Spoveď mojej duše

Spoveď mojej duše

neviem čo cítim...
neviem...
snažím sa pochopiť... ale...
...

bolo to dávno...
ale nie o tom...
dnes... dnes bude reč o smrti.
o smrti, ktorá umrela...

nemôžem žiť. tak rád by som umrel...
avšak nemôžem umrieť...
nemôžem nič, iba "byť".
irónia?
nie.
pravda.

nemôžem jesť.
hoc umieram hladom,
jedlo mi hnie v ústach...
v obchode cítim smrť.
tých, ktorí umierajú
aby som mohol jesť.
smrť nie len zvierat a rastlín
ale aj ludí.
ludí, ktorí by jedli
hoc nie je čo...
umierajú hladom
rovnako ako ja...
avšak ja...
ja to robím z iného dôvodu...

nemôžem piť...
hoc prikladám pohár k ústam
skoro stále
a prehĺtam živel v litroch
neprestávam mať smäd. strašný
spaľujúci
pekelný
smäd...
voda sa v mojom hrdle
mení na krv...
mení sa na púšť, na piesok.
na životy tých, ktorý nemajú
čo piť. a umierajú...
rovnako ako ja...
avšak ja...
,...
však vy viete...

bojím sa
že nebudem môcť ani dýchať.
tento čistý vzduch...
tento vzduch
...
preklatie mojich pľúc
je vdychovať feromóny
nadržaných chlapov
neukojených kuriev...
hnijúcich detí...
mŕtvych bojovníkov
za pravdu a...
hnijúce lesy, zlikvidované pesticidmi
len preto, aby sme mali čo jesť.
všetko je v tomto čistom vzduchu
je v ňom smrť Zeme...
dýchame... aby sme žili...
avšak...
v skutočnosti umierame...
sme mŕtvy...
odo dňa, čo sme sa narodili...
len ja... vidím...

prečo?
prečo práve ja?
prečo musím vidieť to,
čo si nezaslúžim...
toto nie... príliš...
príliš to bolí...
neviem premýšlať
len pijem krv
a jem zhnitý prach
a dýcham Svet...

ako uniknúť...
smrť je jediný útek...
avšak smrť zabilo
keď po večnosti
stiahla z očí pásku
a uvidela Zem...
už nemôžem umrieť
lebo som mŕtvy...
nedokážem...
nemôžem...

prosím Boha o odpoveď...
neodpovedá... nemohol sa na to pozerať.
spáchal samovraždu...
len o niečo skôr, ako Diabol.
ktorý pochopil, že už nie je zlým
a byť dobrým... pre neho nebolo prijateľné...

Boh je mŕtvy
zabili sme ho my...
teraz zabijeme samých seba...
no predtým...
...
prečo neotestovať účinky jadrových zbraní
na deťoch v Japonsku ?

zostali mi spomienky...
hnev...
...
ách...

plačú milenci, keď sa naposledy obímu a odmietnu dýchať...
plače Zem, keď jej berú stromy...
plače dieťa, keď čaká...
keď čaká, až jeho maminka vstane a poľúbi si ho...
plače, lebo nechápe, prečo ju ukladajú do drevennej konzervy...
plače srdce
keď ho zamrazujpú
plačú vtáky
keď nemôžu letieť...
plače duša, keď ju trhajú zuby závisti...
plače Boh
keď vidí, čo sa stalo s jeho deťmi...
tak ako plače otec
keď jeho syn...
uteká smrťou...