Dokonalé šťastie

Vietor.Zubami ostrými ako ihly sa mu zahryzoval do už aj tak zmrznutých rúk.Nedokázal pohnúť prstami,posledný pokus vzdal už asi pred polhodinou.Oči držal otvorené už len na silu,slzy na mihalniciach okamžite zamŕzali a prekážali mu vo výhľade.

Nebo bolo jasné,hviezdy v tme veselo žiarili a jemu sa zdalo,že sa mu smejú.Dobre vedia,že kedysi rád líhaval na lúke a pozeral na ne.Kedysi,keď bol ešte mladý,naivný a veril,že život je len o krásnych veciach.

Lenže realita kruto vyliečí všetkých snílkov,zrazí ich na kolená a prinúti ich pozrieť sa pravde do očí.Tak ako jeho.

Keď konečne prudký nápor vetra pominul a prestal mu nanášať mrazivý sneh rovno do tváre,namáhavo sa postavil a poobzeral sa.Sneh,sneh a zase sneh.Kam jeho oči dovideli sa v studenom svetle hviezd rysovali tony snehu,ktorý sa trblietal akoby bol posýpaný miliónmi malinkých diamantov.Snažil sa spraviť krok dopredu,ale okamžite sa zaboril až po kolená a spadol tvárou do ľadovej krásy,ktorá mu pomaly vysávala z tela všetkú silu a otupovala zvyšky zmyslov,ktoré mu ešte zostali.

Prevalil sa kúsok nabok,chrčivo sa nadýchol a cítil sa akoby sa mu do pľúc zapichlo tisíc nadrobno posekaných žiletiek.Zakašľal a z úst mu vystrekol prúd krvi.Tmavočervená tekutina sa vpíjala do bielej periny a vytvorila zvláštny vzor,ktorý pripomínal nepravidelnú hviezdu.

Opäť sa zdvihol surový severák,hnal pred sebou závoje snehu a vyrovnal každú nerovnosť na snehovej pláni vrátane jeho tela,ktoré už prestávalo bojovať.

Krv mu teraz tiekla už aj z nosa a kašeľ bol čoraz dusivejší.Vedel,že čoskoro príde sladké teplo a potom vytúžený koniec.

Koniec!Ako dlho naň čakal.Po všetkých životných neúspechoch,sklamaniach v láske a neskutočnej smole,ktorá ho sprevádzala po celý život sa rozhodol,že odchod z tohto sveta bude zrejme to najlepšie riešenie.A tak zatiaľčo ostatní ľudia sa pripravovali na štedrú večeru,on sa zmieril s tým,že keď zomrie,nikomu chýbať nebude a odišiel ďaleko za mesto,kde sa chcel v duchu rozlúčiť s osudom,ktorý mu veľa šťastia nikdy neposkytol,zanedbával jeho citovú stránku a ignoroval jeho prosby o kúsok lásky zo strany dievčaťa,ktoré miloval.

A teraz to konečne príde!A naozaj.Pocítil ako sa ho zmocňuje slastný pocit tepla a želal si,aby sa tak cítil navždy.Lenže vtom začul hlas,ktorý ho zo snívania vyrušil a úplne ho prebral:

,,Prečo chceš odísť,Roy?“

Zdá sa mu to snáď?Alebo je to len predsmrtná halucinácia?Výplod zomierajúceho organizmu?

Pokúsil sa odpovedať a zistil,že mu to ide celkom ľahko,akoby sedel doma v teple a nikdy neprežil to ľadové peklo.

,,Kto si?Už som na druhom svete?“

Hlas sa ozval znovu a jasne ako predtým:,,Si primladý na to,aby si mohol posúdiť svoj život a šťastie v ňom.Pár nevydarených vzťahov a snov nie je dôvod na ukončenie života!Akoby si si mohol vážiť šťastie,keby si nezažil chvíle smútku?!Nie je ťažké spáchať samovraždu,ťažké je postaviť sa osudu do cesty a bojovať!Nemôžeš si vybrať ako začneš žiť,ale musíš vydržať až do posledného kroku!“

Srdce sa mu zaplnilo boľavou spomienkou na Jenny a tak iba ticho zastonal:,,Skonči to,prosím!“

,,Si tvrdohlavý a tvoje trápenie môže skončiť hneď,ale ja ti dám ešte šancu.Budeš žiť.Päť rokov.Dávam ti päť rokov šťastného života,ale vedz,že potom si po teba prídem.Príjmaš?“

Mozog,otupený mrazom a nenávisťou k celému svetu mu nedovolil priveľmi rozmýšľať a tak v domnení,že je to aj tak iba sen,prikývol.

,,O päť rokov.Nezabudni!“

Hlas doznel a Roy ucítil znovu pichľavú zimu.Nadýchol sa a zistil,že mu to nerobí žiadný problém.Pokúsil sa vstať a aj to išlo tak,ako hocikedy predtým.Otvoril oči a s prekvapením zistil,že stojí pred bránou kostola v rodnom meste.

Z reproduktora na hlavnom námestí znela Tichá,svätá noc a ľudia sa ponáhľali z polnočnej omše domov k štedrovečernému stolu.Deti sa naháňali,stromčeky ovešané vianočnými ozdobami krásne svietili a Roy sa zrazu cítil šťastný.Keď k nemu pribehlo malé dievčatko a s úsmevom mu podalo medovník v tvare srdiečka,neubránil sa dojatiu a usedavo sa rozplakal.Dievčatko odbehlo a so žiariacími očkami pozorovalo Santa Klausa,ktorý prehrmel okolo nich na saniach,ktoré ťahali dva nádherné,biele vraníky.Zvonce na ich krkoch hlasno zvonili a do toho sa miešal nadšený detský výskot.

Roy dvihol ruky k nebu a s pocitom,ktorý dovtedy nepoznal nastavil tvár snehovým vločkám,ktoré začali padať z tmavých oblakov a tancovali vo svetle pouličných lámp...

--------------------------------------------------------------------------------------------

Chytil Jenny za ruku a do tmavej vody pod sebou,v ktorej sa odrážali mihotavé svetlá mesta hodil malý kamienok.Ten sa so slabým čľupnutím okamžite potopil.

,,Máš ma rada?“spýtal sa aj keď vedel odpoveď dopredu.

,,Stále ti to vŕta v hla...usmiala sa a zvyšok odpovede zanikol v nezrozumiteľnom mumlaní,pretože ho vášnivo pobozkala.Kŕčovito sa chytil zábradlia a vychutnával si chvíle,o ktorých sa mu nezdalo ani v tých najtajneších snoch.Po chvíli odtrhol svoje pery od jej ,odhrnul jej plavé vlasy z čela a ukazovákom ju pohladkal po krásne tvarovanom nošteku.Oplatila mu to jemným zahryznutím do krku,po ktorom za mu zachvelo celé telo.

Stáli s Jenny na moste,ktorý sa hrdo týčil nad riekou Ballon,ktorá pretekala cez mesto,v ktorom sa obaja narodili.Cesta sa ešte leskla po poslednom daždi a keďže bolo už dávno po polnoci,autá ich nerušili.

Nikdy by si nedokázal predtaviť,že raz bude s Jenny chodiť a teraz to prežíval všetko naplno a so šťastím,ktoré ho celého naplňovalo až do poslednej bunky.Začali sa spolu stretávať odkedy Jenny zmeškala autobus v jeden daždivý deň a on bežal okolo náhodou s jedným náhradným dáždnikom,ktorý našiel úplne nový na autobusovej zastávke.Keďže sa poznali už zo strednej školy,začali sa spolu rozprávať a ona sa mu zverila v slabej chvíľke s tým,že sa jej páčil už vtedy,len čakala na jeho prvý krok.Roy mal pocit,že sa zblázni,ale pozval ju na kávu a potom už išlo všetko samo od seba.Zistili,že majú veľa spoločných vecí a ona pochopila,že inteligentný a citlivý Roy bude pre ňu v tomto skazenom svete rozhodne lepšia voľba ako nejaký drsný frajer s otcovým mercedesom,ktorý vie napočítať do dvadsať iba pomocou kalkulačky.A navyše jej imponoval jeho pozitívny vzťah k ďeťom,pretože myšlienka na materstvo jej nebola už taká cudzia ako keď mala pätnásť.

Roy sa zamestnal v jednom časopise ako grafický redaktor,čo bola práca výnosná a ešte ho aj bavila.A aby toho nebolo málo,jeho strýko,ktorý sa po smrti jeho rodičov do dospelosti oňho staral sa rozhodol,že na sklonku života chce vidieť Egypt a tak odcestoval a celý byt aj so zariadením nechal Royovi.Cítil sa super,ale niekedy v noci,keď nemohol zaspať počul temný dutý hlas ako oného osudového večera na Štedrý deň.Jenny o tom nič nehovoril,pretože bol presvedčený,že si to všetko iba vymyslel v utrápenej mysli.

,,Pôjdeme domov alebo sa chceš ešte niekde prejsť?“spýtal sa Roy a zapol si límec bundy až ku krku,pretože mu začínala byť zima.

,,Ako chceš,miláčik.Mne je s tebou dobre všade“zapriadla Jenny a opäť ho pobozkala.

,,Tak poď!“chytil ju za ruku a vydal sa s ňou smerom k miestu,kde bývali.

Ulice boli prázdne,osvetlené pouličnými lampami,ktorých svetlo v šedom odtieni zanedbaných múrov vyzeralo dosť ponuro.Kdesi bojovne zavrešťala mačka a odpoveďou jej bol hotový koncert psieho brechotu,ktorý sa v niekoľkonásobnej ozvene vracal späť.Jenny striaslo a ešte viac sa k Royovi pritisla.

Pri ich paneláku postávala banda výrastkov,ktorí popíjali lacný alkohol a tým sa snažili zabiť všeobecnú nudu,ktorá v poslednej dobe doľahla na študentov všetkých ročníkov.Roya poznali a nechávali ho na pokoji.Dokonca boli takí tolerantní,že na chvíľu prestali nadávať a v rámci všetkej ich slušnosti kývli na pozdrav.Uznanlivé pohľady,ktorými si premeriavali Jenny však skryť nedokázali.Roy odzdravil,odomkol a rozsvietil v suteréne,kde sa nachádzal výťah.Vyviezli sa na štvrté poschodie a už boli doma.

Roy si vyzliekol bundu a zavesil ju na vešiak v predsieni.Nechal Jenny ísť do sprchy prvú,prešiel do kuchyne k chladničke,otvoril ju,vybral plechovkovú colu a na jeden dúšok ju vypil.Televízor nezapínal už asi mesiac,pretože vo vzťahu mu pripadal ako rušivý element.Zvalil sa do pohodlného kresla,natiahol nohy pred seba,ruky si spojil za hlavou a privrel oči.Na chvíľu zaspal a prebudil ho až vlhký bozk jeho priateľky.Chvíľku mu trvalo než sa prebral úplne,ale keď sa bozk stával čoraz vášnivejším,osplalosť zmizla ako po mávnutí čarovným prútikom.

Jenny mala na sebe iba župan z jemného plyšu a z vlasov jej ešte kvapkala voda.Bola proste neodolateľná a Roy nech už bol akýkoľvek bol predsa len muž,takže keď ráno na jasnú oblohu vyšlo studené jesenné slnko,ležali jeden druhému v náručí po krásne prežitej noci s pocitom,že jeden druhého naozaj ľúbia...

------------------------------------------------------------------------------------------

Tej noci sa mu narodil syn.Vonku bola búrka,mocný vietor triasol sklom v nemocničných oknách a Roy behal po chodbe pred pôrodnou sálou ako tiger v klietke.Zkaždým,keď niekde zavŕzgali dvere sa strhal až sa musela okoloidúca sestrička v duchu smiať.

Keď po neskutočne dlhom čakaní priniesla malého Dannyho pôrodná asistentka zabaleného do voňavej deky,Roy mal pocit,že šťastie ho snáď zabije.Ako šialený behal od Jenny k Dannymu,hladil ju po vlasoch,šteklil malého na brušku a od samej radosti vyobjímal aj samého primára.Lekári sa smiali,krútili hlavami a obom šťastným rodičom blahoželali.

Nasledujúce roky Royovho života by sa dali opísať ako dokonale šťastné.Každú voľnú minútu trávil s so synom,kúpal ho, prebaľoval a jeho radosť z Dannyho prvých slov hraničila takmer so šialenstvom.Priateľke aj synovi venoval až neskutočnú pozornosť,oboch rozmaznával,kupoval darčeky a keď sa Danny naučil trochu chodiť brával ho na malé prechádzky okolo paneláka.Nepoznal čo je to stres,smútok alebo smola.Všetko bolo proste dokonalé...

----------------------------------------------------------------------------------------

Opäť tu bol Štedrý deň.Zo všetkých rádií zneli koledy,ľudia boli prívetivejší ako inokedy a na každej tvári žiaril spokojný úsmev.Po celom meste boli krásne osvetlené vianočné stromčeky a na každom rohu pred obchodmi postávali Santa Klausovia a dávali deťom malé darčeky.

Roy vypol pracovný počítač a dopil zvyšok silnej kávy,ktorá dokázala aspoň na chvíľu zahnať únavu.Celý týždeň pred Vianocami makal ako drak,aby si mohol dovoliť vybrať dovolenku aspoň na dva týždne,ktoré chcel stráviť s Jenny a malým.

Papiere na stole nechal neupratané,hodil na seba zimnú bundu a spod stola zobral dve plné nákupné tašky s darčekmi,ktoré kúpil už ráno,keď šiel do práce.Vyšiel z kancelárie,na chodbe zaželal upratovačke šťastné a veselé a opustil budovu časopisu.

Na ulici na chvíľu zastal a nasával ten vianočný pocit pokoja a radosti.Napadlo ho,že by mohol kúpiť šampanské a urobiť si s Jenny romantický večer.Veď Danny bol zlaté dieťa,ktoré celú noc ticho spalo,tak si to mohli dovoliť.

S úsmevom,ktorý si ani neuvedomoval kráčal po starostlivo odhrnutom chodníku,kýval deťom a sem tam podal bradatému Santovi ruku.

Do obchodíku na rohu ulice vošiel s hlasným prianím veselých Vianoc,čím prehlušil aj cengot zvončeka na dverách.Predavačka,ktorá ho dobre poznala sa usmiala,spýtala sa na Dennyho a Roya ochotne obslúžila.

Roy sa po nákupe pozrel na hodinky a rozmýšľal či má ísť taxíkom alebo pešo.Nakoniec sa rozhodol,že si vychutná vianočnú atmosféru a domov sa do šiestej dostane aj po svojich.

Takmer tanečným krokom kráčal zasneženými ulicami a pohmkával si koledu,ktorú počul v obchode.Myslel na Jenny,na chutnú večeru a na malého Dannyho a jeho krásne rozžiarené očká,keď bude rozbaľovať darčeky pod vianočným stromčekom.

Kamión,ktorý sa neovládateľne rútil naňho zboku si nevšimol.Počul iba škrípot bŕzd,zbadal obrovský tieň a nasledoval náraz.Royove telo preletelo na druhú stranu cesty a dopadlo k stene domu s číslom päť.Tašky mu vypadli z rúk,chvíľu sa kĺzali po šmykľavej vozovke a zastavili sa až o obrubník.Z jednej vypadla veľká krabica s nápisom:Pre Dannyho!,ktorú vzápätí rozdlávili kolesá prichádzajúcej sanitky...

Jenny zažala svetlá na vianočnom stromčeku,obliekla Dannymu čisté veci a prestrela stôl pre tri osoby.Sladké medovníky rozvoniavali po celom byte a ona mala čo robiť aby udržala malého nezbedníka od nich v dostatočnej vzdialenosti.Učesala sa,prirodzenú krásu pier zvýraznila slabým rúžom a obliekla si šaty,ktoré mala na sebe vtedy,keď sa s Royom spoznali.Chcela ho prekvapiť.

Na hodinách bolo už skoro šesť a tak na slávnostne prestretý stôl položila misu s polievkou,zeleninový šalát,zemiaky a stredne veľkého moriaka.Zapálila sviečku v tvare srdca a posadila Dannyho na detskú stoličku.

,,Kedy príde ocko?“,zaštebotal Danny a malými rúčkami si prečesol vlásky.

,,O chvíľku bude tu“,odpovedala a pohladila ho po líci.

Podišla k oknu,odhrnula záclonu nabok a vyzrela von,kde ticho padali krásne,ale studené snehové vločky...