Osamelý bojovník (alone warrior)

                 Osamelý bojovník (part 4)

Keď sa Eryoth ráno prebral ležal v mäkkej posteli na neznámom mieste. Zdesil sa „Kde som to, čo tu robím?" Nepamätal sa na nič čo sa stalo včera. Postupne sa však rozpamätal, no stále mal isté medzery v spomienkach. Napríklad, nepamätal si na to, čo robil v krčme, kto ho dostal tam kde je, kto to všetko zaplatí. Ale to najdôležitejšie si aj cez ohromnú bolesť v hlave pamätal. A síce jeho utrpenie, jeho rodičov. Tá bolesť mu spôsobovala také utrpenie, že sa musel posadiť späť na posteľ. O chvíľu sa otvorili dvere a vošla dnu žena. Spýtala sa ho či niečo nepotrebuje. On ju však cez hučiacu bolesť v hlave nepočul. Spýtala sa ho teda znova. „Potrebujete niečo?" On si konečne uvedomil že niečo od neho chce. „Moja hlava! Nepočujem čo chcete! Moja hlava!!!" Žena sa uklonila a odišla z miestnosti. Chcel ju zastaviť. Nevedel však ani hovoriť, ani sa pohnúť. Bol vydaní na milosť a nemilosť osudu. Po chvíli sa dvere otvorili opäť. Zjavila sa tam opäť tá žena a niesla niečo v ruke. Bol to pohár s vodou a ešte niečím. Nevedel určiť čo to je. Ponúkla mu pohár. Odmietol. Ponúkla mu ho znovu. Tento krát ho teda vzal ovoňal. Nevoňalo to vôbec zle! Vypil to na ex. Chvíľu sa nič nedialo. Ale zrazu mu bolesť v hlave začala ustupovať. Bolo to neuveriteľné. Akoby niekto zamával prútikom a bolesť zmizla. „Čo to bolo?" neveriacky sa pozrel na ženu, ktorá mu priniesla zázračný nápoj. „Len bylinky odpovedala mu." Síce jej nie tak úplne veril, no aj tak prikývol. Ak by to aj nebola pravda, jemu to bolo ukradnuté. Bolesť hlavy ustúpila a tým to preňho končí. Zdvorilo poďakoval a odišiel z izby. Uvidel schody. Zišiel nimi teda dole. Ocitol sa v bare. Nebol tam nikto. Až na...

Ten chlap ho včera spacifikoval a zaplatil za neho. Postupne sa rozpamätával na všetko, čo sa včera stalo. Išiel teda za tým chlapom. Nevedel kto to je, ale niečo ho na ňom priťahovalo ako magnet. Ten muž zdvihol zrak. Keď uvidel ako sa k nemu Eryoth blíži uvoľnil mu miesto. „Tak čo, ako to ide bojovník?" hneď nadhodil neznámi. „Vyspatý? Dúfam, že tá bolesť už ustúpila." „Áno, ustúpila." vysypal zo seba Eryoth.

„Ďakujem za platenie. Čo presne sa včera stalo?" vyzvedal. „Opil si sa, nič dôležité, čo by si potreboval vedieť. A čo sa týka toho platenia, dúfam, že si nemyslíš, že to bol milodar. Pekne to odpracuješ." Eryoth sa len začervenal. Nič nepovedal. Tak sa teda slova ujal pocestný. „Zbaľ si všetko čo potrebuješ. O hodinu sa tu stretneme." „Áno pane." poslušne povedal Eryoth. „Nehovor mi pane. Som ˛ Tulák zo záriečia ˛. Teda aspoň tak ma volajú všade tam, kam prídem. A teraz už choď."

Eryoth sa teda pevne rozhodnutý tým čo ho čaká, rozbehol po to, čo mu zostalo z jeho chatrče. Nemienil sa tam dlho otáľať. Bál sa, že mu to bude až priveľmi pripomínať zosnulých rodičov.