Príbeh červenej ruže

Bolo krásne letné ráno. Slnko sa vykotúľalo spoza horizontu a nežne sa ma dotklo. Jeho dotyky ma prebúdzali každý deň. Ponaprávala som si svoje krásne červené lupienky a umyla sa v rannej rose. Pozdravila som priateľky včielky, ktoré už od skorého rána usilovne pracovali. Vždy som im závidela to, že môžu lietať. Ja sa nemôžem ani pohnúť a tak veľmi som chcela. Doobeda som sa len tak nudila. Pozorovala som ľudí, ktorí okolo mňa prechádzali. Ešte dobre, že som vyrástla v črepníku na námestí. Denne tu prechádza veľa ľudí a skoro všetci sa niekam ponáhľajú. Niekedy som snívala o tom, aké by to bolo, keby som bola človekom. Aj ja by som sa niekam ponáhľala?

Keď som tak uvažovala, z mojich myšlienok ma vytrhla postava malého, asi deväťročného chlapčeka, ktorý sa ku mne blížil. Pristúpil ku mne nesmelo a chvíľu sa mi zdalo, akoby mal slzy v očiach. „Aká si krásna. Vieš, dnes má moja mamička narodeniny a ja nemám pre ňu žiaden darček. Zabudol som...“, ticho sa ospravedlňoval.

Bolo mi ho ľúto. Škoda, že mi ruže nemôžeme hovoriť. Povedala by som mu: „Ak chceš môžeš ma odtrhnúť a dať svojej mamičke.“

Vždy som sa bála, že ma raz niekto odtrhne. Viem, musí to raz prísť. No dnes som pochopila, že by bolo krásne, keby ma odtrhol tento malý chlapček. Prečo? Pretože by to bolo z lásky. A hoci som len ruža, veľmi by som chcela pocítiť lásku.

Chlapček, akoby vycítil, čo asi chcem a opatrne ma odtrhol. Skončila som v malých detských rúčkach, ktoré ma pevne držali. Len dúfam, že ho nepichnem svojimi tŕňami. Nechcela by som mu ublížiť.

Prechádzali sme po rušných uliciach, až sme sa dostali k veľkým domom. Začala som sa trochu báť. Nikdy som nič také veľké nevidela. No chlapček ma pevne držal a začal mi vysvetľovať: „Toto sú paneláky. Tu bývajú ľudia. Určite si nič také ešte nevidela. Neboj sa, už o chvíľu budeme doma.“ Jeho hlas ma upokojil. Už som sa ani trochu nebála. Veď on bol so mnou. Držal ma tak pevne, že všetok strach sa vytratil. Zostal vo mne len ten nádherný pocit šťastia. Áno, budem mať nový domov. Chlapček vošiel do vchodu jedného paneláku a stlačil akýsi červený gombík. Nikdy som také nič nevidela. Otvoril dvere a vošiel do malej miestnosti. Stlačil ďalší gombík a my sme sa pohli. Tak toto sa mi páči.

Odrazu sme zastali. Vystúpili sme z toho čuda a stáli sme pred dverami. Ticho na ne zaklopal. Po chvíľke sa otvorili a stála v nich akási žena. Usmievala sa. Chlapček jej vbehol do náručia a silno ju objal. Potom jej do dlaní vložil mňa. Na jej tvári sa zjavil krásny úsmev matky, ktorá priam žiari šťastím. Pohladkala ma po lupeňoch, pozrela na chlapčeka a povedala: „Synček, ďakujem ti. To je tá najkrajšia ruža akú som kedy dostala.“

Tak toto je tá láska. Prvýkrát som ju cítila aj ja. Vyžarovala z nich oboch; z matky aj syna. Nikdy som ani netušila, že môžem niekomu urobiť takú radosť. Ja, len taká obyčajná červená ruža.