o Ňom...

Pomaly som vyšiel na ulicu. Bola prázdna. Z vrecka nohavíc som vytiahol krabičku cigariet a zapálil som si jednu. Ulicou sa rozľahlo krátke cinknutie zapaľovača. Rozhliadol som sa okolo seba a vykročil vpred.

Vnímal som len kotúľajúce plechovky, ktoré hnal do neznáma vietor, sliepňajúce lampy a ticho, ktoré rušili iba kroky mojich oklincovaných topánok. Prechádzal som okolo desiatok zaparkovaných áut, akoby potichy čakajúcich na smrť. Občas som mal pocit, že spoza okien vidím známe tváre. Tváre z mojich nepokojných snov. Alebo reality. Kto to môže na sto percent rozlíšiť? Prešiel som niekoľkými ulicami. Všetky sú rovnaké. Tmavé a tiché. Nikde ani jeden človek. Párkrát sa mi zazdalo, že zo zatvorených barov počujem smiech, ale keď som prešiel okolo, ustal. Azda ma chceli pred niečím varovať. Nechápu, že už je neskoro... Konečne som sa dostal k cieľu. Cigareta pomaly padala do mláky povedľa mňa. Aj jej život ukončilo pomalé zasičanie. Jemné kruhy mútnej vody sa zvoľna zjemňovali a ja som sa pozeral na svoj odraz. Odraz špiny v čistote. Kiež by som ho už nikdy nebol zbadal...

Nebol som ani opitý, ani sfetovaný. Napriek tomu som videl svet okolo seba ako vo sne. V šialenom sne. Lietadlo ktorým som letel za prácou do Británie sa začalo natriasať. Za takýto let som vyhodil vštky svoje úspory? Neviem čo z toho čo som videl bola skutočnosť. Ľudia pobiehali po lietadle s výrazmi tváre, ktoré už nikdy nechcem zazrieť. Smiali sa ako v záchvate šialenstva a vydávali neartikulovateľné zvuky. Všimol som si, že tieto zvuky sa opakovali. Ako keby sa všetci naučili nejakú hrôzostrašnú básničku. Nevedel som určiť či sa tešia, alebo sa niečoho boja. Občas sa jedna z tých šialených tvárí objavila priamo predo mnou a ihneď sa vrhla do víru povätného tanca. Chcel som si odopnúť bezpečnostný pás, ale bol tam ako prilepený. Skôr popudom vnútorného hlasu ako zdravého rozumu som začal vytrhávať pás zo sedadla. Nevnímal som peklo, ktoré rozpútali pasažieri, ani batožinu lietajúcu všetkými smermi. Práve sa mi s vypätím všetkých mojich obmedzených síl podarilo vytrhnúť pás, keď som zbadal, ako z kabíny pilota vybehli obaja piloti z výrazom hodným stredovekých chrličov. V tej chvíli lietadlo stratilo výšku a krik pasažierov nabral na intenzite. Trval však len pár sekúnd, lebo potom sa môj, už teraz dosť pokrútený svet začal krútiť ďalej a krik pomaly tíchol. Ponáral som sa do zelenej tmy.

Našla ma rybárska loď. Neviem či po dňoch alebo hodinách, lebo mŕtvola jedného z cestujúcich, ktorého som údajne používal ako plavák, sa ihneď potopila na dno oceánu. Na dno, ktoré nikto zatiaľ nepreskúmal a dúfam, že ani nikto nepreskúma. Pre jeho dobro a aj pre dobro celého ľudstva. Čas strávený medzi pádom lietadla a vylovením rybármi si takmer nepamätám. Spomienky ktoré sa mi vynárajú označili lekári za výplody dehydrovaného mozgu ovplyvneného šokom. Nikto neveril že som ho videl. Je väčší než ho opisujú dávno zabudnuté denníky ležiace v tých najstarších knižniciach. Je strašnejší a silnejší. Ale najhoršie je, že existuje. Viac si nepamätám. Teda viac som si nevymyslel. Lekári mi odporúčali odpočinok. Síce som bol na mojich vysnívaných ostrovoch, ale odpočívať bez práce a ubytovania je ťažké.Po týždni strávenom v nemocnici som svoj prvý deň slobody prežil v ubytovni v spoločnosti ľudí tej najnižšej vrstvy. No ráno, keď som sa prebudil, našiel som pod dekou na ktorej som spal dve obálky. V oboch obálkach boli peniaze, ale okrem nich v jednej ležal aj lístok. Na ňom bolo meno a dve adresy. Meno mi nič nehovorilo a adresy, ak sa sanatórium a miesto v lese dá nazvať adresou mi boli taktiež neznáme. Dlho som o tom rozmýšľal, ale môj vnútorný hlas ma nútil navštíviť sanatórium. Odišiel som z ubytovne a vydal som sa priamo na miesto. Očakával som, že mi tam niekto poskytne vysvetlenie. Povedal som im tam meno a oni zistili, že je to pacient. Keď som im spomenul peniaze, už sa ma na nič nepýtali, priviedli muža v stredných rokoch a pýtali odo mňa sumu ktorá bola takmer rovnaká ako v obálke s lístkom. Vyplatil som im sumu a vzal muža so sebou. Bol to jednoznačne blázon. Odvtedy akoby som svoj život neriadil ja. Tlačilo ma vpred akési nutkanie, ktoré mi našepkávalo čo robiť. Muža som vzal na miesto v lesoch, ktoré bolo označené na lístku. Nechal som ho tam a odišiel. Od vtedy sa tento scenár niekoľko krát zopakoval. Bol som rád že mám z čoho žiť a nakoniec vzpriečiť takej sile som sa aj tak nemohol. On by zariadil aby som inú prácu nedostal. Svojich stúpencov ešte stále má.

Vyplatiť kauciu za väzňa som mal v noci, aby nenastal rozruch. Predsa len to nemal všetko v hlave v poriadku. Zastal som pred väznicou. Cigareta pomaly padala do mláky povedľa mňa. Chcel by som sa pozrieť na svoj obraz. Ale vždy je tam len On.