. kapitola

"Susanna." Zodvihla som hlavu od počítača. Sedela som vo svojej kancelárii a už tri hodiny som usilovne pracovala.

"Daj si pauzu. Nieže sa pretrhneš." karhala ma so smiechom Chiara a položila predo mňa kávu v mojej obľúbenej fialovej šálke. Sadla si na kraj stola.

"Vďaka." vzala som si šálku do oboch rúk a pohodlne som sa oprela o kreslo. Napila som sa a znova som pozrela na Chiaru."Čo je zlé na tom, že mám rada svoju prácu?"

"Zlé? Nič. Ale nič netreba preháňať. Keď si urobíš prestávku, tak sa nezrúti svet. Odkedy si tu, čumíš do toho počítača. "mlela si stále svoje dookola.

"Pozvala by som ťa na cigaretku, ale kedže nefajčíš..."

"Ďakujem. Nebudem si dobrovoľne ničiť udravie. Stačí mi kofeín." znova som sa napila z ešte horúcej kávy.

"Ešte si mi ani nepovedala, ako to včera dopadlo. "vyzvedala.

"V pohode. Myslela som, že to bude horšie, ale zvládla som to. Veď som šikovná, nie?"smiala som sa.

"Podrobnosti, drahá, podrobnosti." spýtavo na mňa hľadela Chiara.

"Pojdeme spolu na obed a tam ti všetko porozprávam. A teraz ma už nechaj chvíľu oddychovať, kým sa do toho znova pustím."

Chiara sa naoko zatvárila urazene, zoskočila zo stola a ladne vyplávala z mojej kancelárie.

nestihla som sa ani spamätať, keď znova vpálila dnu.

"Čo sa deje? Máš pre mňa nejakú čerstvú klebetu, alebo je na obzore nejaký pekný chlapský zadok?"spýtala som sa. Chiara mi totiž neraz vrazila do kancelárie s takouto informáciou.

"No...skor to druhé...niekto ťa hľadá. Pustím ho dnu?"

"Kto je to?" rýchlo som v pamäti lovila nejaké zabudnuté stretnutie. Chiara však už otvorila dvere a vpustila moju návštevu dnu. Akokoľvek ma prekvapila, nedala som na sebe nič poznať.

"Ahoj." pozdravil ma Patrick. "Nevyrušujem?"

"Nie, nie." spamätala som sa a ukázala na kreslo oproti mne. "Práve som bola pokarhaná za mimoriadne pracovné nasadenie, tak si robím prestávku. Čo ty? Zablúdil si?" usmiala som sa.

"Ale nie. Mal som nejaké vybavovačky v meste a doniesol som ti aj tvoj sveter, ktorý si si včera u nás zabudla. "podal mi moj čierny sveter. Vzala som ho a položila na kopu papierov na zemi.

"Ďakujem. Ani som si nevšimla, že ho nemám. Dáš si niečo?"

"Nie. Vďaka. Nezdržím sa dlho. Včera som sa ťa chcel opýtať na zvyšných členov z izby nemocnice v Madride. Máš o nich nejaké správy?"

"Som v kontakte len s Luisou. Teraz sme susedky. Ona mi doniesla nejaké správy zo Španielska. Chodí tam každé leto k starým rodičom. Anghel vraj odišiel do Ameriky. Už dávnejšie. Neviem prečo, no Luisa tvrdí, že v tom bola žena. No a Pedro...on bol večný búrlivák. Vždy ho fascinovali motorky. Jedna ho obrala o život. Zabil sa, keď mal osemnásť."

"Bože..."šepol Patrick. Na chvíľu sa v miestnosti rozhostilo ticho. Obaja sme v spomienkach leteli k Pedrovi do madridskej nemocnice. Predstavila som si jeho široký štrbavý úsmev, posledný obrázok, ktorý mi utkvel v pamäti.

"Pojdem. Je veľa hodín a ty musíš pracovať." vstal a pomaly sa pohol k dverám. Stála som tesne za ním, keď sa zrazu otočil.

"Vieš, rozmýšľal som, že by som ťa niekam pozval, no v mojom postavení to asi nieje možné."zasmial sa. "No bol by som rád, keby sme sa stretli."

"Ak chceš, dám ti svoje číslo a keď niečo vymyslíš, ozvi sa." napadlo mi.

"To je dobrý nápad."

Zobrala som zo stola kus papiera a napísala som svoje číslo na mobil.

"Vďaka. Konečne mám číslo, ktoré nieje obkreslené srdiečkami a nepriletelo s plyšákmi. "zasmial sa.

"To ti lieta na pódium na každom koncerte?"

"Keby len toto. Čudovala by si sa, čo všetko, mi tam doletí. Pekný deň. Maj sa." vtisol mi pusu na líce a odišiel.

Zatvorila som dvere a pobrala sa k svojmu stolu. Dopila som studenú kávu a pustila som sa do práce.