Les

Všetci určite poznáte príslovie: „Kto sa bojí, nech nejde do lesa.“ V našom svete však platí: „Nikdy nechoď do lesa.“ A u nás na dedine to všetci dodržiavajú, lebo si vážia svoj život. Ľudia nie sú pánmi zeme. Sú tu oveľa silnejšie, staršie a múdrejšie bytosti. A tie žijú v lesoch. Mama mi od malička hovorila, že človek, ktorý ich uvidí, je už stratený. Už sa nikdy nebude môcť vrátiť medzi ľudí. Pretože ako náhle by na ňom spočinuli ľudské oči, umrel by. A ja som tomu verila. No nikto to nikdy nechcel overiť. Nikto nechcel podstúpiť to riziko. Lebo výsledkom neho by nebol zisk, ale smrť. Je to maximálne riziko.
No ja teraz rozmýšľam, že ak sú tie bytosti také múdre, prečo by nemohli pomôcť mojej malej sestričke? Doktor hovorí, že nemá nádej, že sa nedožije ani zimy. Nestálo by to za to? Vymeniť život za život? Samozrejme, že môj život. Nepotrebujem spoločnosť ľudí. Lásku som stratila dávno, mama umrela pred rokom. Zostal mi len otec a sestrička. A mám stratiť aj ju? Nie! To by už moje srdce nezvládlo. Pôjdem do lesa, do samého srdca lesa a nájdem ich. V príbehoch sa nehovorí, že sú zlí. Musia mi pomôcť! Musia ju zachrániť!

* * *
„Dcérka som doma!“ zvolal otec, unavený z celodennej práce.
Skúsil to znovu: „Dcérka!“
„Čo je toto? List. A pre mňa. Och bože! Nie! Ach čo si to len urobila?“

* * *

A je to tu. Už len krok a vstúpim do Lesa. Už len krok a môj doterajší život sa skončí. Ach, ten krok trval celú večnosť. No už som ho spravila. Už niet cesty späť. Teraz musím ísť stále dopredu.
„Psst!“
„Čo to bolo? Kto je tam?“
Och, už sa moja vlastná myseľ so mnou zahráva. Nie, nesmiem si to všímať. Nie sú tu žiadne oči, pozorujúce z tmy. Žiadne cudzie, kradmé kroky. Ani tieto podivné zvuky. Som tu len ja. Len moje vystrašené oči, len moje roztrasené kroky a zvuky môjho dychu.
Nie, nezastavuj. Nesmiem zastať. Už by som nenašla silu pokračovať. Ako dlho už idem? Hodinu? Dve? Deň? Alebo týždeň? Neviem. Tu sa ani čas nechová normálne. Slnko neprenikne cez hustú zeleň korún stromov. Celý čas tu panuje len zvláštne šedo zelené prítmie.
Kde je koniec? Už nevládzem. Žalúdok mám úplne prázdny, ústa vyprahnuté a nohy? Mám ich ešte vôbec? Ale áno, mám. Už si ich ani necítim. Už ich neovládam. Len kráčajú. Až do cieľa.
Počkať. Čo je to? Už začínam blúzniť? Svetielko. Nie, veľa svetielok. A idú ku mne...

* * *

Prvé, čo som uvidela, boli oči. Zelené oči.
„Dobré ráno,“ pozdravili ma tie oči. Ale veď oči nevedia hovoriť. Prizrela som sa lepšie. Oči patrili ... mužovi? Nie, toto nie je človek. Nič také krásne nemôže byť ľudské.
„Kde to som?“ spýtala som sa, no vyšiel zo mňa len nejaký neurčitý, chrapľavý zvuk. Hneď ma podopierali čiesi ruky a na perách som pocítila niečo studené. Bola to miska s vodou. Napila som sa plnými dúškami. Nie, toto nebola voda. Je to niečo iné. Ale veľmi chutné. Napila som sa znovu. Musela som toho vypiť už veľa. Vtom som si uvedomila, že je to príliš malá miska na to, aby v nej bolo toľko vody. Prestala som piť a keď niekto odkladal misku všimla som si, že z nej vôbec neubudlo. Ako je to možné? A vôbec, kde to som? Oči mi ešte neodpovedali. Len ma ďalej pozorovali.
Začala som si uvedomovať, že ležím na niečom mäkkom, zrejme na posteli. Bola som asi v nejakej izbe. Ale kde? A spomenula som si. Išla som do lesa hľadať tie bytosti, aby pomohli mojej sestričke. Preto tie oči patria niekomu nadľudsky krásnemu. Pretože to naozaj nie je človek. Musí byť jedným z nich.
Poznanie sa zrejme odzrkadlilo na mojej tvári, lebo krásny neznámi sa usmial a povedal: „Vidím, že už vieš kde si. Dovoľ aby som sa predstavil. Som Larien. Elf z Esternie. A teba sme našli na hranici nášho kráľovstva. Si človek, či nie? Nevieš aký osud ťa teraz čaká? Prečo si to urobila?“ dokončil a ja som si všimla, že sa tváril čoraz vážnejšie, dokonca až ustarane. 
Takže som mala pravdu. Je jedným z nich. Elf. A aj on má pravdu. Ja som len človek.
„Musela som vás nájsť. Viem, čo všetko som zahodila, no stojí to za to. Samozrejme, len pokiaľ mi pomôžete. Mám malú sestričku. Je veľmi chorá. Doktor z dediny nevie čo s ňou je, ale povedal, že sa nedožije zimy. Nemohla som to dopustiť. Hovoria o vás, bytostiach, že ste veľmi múdri. Tak som vás vyhľadala a žiadam vás, zachráňte ju.“
Počas môjho rozprávania sedel ticho a nehybne, no medzi jeho obočím sa objavila vráska. Mračil sa.
„Samozrejme, že ti pomôžeme. Tu máš,“ načiahol sa do vzduchu a zrazu držal v rukách niečo malé a sklenené. 
„V tejto fľaštičke je liek na všetky ľudské choroby. Je mi ľúto, čo všetko si stratila. Ale musíš jej ten liek odniesť sama. My sa nemôžeme ľuďom ukázať. Zabilo by ich to. No ty nemusíš zomrieť. Ak by si sa k vám vkradla vtedy, keď budú všetci spať, nikto ťa nemusí vidieť. Mohla by si žiť tu s nami. Síce stratíš rodinu, no zachrániš svoju sestru.“
„Áno! Presne to si želám. Och, ďakujem vám. Ani neviem ako sa vám odvďačím.“
„Nechcem nič, len sa vráť späť. No mala by si vyraziť. Zima je už blízko. Tu čas neplynie ako vo vašom svete.“
„Ďakujem. Ďakujem za všetko. Vrátim sa. Posnažím sa. Naozaj je už zima blízko? Och, ako dlho som tu musela byť. Musím ihneď vyraziť. Ale predtým, môžem dostať pero a papier? Musím to otcovi všetko vysvetliť. Dlhujem mu to.“
„Samozrejme. Nechám ťa samu. Potom, týmito dverami napravo sa dostaneš späť do lesa. Cesta späť ti bude trvať oveľa kratšie. Nič ti nebude stáť v ceste. Veľa šťastia a buď opatrná.“
„Ďakujem. Budem.“

* * *

Tuším už vidím koniec lesa. Och, aká to bola krátka cesta. V porovnaní s tou prvou ... no, to sa ani nedá porovnať. Počkať. Najskôr to skontrolujem. Áno. U nás je noc. Všetci by mali spať. Bude to jednoduché. Len položím otcovi pred dvere fľaštičku a list a rýchlo utečiem späť do lesa.
„Ach. AU! Nie! Čo to...?“

* * *

„Pane vstávajte! Vstávajte!“
„Čo je chlapče? Je noc.“
„Ja viem pane, prepáčte, no poverili ste ma aby som strážil les, keby sa vaša dcéra vrátila. Teraz z neho niekto vyšiel. Dievča! Videl som ju.“
„To si mal hneď povedať. Ach, rýchlo ma tam zaveď.“

* * *

„Tu pane. Tu stála.“
„Ale veď tu nič nie je. Len kôpka prachu.“
„Pane, na tej kôpke niečo je. Pozrite. List a malá fľaštička.“