V srdci vlka-2.kapitola- Začať iný život
Spisovateľ/ka: Simona G. | Vložené dňa: 18. januára 2010
http://citanie.madness.sk/view-26329.php
,,Nechci jít na kolej a už vůbec nechci jít na obor, který jsem studoval!" započul som Dariusov rozhorčený hlas, keď som schádzal zo schodiska do kuchyne.http://citanie.madness.sk/view-26329.php
,,Ale Darius," vošiel som dnu. Destiny sa prihovárala svojmu synovi, sedela za stolom. Vlastne za stolom už sedeli všetci. Otec mal pred sebou rozložené noviny a aj mama raňajkovala. Darius sa týčil nad sediacou Destiny a ruky mal založené na prsiach, tváril sa trucovito. ,,Veď teba umelecká škola bavila. A kam inam by si chcel ísť? Inú strednú musíš začínať od začiatku."
,,Ne od začátku," nesúhlasil. ,, Je půl rok, to mě ještě vezmou, já ten první půl rok doženu ," pri jeho slovách som si sadol za stôl a pozoroval túto malú výmenu.
,,Ja verím, že to dobehneš, ale to sú stratené dva roky. Si tretiak, Darius. Vážne sa chceš zase vrátiť do prvého ročníka?" Destiny sa ten nápad evidentne ani trochu nepáčil.
,,Tys mě vytrhla z domova. Ze školy. Od kamarádů!" zvrčal naštvaný. ,,A teď mi nechceš dovolit, jít na školu, na kterou chci jít já? To ty se nechceš vrátit. Ne já. Vždyť nemusíme jít k Tomáši. Ty peníze na dům máš. Odstěhujeme se někam do centra Prahy a..." nedopovedal, Destiny ho prerušila.
,,Mňa v Prahe držal len a len Tomáš, Darius," odsekla. ,,Je mi ľúto, že som ťa odtiahla od toho, čo si poznal, ale...," skočil jej drzo do reči.
,,A to už dokonce po druhý," zvrčal nepríjemne. Spustili ruky k bokom a zatínal dlane v päsť. ,,Už jednou si mi to udělala! Před lety si mě odtáhla od Nicolase a toho co jsem znal a teď mi to děláš zase! Když už si tak sobecká, tak mne nech, si vybrat alespoň školu, kterou chci!"
,,Prestaň ziapať po svojej matke!" keď otec prudko vyskočil na nohy a udrel do stola, trhol som sebou. Darius na neho tiež prekvapene pozrel, ale jeho tvár sa okamžite stiahla nevôľou. ,,Čo si myslíš, že..."
,,Já s tebou nemluvím, mluvím na ni," odsekol Darius pohotovo a hlavne arogantne a zlostne. Otec sa prudko nadychoval k odpovedi šokovaný. Nebol zvyknutý na to, aby nebol uznávaný ako istá autorita.
,,Sam, mlč!" vytušil som rozkaz. Nebola to obyčajná požiadavka. Bol to rozkaz a ja som vedel, že otec ho musí splniť. Tento druh rozkazu musel poslúchnuť na slovo. ,,To ako sa môj syn so mnou baví a ako ho nechávam sa so mnou baviť, je moja vec. Do toho sa nepleť." Mama privrela oči zlosťou a Destiny si obzrela. Pochopil som, že mamu nenaštval obsah Destinných slov, ale to, že vydala rozkaz jej mužovi.
,,Už jsem se rozhodl!" upútal na seba pozornosť opäť zlostný Darius. ,,Chci jít na školu, na kterou chodí on," ukázal na mňa prstom. Prekvapene som zažmurkal. Chodil som na ekonomickú. On bol umelec, nikdy nebol hŕ do nejakého extra veľkého učenia sa. ,,Buď tam, nebo se vrátím do Čech. I sám." S tým sa zvrtol a vybehol do poschodia.
,,Zarazila si ma pred ním? To snáď nemyslíš vážne?" ako náhle sa za Dariusom zatresli dvere, otec bol okamžite na nohách a zlostný.
,,Nepleť sa do mojich hádok so synom, ako si vychovávam dieťa, je moja vec," odsekla Destiny a vstala, aby dala šálku do drezu.
,,Baví sa s tebou ako s handrou!" zrúkol otec a ja som pozrel radšej do stola. Mal som ešte chvíľu ostať hore. Mama sa ako keby snažila predstierať, že tu tiež nie je. Myslím, že preto, lebo s otcom súhlasila, ale nechcela kamarátke ublížiť. ,,Keby tu bol Chris, tak by mu už bol vyrazil asi polovicu zubov!" Destiny sa prudko otočila a v očiach jej hrala nenávisť. Ale nie k otcovi, skôr k tomu, čo povedal.
,,Milovala som Chrisa a Boh vie, že ho stále milujem," tie slová tisla skrz zuby a ja som videl, ako rýchlo zažmurkala, ale slzy nevedela úplne rozohnať. ,,Ale keby bol len raz udrel nášho syna, tak ním preženiem strieborný nôž. Tomáš žije len preto, lebo to je človek a ľudia by mali otázky. Ja nepotrebujem za zadkom políciu. Darius chce ísť na školu, kam chodí Nicolas. Vybav to a to je ďalší rozkaz!"
,,Nenávidím, keď toto robíš," ozvala sa zlostne mama. Končene zdvihla pohľad, bolo to akurát vtedy, keď sa Destiny rozhodla odísť do poschodia. Otočila sa na mamu trochu prekvapene. ,,Nenávidím, keď rozkazuješ mojej rodine. A nehovor," mama prudko zdvihla ukazováčik, keď sa Destiny nadýchla k obhajobe. ,,Že ide len o Sama. Ten mi totiž úplne stačí. Veď len by si sa opovážila, dať rozkaz mne, či Nicolasovi, to by sme asi boli riešili inak. Teraz počúvaj ty mňa, moja zlatá. Sam vybaví dnes tú Dariusovu školu a my dve vezmeme so sebou chlapcov, teda ak Nicolas chceš," otočila sa na mňa a následne vrátila pohľad na Destiny. ,,A pôjdeme do mesta, aby sme zariadili tú Dariusovu izbu a nakúpili mu potrebné veci. To je zase môj rozkaz." Mal som pocit, že Destiny sa na chvíľu scvrkla. Uvedomovala si svoj dlh voči mojej matke. Vďaka nej jej zostali aspoň zvyšky zdravého rozumu.
,,Čo tieto?" Destiny prešla rukou po modrých poťahoch. Darius sa znudene opieral o pult a do uší mu revala hudba. Zhodnotil som, že mp4ku sme mali kúpiť až večer a nie ako prvú, pre Dariusa podstatnú vec. ,,Darius!" upozornila ho zlostne.
,,Hmmm?" zareagoval znudene a vytiahol si z ucha jedno slúchadlo. Pozrel na Destiny, hodil rýchly pohľad na mňa a následne na návlečky. Destiny si ruky zložila na prsia a mama tiež stočila pohľad od záclon na nás.
,,Snažíme sa zariadiť tvoju izbu, Darius. Uvedomuješ si, že nám príliš nepomáhaš?" Destinin tón potláčal zlosť. Darius znechutene vykrivil vrchnú peru a pozrel na návlečky. ,,Potrebujem poznať tvoj názor," pripomenula mu zase.
,,V skutku?" zatiahol sarkasticky. A jéje problém, to som poznal hneď. ,,Jenom je škoda, že tě můj názor nezajímal, když si mne vytrhla ze školy a od mých kamarádu. Teď tě můj názor zajímá? Pochybuji. Ale když to musíš vedet, tak sou odporné, jako celé tohle místo a momentálně i můj život, ale tebe to i tak nezajímá. Protože stále myslíš jenom na sebe," s tým sa zvrtol a rýchlim krokom vyšiel z obchodu. Obzrel sa po nás jeden starší pár a predavačka. Cez sklenený výklad som videl, ako sa oprel o neďalekú budovu. Vedel som, že neodíde ďaleko, mesto sa odvtedy čo tu žil, veľmi zmenilo a aj on sa bál, že by sa mohol stratiť. Prudko som sa otočil, keď Destiny vzlykla. Mama k nej rýchlo priskočila a objala ju.
,,Nech urobím čokoľvek, tak to nie je dobre," hovorila plačlivo, keď ju mama objala. Mama sa tvárila skoro až súcitne. ,,Čo mám akože robiť?" zavila zúfalo. ,,Chcela som mu dať domov a odišla som s Tomášom, aby mal nejakú rodinu, aby mal pocit, že má otca. Ale on Tomáša nenávidel a vždy ním pohŕdal. Nedal mu ani šancu. Tomáš sa išiel pretrhnúť, aby si ho získal. Keď ho Tomáš udrel, tak som ho od neho odniesla a ani to nie je dobre. Ja už vážne neviem, čo mám robiť. Čo ten chlapec po mne vlastne chce? Čo mám robiť, aby bol konečne spokojný?"
,,Vzkriesiť jeho mŕtveho otca," navrhla mama s nadvihnutým obočím. Destiny sa na chvíľu pousmiala. ,,Destiny, ten chlapec má devätnásť. Nebude nikdy spokojný, kým nad ním budeš mať rozhodujúce slovo. Zvykne si. Koľko matiek by nadšene vzalo to, že ich syn je gay? Koľko matiek by odišlo od muža, ktorého ľúbia len preto, že raz udrel ich dieťa, keď aj dobre vedia, že ten chlapec si to isto zaslúžil? Lebo Destiny, nič v zlom, ale ja si myslím, že Tomášova facka bola oprávnená. Priznajme si, že tvoj syn nie je žiadny anjelik a má dosť krvi svojho otca."
,,Ja viem," prikývla Destiny a vymanila sa z jej náruče. ,,Viem, že Darius si isto tú facku zaslúžil. Ale neznesiem, aby niekto vztiahol ruku na moje dieťa. A už vôbec nie muž, ktorý ani nie je jeho otcom."
,,Chápem, ale teraz," mama sa obzrela po obchode. ,,Kúpime tieto návlečky a tie záclony, aby sme mohli zariadiť Dariusovu izbu."
,,Ale Darius povedal, že sú odporné," pridal to som sa do debaty ja, keď som si všimol, že mama prešla rukou po tých obliečkach.
,,Ale Darius nám pomôcť odmieta a až sa bude chcieť svojej izbe venovať, tak vie, že za nami prísť môže," mykla ramenami mama. ,,Toto je len dočasné riešenie. Ukážeme mu, aj bez facky," pozrela na Destiny. ,,Že autorita sme my a pokiaľ sa nezačne správať normálne, tak budeme ignorovať jeho názory. To ho o chvíľu naštve a hneď s ním bude rozumnejšia reč."
,,Kde si sa prosím ťa naučila takéto výchovné metódy?" spýtala sa Destiny, krútiac hlavou a obe sa rozosmiali. Dariusa obe začali ignorovať. Chodili z obchodu do obchodu, niečo si džavotali a nakupovali veci bez toho, aby sa spýtali na názor Dariusa. Darius si to všimol a začal sa mračiť, ale potom ako keby si povedal: Ignorujete vy mňa? Fajn aj ja budem vás. Takže som si po chvíli začal pripadať ako votrelec.
Keď sme sa vrátili domov, Darius sa zabarikádoval v mojej izbe. Keď som zistil, že sa do nej nedostanem, tak som sa natiahol pred telku v obývačke. Nebudem ho rozčuľovať ešte aj svojou prítomnosťou, hoci ma mrzelo, že je taký. O pár hodín sa vrátil aj otec, že musel ísť za riaditeľkou domov, keďže bola nedeľa a vybavil pre Destiny a Dariusa pohovor v pondelok ráno, ale že riaditeľke nevidí problém s jeho priatím. Bude Darius so mnou v triede? A keď áno, začnem s ním lepšie vychádzať, keďže budem jediný, kto ho tam bude poznať?
Večer som zaklopal na dvere od svojej izby. Zajtra som mal školu a potreboval som si založiť veci. Darius otvoril, mal na sebe len čierne tepláky, takže sa mi pohľad naskytol na krásne, pevné tvarované telo.
,,Eee..., ja...," trochu som sa zakoktal. ,,Rád by som si pripravil veci do školy a ty si ma vymkol," dostal som zo seba a mal som dojem, že som sa pod pohľadom svojho princa scvrkol. Čierne oči na mňa hľadeli zvláštne znechutene.
,,Je to tvoja izba," odvetil a vrátil sa do izby bez toho, aby zavrel. Ľahol si na posteľ a roľničky na jeho zápästí zacinkali. Ten zvuk sa mi začínal hrozne páčiť. Kde vôbec zobral ten roľničkový náramok? Darius si do uší zase strčil štuple. Vedel som, že tento týždeň ešte v mojej izbe zostane. Je to, len týždeň, to snáď ešte vydržím.
~*~
,,Prirodzene vidím, že dosahoval úžasné výsledky a dokonca vyhrával rôzne súťaže," riaditeľka čumela do Dariusovej zložky a pritom sa na chlapca, o ktorom hovorila, mračila. Darius sa totiž rozvaľoval v kresle oproti nej. Úplne ju ignoroval a vyhadzoval si pero, ktoré jej zobral drzo zo stola, do vzduchu. ,,Ako športové, tak vedecké a pozerám, že aj literárne, rád píšeš?" prihovorila sa mu, ale Darius sa na ňu len pozrel a potom pozrel na mňa.
,,Áno, píše si hocijaké príbehy, len tak z nudy. Dokonca si nakreslil aj pár komiksov," pretisla som skrz zuby a prudko som pero Dariusovi vytrhla, aby som ho položila späť na riaditeľkin stôl. Ja, Larissa a Darius sme sedeli oproti riaditeľke, bol pondelok a Darius ma úplne strápňoval. Vážne ho asi udriem aj ja!
,,Podľa výsledkov odhadujem, že je to šikovný chlapec a nemal," riaditeľka znechutene vykrivila pery, keď si Darius vyložil nohy na jej stôl. ,,Ani dvojku zo správania," dostala zo seba skoro šokovane. Naštvane som zmietla Dariusove nohy z riaditeľkinho stola. Zabijem ho, až budem vonku! Larissa už predstierala, že tam ani nie je.
,,Darius nevadím ti tu? Nerušíme ťa?" spýtala sa riaditeľka môj syna. Asi jej už tiež došla trpezlivosť s ním, lebo on si strčil do uší slúchadlá a hľadal si nejakú pesničku. Prekvapene na riaditeľku pozrel. Vytiahol si jedno slúchadlo.
,,Nie, ani nie," odvetil pokojne, ako keby to bola vážne téma na zamyslenie. ,,Pokojne pokračujte," vyzval nás a vrátil slúchadlo do ucha, zapínajúc si pesničku. Mala som dojem, že riaditeľka sa už prestáva ovládať. Keď som už počula, ako mu do uší reve hudba, naklonila som sa bližšie k riaditeľke. Pochopila a moje gesto zopakovala.
,,Viete, on sa bežne takto nespráva," vysvetlila som jej skoro až útrpne. Mala som chuť Dariusa chytiť za tie jeho pačesy, vytiahnuť ho von a tam mu ich pár streliť. Už som Tomáša chápala. Ktovie, čím ho to moje indivíduum vytočilo. ,,Chce ma vytočiť. Chce ma ponížiť. Nemám vo zvyku svojho syna udrieť a nikdy mi na to nedal ani pádny dôvod, ale v týchto dňoch uvažujem, že mu jednu šľahnem," priznala som riaditeľke. ,,My sme sa sem presťahovali a jemu sa to nepáči. Je teraz ochotný urobiť čokoľvek, len aby mi znepríjemnil život."
,,Ide ale o to pani Darkmoonová," začala riaditeľka. ,,Že aj keď má výborné známky a vyhráva rôzne súťaže a bol by v tomto pre školu prínosom, my si potrpíme aj na disciplínu. Vlastne som vás z riaditeľne zatiaľ nevyhodila, len preto, lebo otec Nicolasa sa dušoval, že váš syn je rovnako výborný študent, ale pre mňa je disciplína veľký problém."
,,Darius len prechádza zlým obdobím," pridala sa do rozhovoru Larissa. ,,Verte mi. Nebudete ľutovať, keď ho prijmete. ,,Do Dariusa sa vždy oplatí investovať trpezlivosť. Možnože bude zo začiatku robiť problémy, ale to len zo začiatku. Poznám ho."
,,Ja nemám čas, riešiť jedného študenta," pokrútila hlavou riaditeľka a jej hlas bol naliehavý, ako keby sa nás snažila presvedčiť, že to máme pochopiť.
,,Ja viem," prikývla som. ,,Pozrite, on sa zo začiatku možno bude aj biť a bude spurný, na predchádzajúcej škole to tak bolo, ale on sa časom znormalizuje. Nájde si kamarátov a podobne. Aj minule to tak bolo, nakoniec bol na škole veľmi obľúbený ako učiteľmi, tak študentmi. Problém je len v tom, že on má pocit, že si to najprv musí vybojovať," vedela som, že to nebol len pocit. Darius si vždy musel vybojovať rešpekt, lebo keď sa prišlo na to, že je gay, pár chalanov sa našlo, čo mu chcelo zlomiť nos, ale Darius bol vždy lepší. Samozrejme, veď v ňom spali pre neho dávno zabudnuté vlčie gény.
,,Ja nepotrebujem problémového študenta," zopakovala riaditeľka. Keby Darius zostal sedieť ako päť peňazí, tak by teraz nebol žiaden problém, ale on musel jednoducho začať strúhať problémového frajera.
,,To by ste, ale urobila chybu," mohla som teraz už robiť, len jednu vec. Veľmi som dúfala, že okamžite, ako to vyslovím, nepoletím zo školy. ,,Ja totiž rada dávam Dariusovej škole pestré dary. Nezišlo by sa vám do školy nejaké športové náčinie," periférnym videním som si všimla, ako sa Larissa napla, asi s mojím podplácaním nesúhlasila. Ale aj riaditeľa v Česku som musela podplatiť, ale na toho stačili hlavne moje sexi úsmevy a jasný flirt. ,,Či počítačová učebňa, nové počítače? Monitory?"
,,Vy ma podplácate?" riaditeľka nadvihla obočie hodne vysoko.
,,Nie," pokrútila som hlavou v zápore. ,,Kdeže, to by som si nedovolila. Len Vám hovorím, že chcem, aby môj syn chodil do dokonale vybavenej školy."
,,Takže sa uvidím s vašim synom zajtra ráno. Bude chodiť do triedy s Nicolasom. Ten to tu už pozná," pozrela riaditeľka na Larissu. Tá jej prikývla. ,,Dá mu aj rozvrh. A čo sa týka toho náčinia, pre náš basketbalový tým by sa zišli nové dresy a lopty. A v učebni informatiky sú už dobre zašlé klávesnice."
,,Prirodzene," usmial som sa, keď sme s Larissou vstali a ja som riaditeľke podala ruku. ,,Darius," zdrapla som syna za rameno a s úsmevom som ho sotila smerom k dverám.
,,Uplácať riaditeľku! Tak to by ma nenapadlo," pretočila očami Larissa, keď sme si sadli do jej auta. ,,Čo ťa to napadlo?"
,,Pozri, uplácať riaditeľa, aby mi syna nevyhodil, som musela aj v Čechách," mykla som ramenami. Otec mi posielal peniaze stále a vždy dosť. Nepotrebovala som pracovať a mohla som si dovoliť akýkoľvek vysoký úplatok. ,,Nerobím to prvýkrát."
,,A tým sa chvál," povzdychla Larissa a vyšla autom z parkoviska pred školou.
~*~
,,Hh, prepáč," Nicolas sa zaháčil a rýchlo privrel dvere. ,,Nechcel som," počul som ho šepnúť. Vbehol mi do kúpeľne. Nervózne som prešliapol, aj keď som vedel, že už sa stiahol. Rýchlo som sa doutieral a hodil na seba tepláky, v ktorých som spával. Vyšiel som von, on sedel na posteli a keď som vyšiel, pozrel na mňa. Videl som mu v hlboko v očiach ten odsudzujúci podtón. Pripadal som si pri ňom tak trápne. Sadol som si na posteľ a on sa ihneď zdekoval do kúpeľne, ako keby pri mne nechcel ani byť. Chcem sa vrátiť domov, tam mi bolo dobre. Schúlil som sa na posteli do klbka. Zajtra prvý deň v škole. To bude super. Nicolas sa osprchoval rýchlo a potom ešte zapadol na internet. Nič mi nepovedal. Začínal som sa cítiť nepríjemne, stále sme mlčali. ,,Prečo si za tie roky neprišiel na návštevu? Destiny chodila. Ty nie," povedal zrazu, ale neodtŕhal pohľad od monitoru.
,,Ja," prekvapene som sa na posteli posadil a zahľadel som sa na jeho chrbát. Čo som mu mal povedať? Že som neprišiel preto, lebo som sa hanbil? Všetkých sa snažím presvedčiť, aký som v pohode, takže taká odpoveď neprichádzala ani náhodou do úvahy.
,,Čakal som ťa. Po každé, keď Destiny došla, ja som sedel na schodoch a dúfal som, že prídeš s ňou," Nicolasov hlas bol trpký, skoro až ublížený. Hlúposť! Veď na mňa stále hľadí odsudzovačne.
,,Čo by som tu robil?" snažil som sa znieť tak arogantne, ako som asi znel. Nicolas na mňa rýchlo pozrel cez rameno a zdalo sa mi, že mal v očiach bolesť, ale to bol predsa nezmysel. Určite som mu chýbal, keď som odišiel, ale určite ma odpísal, keď mu moja matka oznámila, že som gay. ,,Nič ma sem nepútalo," dokončil som chladne.
,,Máš pravdu, načo by si sem chodil," prikývol Nicolas tvrdo, neodtŕhajúc pohľad od monitora. ,,Pre niekoho ako ty, tu predsa nebolo miesto, ani čo vidieť," mal som čo robiť, aby mi nevyhŕkli slzy. Vedel som to. Hryzol som sa do jazyka. Pre niekoho ako ja. Vadím mu to teraz. Som o tom presvedčený. Zovrel som ruky v päsť a pevne stisol viečka k sebe. Vedel som to, tak prečo ma to teraz tak trápi.
,,Máš pravdu," podarilo sa mi ovládnuť moje zúfalstvo a pokračoval som rovnakým chladným tónom. ,,Čo by som tu ja robil?" dúfal som, že môj hlas znie dostatočne znechutene. Chcel som, aby ma Nicolas mal rád rovnako ako pred rokmi, aby ku mne vzhliadal, aby som bol pre neho vzor a aby urobil so mnou každú bláznivinu, ktorá ma napadla, aj keď sme potom od rodičov dostali poriadne vyhubované.
,,Vážne netuším," šepol skoro ako keby ma už nevnímal a ja som pochopil, že nás rozhovor skončil. Miloval som ho rovnako ako pred rokmi. V Česku som mal veľa kamarátov, veľa kamarátiek, ale žiaden z nich nestál za to. Mne vždy chýbal môj Nicolas. Ako som vtedy matku nenávidel, keď ma od neho odtrhla a potom musela vykecať Larisse a jej rodine, že som gay. Ako som im potom mohol na oči. Hanbil som sa, lebo som v nich videl buďto nechuť alebo sklamanie.
Zajtra je škola. Môj prvý deň. Bude to ako vždy. Rýchlo sa stanem nenávidený a opovrhovaný a až potom si vybijem rešpekt. Tak to bolo aj v Česku. Pubertiaci v Čechách a tu, sa určite príliš nelíšia. Prikryl som sa perinou a počúval Nicolasovo nepravidelné búchanie do kláves. Možno si píše s kamarátmi, ktorých som ja nikdy nemal. Teda aspoň nie skutočných, lebo ten jediný, ktorému som úplne veril, ma teraz odvrhol. Zaspal som nepokojným spánkom. Ponoril som sa do snov plných zrady a trpkých zajtrajškov. Ešte som netušil, že môj život sa zmenil inak, ako som si myslel.
