Úvaha o viere

Veľmi často som dostávala otázku ohľadom mojej viery v Boha. A ja som zakaždým odpovedala rovnako: „Nechcem o tom hovoriť." Ale až teraz chápem, že to nie je správne. Ako keby som sa hanbila za to, v čo verím. Ale ak tomu verím, tak som presvedčená, že je to tak a teda sa vlastne hanbím sama za seba. Za svoje názory. Neverím si. Som slabá. Ale ja taká nechcem byť. A tak som vystrela hlavu a zamyslela som sa. Prišla som k tomuto záveru: „Viera je dar, ktorý dostane každý, ale len málokto ho vie využiť." Lebo tak to s darmi býva. Určite to pozná každý z vás. Dostanete dar a vy jednoducho neviete čo s ním. Neviete možno preto, lebo ten dar nechápete, alebo sa vám nepáči, alebo vám prekáža. Dôvodov je mnoho. Ja sa priznávam že viera sa nedá pochopiť, niekedy aj prekáža, lebo má pravidlá. ktoré sa nám nie vždy páčia. Ale je to dar a mali by sme si ho vážiť a snažiť sa pochopiť jeho využitie.
To čo v dnešnej dobe mnohých ľudí odrádza od viery, je inštitúcia, ktorá tú vieru hlása. A je to jedno, či je to viera kresťanská, židovská, moslimská alebo iná. Je to viera, že je niečo viac, niečo transcendentné, teda niečo čo nás presahuje. Najviac ľudí sa búri proti cirkvi kresťanskej. Ja sama vidím jej chyby. V jej histórii je toľko čiernych škvŕn, že sa ani zrátať nedajú. Ale všimla som si, že sa hovorí, len o nich. O svetle v jej dejinách sa nehovorí skoro vôbec. Načo aj? Nie je to tak zaujímavé ako to, že cirkev odsúdila niekoľko tisícok ľudí z podozrenia z bosoráctva. Alebo prenasledovanie kacírov, vyvražďovanie pohanov. Viem, že tieto skutky sa ospravedlniť nedajú, nedajú sa prehliadať a nesmieme na ne zabudnúť. Ale naozaj chceme ovplyvňovať prítomnosť minulosťou? Veď minulosť je tu na to, aby nám pripomenula čo bolo, a aby sme sa z nej poučili. A nie na jej základe súdili a zavrhovali.
Ja verím, že každý sa môže polepšiť. Aj cirkev má stále nádej. Ale bude ešte veľmi dlho trvať, kým bude vedieť, čo má robiť. Ako sa zmeniť a ako napraviť škody. Bude to ťažká cesta, ale ja verím, že ju zvládne. Už veľa ľudí sa pokúšalo cirkev zničiť, zapudiť ju. Dokonca sám veľký Napoleon Bonaparte vyhlásil, že ju zničí, na čo mu kardinál, alebo dokonca sám pápež (nie som si istá) s úsmevom povedal: „Naozaj? To sa zatiaľ nepodarilo ani nám, kňazom." A mal pravdu.
Môžeme sa pozerať na predstaviteľov cirkvi, môžeme odsudzovať jej činy alebo bohatstvo, ale je to od nás slepé. Lebo cirkev nie je o moci alebo politike, či peniazoch. Je o viere. Viere v Boha. Ja verím, že niečo ako Boh existuje. Niečo, čo rozhýbalo figúrky na šachovnici. No som jedna z mála.
V tejto dobe sa ľudia odkláňajú smerom k vede. Veda sa snaží vyvrátiť Boha, vynechať ho z teórie stvorenia. Ale ona vlastne len potvrdzuje jeho existenciu. Veda dodnes nevie, a podľa mňa ani nebude vedieť vysvetliť, ako sa to všetko začalo. Vieme, čo sa dialo s nami od nejakého času, ale aj to sú len teórie, ale všeobecne uznávané a teda platné. No čo bolo predtým? Predtým než bol čas. A kde sa zobralo to malé zrniečko, v ktorom bol obsiahnutý celý vesmír, ktoré dnes nazývame singularita? A za týmto ja vidím niečo ako Boha. Silu, ktorá nám a všetkému okolo nás dala život. Dal nám dar života a s tým aj dar viery. Dáva nám znamenia o svojej prítomnosti, no väčšinou naše oči zostávajú slepé. Nepochopili sme, čo chcel. Možno to ani nikdy nepochopíme, ale to nie je dôvod, aby sme to prestali skúšať.
Najlepší príklad znamenia od Boha bol Ježiš. A čo sme s tým znamením urobili? Umyli sme si nad ním ruky, zakryli sme si oči, len aby sme ho nevideli. A tým sme ho odsúdili na zánik. Svojou neochotou vidieť sme ho vlastne zabili.
Cirkev hovorí, že Ježiš bol Božím synom. Mesiášom. Neviem, či to tak je, ale jedno mi je jasné. Ježiš mal spojenie s Bohom a Boh ho využil na reformáciu náboženstva. Ja osobne sa nespolieham na Bibliu a jej texty, lebo veľa vecí je vynechaných, pozmenených, alebo ich vysvetľujú po svojom. Ale jedna vec sa dá vyčítať z každej vety v Biblii. A to, že Ježišove učenie hlása len jednu pravdu. AMOR VINCIT OMNIA - Láska zvíťazí nad všetkým. Základ Ježišovho učenia je láska. Láska, či už telesná alebo duchovná nie je niečo nečisté. Práve naopak, je to najvyššie spojenie alebo priblíženie sa k Bohu. Lebo pravá láska si nevynucuje vzťah ale otvára cestu. Otvára nám cestu k pravde.