Diagnóza: Malomeštiactvo

Spisovateľ/ka: Nikiletter | Vložené dňa: 28. januára 2010
http://citanie.madness.sk/view-26541.php
 

                                        Diagnóza : Malomeštiactvo

       Žijem v malom meste už pár rokov. Narodenie, materská škola, nemocnica, brigáda, prvá láska, priatelia, rodina. Všetko sa mi spája so sídliskom a centrom, jednou hlavnou cestou a desiatkami podnikov, viac či menej na úrovni.           

       Odkedy som nastúpila na strednú do Bratislavy, nevracala som sa každý víkend do mesta, ale z môjho pohľadu skôr na vidiek.

        Vo veľkomeste (teda ak sa tak dá Bratislava nazvať) neregistrujete každé auto, nezdravíte polovicu okoloidúcich iba preto, že sa poznajú s vašimi rodičmi, alebo sú to rodinní príslušníci tých, čo sa poznajú s vašimi rodičmi. Prípadne rodinní známi priateľov tých, čo sa poznajú s vašimi rodičmi. A tak ďalej, a tak ďalej.  Nevšímate si módne výstrelky ľudí v MHD-čke ani obsah nákupných košíkov.

       Pred dvoma týždňami, teda asi v polovici augusta, som si diagnostikovala malomeštiactvo. Prečo? Všimla som si, že ten chalan, čo kráčal predo mnou mal červené tričko NIKE a nohy do O. Garážová skupina hrala nadmieru falošne a mimo rytmus a prichytila som sa ako kamoške rozprávam o tom, že Miška nenormálne pribrala. Tá Miška, s ktorou som chodievala ako 14-ročná von a jedného dňa som ju omrzela. A tak sa po meste roznieslo, že som tehotná, feťáčka a študentka, ktorá nezvláda školu. Neskôr som už bola po interrupcii, no ešte stále závislá na heroíne. Tak som si aspoň pre dobrý pocit bohvie koho zistila, ako to svinstvo vlastne vyzerá.

     Každou chôdzou po meste, v spoločnosti maminy, na mňa priľahla ďalšia ohromná "výhoda" môjho bydliska. Z 50-tich známych som pozdravila 49. Tú poslednú pani s čerstvo prefarbenými vlasmi som namiesto pozdravu odmenila úsmevom a dúfala som, že to postačí. Darmo, niektorí ľudia nechápu únavu, rebéliu ani recesiu. Moje protestantské myšlienky za najbližšou zákrutou zrušila mama so slovami: ,,Nezáleží na tom či ju poznáš alebo nie. Keď ju pozdravím ja, tak aj ty, jasné?" Doteraz neviem jej meno.

       O dva dni neskôr som našla sestru ako stojí pred zrkadlom a vyberá si z asi 20tich tričiek hodených na posteli. Vyhralo zelené plus linka, špirála, púder, lesk, sponka, sponka, sponka, gumička, lak na vlasy, prstene, retiazka, zopár náramkov, rifle a opasok. Kam išla? Do obchodu. S rozlohou pätnásť metrov štvorcových a so vzdialenosťou dvadsaťdva krokov od nášho paneláku. A práve v tom momente som zúfalo zatúžila po Bratislave.

        Zatúžila som po meste, v ktorom idem v teplákoch a papučiach do supermarketu, v ktorom nemusím nikoho zdraviť, nevšímam si z nudy každú ŠPZ-tku. Ľudia tu nekomentujú hodnoty BMIčka a nezapisujú si otváracie hodiny informačného okienka na SAD-ke, pretože vedia, že sú prispôsobené cestujúcim. Čo sa o tej večne odutej a ukričanej blondíne u nás povedať nedá.

        V malom meste nemôžete chodiť po baroch, kým nepoznáte barmanov po mene alebo kým nemáte partiu, ktorá vás s nimi ochotne zoznámi. Nikdy sa neoplatí na verejnosti hovoriť o súkromí, pretože netušíte, kto sa okolo vás ošmykne a za koľko sekúnd z toho vznikne celomestská kauza. Nechodiť opitá z podniku uprostred noci, duplom keď máte moju povesť neviniatka, knihomoľa či večnej panny (narodená v septembri). Pretože rodičia sa počet panákov, čo som vypila dozvedia ešte skôr, ako do seba kopnem šiestu vodku.   

       Už nevládzem počúvať Mira Žbirku a oznamy z rozhlasu. Opakovať ľuďom, ktorí mali na základnej povinnú ruštinu a trávili popoludnia pionierčením, že sa mám fajn, a že Bratislava bola pre mňa dobrá voľba. Nedokážem sledovať vietnamské deti, ktoré jedia nanuky na keramických schodoch pred obchodom svojich rodičov. "Viac pásik, viac Adidas."

     Som zhnusená z pohľadu na pánov okolo 50tky, ktorí odchádzajú denno-denne pred jedenástou (dopoludnia) z krčmy. Opití na mol aj dur. Som unavená z primátora, ktorý počas verejných príhovorov neartikuluje a nepoužíva interpunkciu, ale vďaka nemu:,,...sme dneska na tomto deckom...oné...deckom podujatí pre deti, a ja dneska, no... dneska dúfam,...vážení občania, že sa vám tu bude lúbiť. Deťom dáme čukoládu a...vďaka tej...onej...europskej unii máme fondy na rok dvatisíc desať."

      Ja viem, že toto všetko je aj vo veľkomestách, lenže tam je to zamaskované hustotou obyvateľstva.

      Kultúrne podujatie má na starosti len zopár kompetentných osôb. S ich artikuláciou to síce nie je také kritické ako u spomínanej „hlavy mesta", no aj tak mikrofón po každé zlyhá, káble sa pomotajú, odposluch nefunguje, klavírny korepetítor sa zháňa na poslednú chvíľu. Tanečníčkam sa zasekávajú opätky medzi doskami, ktoré znamenajú svet a ak náhodou tancujú bosé, po choreografii jedna druhej vyberá z chodidiel triesky. A to viem z vlastnej skúsenosti.

Recepcia po nesmierne dochaosenej a vyčerpávajúcej súťaži či koncerte je len pre vyššie pozvané kruhy (čo teda nie je žiadnym prekvapením). Ale vyplácanie technikov, moderátorov či náhodných pomocníkov v strede miestnosti preplnenej ľuďmi v oblekoch a sukňových kostýmoch a pohármi s vysokými stopkami, to je už asi príliš. Pojem profesionalita alebo korektnosť je v tomto prípade, no, povedzme že zanedbaný. A to napriek tomu, že sa tie isté chyby opakujú dookola. Napriek tomu, že je vždy pripravený detailný „scénosled", ktorý ale, bohužiaľ, moderátorka dostane do ruky pár minút pred začiatkom.

       Ak sa raz tento článok dostane na verejnosť, moja rodina sa bude musieť presťahovať, všetci, ktorí so mnou súhlasia budú zatratení a ja si v mojom meste nebudem môcť kúpiť ani sušienku. Všetci vedia, aké to je, všetci vedia, že len odzrkadľujem skutočnosť, no sloboda prejavu, demokracia alebo názor verejnosti sú len pojmy. A klišé. A frázy. Buď im nikto nerozumie alebo sa nám ich nechce uplatňovať.

      Keď sa mi občas podarí niekam ujsť (aktuálne je to Praha), tak či tak sú najlepšie comebacky a odkladané stretnutia. Najlepšie po dlhých mesiacoch. Najlepšie pod vplyvom niečoho, čo bez brzdy nezvládnete. Najlepšie ako nezadaná. Je to bývalý spolužiak. A vodka. A smiech, spomienky, flirtovanie, nenápadné dotyky a citové vydieranie. V tom zmysle slova, že sa musíme vídať častejšie a že sa nemám vracať späť do stovežatej. Napriek tomu, že som po tom večeri musela čeliť návalom otázok, čo mám s Jurom a odkedy spolu chodíme, bolo to fajn. Ten pocit, že môžete sedieť vonku do pol tretej ráno a mama vás nebude naháňať s varechou. Je úžasné vedieť, že ľuďom chýbate. Hoci sa niektorí len tak tvária a medzi rečou si vás premeriavajú. Hľadajú chyby, zlyhania, omyly...čokoľvek, z čoho by vyčerpali novú klebetu. Každopádne, tento večer bol jedným z mála, po ktorom som prisahala, že mám moje rodné mesto rada. Podmienkou je ale to, že tu nikdy nemôžem zostať príliš dlho.  

        Párkrát za rok jednoducho musím prísť domov, pozrieť si tradičné regionálne televízne vysielanie, zasmiať sa na intonácií redaktorov, všadeprítomnosti primátora a iných celebrít, siahodlhých prejavoch vtlačených na kúsok papiera, skupine s desaťročným repertoárom a hlavne reprízam vysielaných osemkrát za deň.

        Prísť domov a vidieť ako sa ľudia zmenili, kto sa oženil, kto sa rozviedol, kto má dieťa, s kým. Súťaže s tými istými víťazmi, plesy s tými istými hosťami, škola s tým istým riaditeľom. Oslavy v parku s tou istou dvadsaťročnou technikou, zvukárom a plátenným paravanom, za ktorým sa prezlieka väčšina účinkujúcich. Ale keď to riešim, nie je čo milovať.

        Je to dedina. S Tescom.      

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Ato Železniak
9 bodov - odporúčam
fajnovo :) páčilo  
Spisovateľ/AutorAto Železniak Pridané dňa15. mája 2011 02:17:13
ahoj, ked budes niekedy v Bratislave, odporucam ti predstavenie Tulave srdce, hrane v Astorke ...myslim, ze sa tam isto najdes v jednej z hlavnych postav  
Spisovateľ/AutorTazkopovedat Pridané dňa4. júna 2010 00:40:45
Bissau
odporúčam
trefa:)  
Spisovateľ/AutorBissau Pridané dňa4. marca 2010 12:17:39
Marek Čabák
Mať tak vaše problémy. Normálny človek všetkých pošle doprdele a má pokoj s nervami.  
Spisovateľ/AutorMarek Čabák Pridané dňa27. februára 2010 15:11:36
:D to bol zamer...si tiez obyvatel malomestskej vesnice?? :D  
Spisovateľ/AutorNikiletter Pridané dňa25. februára 2010 15:56:51
10 bodov - odporúčam
ako keby si mi z duse, hlavy a inych hmatatelnyh aj tych ostatnych organov hovorila:-)  
Spisovateľ/Autormarion Pridané dňa25. februára 2010 13:47:33
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Kľúčové slová Kľúčové slová
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8