Strach

„Myslíš, že by sa to mohlo stať?“ Spýtal sa ma Mišo a ďalej ma držal v náručí. Plakala som tak nezadržateľne, že mal už po chvíli mokrú košeľu. Utešoval ma. Bol zlatý, že si robil starosti. Nik o tom nevedel, iba on. Hanbila som sa. Už som nemohla ani chodiť po uliciach, pretože som si predstavovala ako na mňa všetci čumia a vykrikujú: „Nehanebnica! Je to tvoja vina! Ty si tomu na príčine!“ Rozplakala som sa ešte úpenlivejšie. Mišo ma zovrel silnejšie. „No tak neplač. Určite sa to nestane. Nebola to tvoja vina.“ Šepkal a nežne ma hladkal po chrbte. Ja som však len pokrútila hlavou na znak toho, že nemá pravdu. Určite to bola moja vina. Veď prečo by sa to inak stalo? A toľkokrát po sebe? Zasiala som strach a nenávisť, ktorá bude ďalej plodiť strach a nenávisť. Ak sa to naozaj stane, budem navždy odsúdená škvariť sa v horúcich plameňoch pekla. Odnesú to moje deti. Oni sa stanú obeťami ohavného hriechu. „Pôjdeme na políciu.“ Rozhodol a postavil ma.

„Nie!“ Skríkla som a vytrhla sa mu. „Nikdy! To nespravím! A keď to spravíš ty, zabijem ťa! Rozumieš?“ Revala som ako zmyslov zbavená. Zlyhal mi hlas. Vyčerpane som klesla na zem a schúlila sa do klbka. Slzy mi tiekli prúdom po lícach, no mne to bolo jedno. Ani som ich nevnímala. Mišo stál nado mnou a premeriaval si ma odsudzujúcim pohľadom. Už som nebola to dievča, ktoré tak veľmi ľúbil. Moja priebojnosť zmizla s mojím šťastím. Zostal len hriech a zlo. Svetielka nádeje a lásky sa mu pomaly vytrácali z očí. Chcel mi pomôcť. No mne sa pomôcť nedalo. Už nikdy nebude nič ako predtým. Zdvihla som hlavu a zadívala sa mu do veľkých modrých očí. Neuhol pohľadom, iba na mňa súcitne pozeral. Bol ticho, no ja som vedela, čo chce povedať. Počula som ho, aj keď nič nevravel. Načúvala som a uverila. Prestala som plakať a šla do kúpeľne. Pomaly som sa tam vliekla, nastala hodina môjho súdu. Zatvorila som za sebou dvere a vytiahla som bielu krabičku. Ruky sa mi triasli, keď som vykonávala celý proces. Tých desať minút čakania trvalo ako desať rokov. Nikdy v živote som nebola taká nervózna. Srdca mi búšilo tak silno, akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Žalúdok mi skrúcalo a nedalo sa mi dýchať. Dusila som sa vo vlastnom hriechu. Nie, už sa to nestane. Nikdy viac. Zobrala som do ruky malý papierik a pozrela na výsledok. Jeden pásik. Srdce sa mi zastavilo. Pomaly som vydýchla. Keď som sa vrátila naspäť do izby, Mišo sedel nervózne na posteli. Keď ma zbadal, vykríkol: „Tak čo?“ Pokrútila som hlavou a s úsmevom povedala: „Otec otcom nebude.“