Keď posteľ vŕzga hluchým

Ležím, ležíš.
Časopis vrastený do dlaní vykrikuje titulným listom tučné podnadpisy tisíckrát prežutých položiek hospodárskej krízy. Netuším, že z vnútornej strany bulvár obnažuje prsia Anety Galisovej...
Ležíš, mierim.
Po špičkách do kúpeľne, lebo rovné vlasy ťa rajcujú na zamyslenie. 
Ale ty nie, vraj prečo si ich žehlím ako naivná puberťáčka a ešte, že Remingtonka je aj tak naprd, najkvalitnejšia je ETA, ktorú má aj tvoja sestra, ale ja akoby som nemala fuk, či si to hniezdo zrovnám zakrivenou červenou, alebo vertikálnou striebornou žehličkou!
Pol hlavy sa mi teda stále kučeraví, lebo si nechávam dohovoriť.
Durdím sa, ležíš.
Anetu si si schoval pod vankúš.
Romantická hudba ťa preženie akurát tak po cigaretu. Maskujúc si mužskosť semišovým županom zdrháš na balkón, ignorujúc komáre. Niečo je zle.
Cupkám za tebou úplne nahá.
Fajčíš, do blba. 
Snažím sa zaujať pestovanými nechtami vo výrastkoch z padnutej hrude, ale ty len príkro zdvihneš ruku a započúvaš sa, ako to robia susedia pod nami. Fakt sa na to môžem!
Ležím, fajčíš.
Fajčíš a ja ležím,
ležím, keď zatváraš balkón.
Stojíš, nahý.
Trochu sa preľaknem – ako je to dávno...
Plazím sa z postele po štyroch, ale ty si rýchlejší, tak privolím – predsa len je to už dávno...
Čakám.
Nervózniem...
Prehĺtam nezáujem.
To len ty máš eso! Obrázok Anety Galisovej, lepiacu pásku a môj chrbát. Ja na oplátku ladím telku po švédsky a zase čakám.
Nič.
Tak len bez smerovky vyberám zákrutu a spomínam, ako to bolo dávno.