Nikto nikdy nie je spokojný

Znovu posunula vázu na stole s bielym obrusom a zahľadela sa na vzorku. Červené linky jej pripomínali tepny, ktoré prebiehali jej telom a telom toho chlapa, ktorý ležal v jej posteli. Pozrela z okna, no nebolo tam nič zaujímavé, policajt obkresľoval bielou kriedou mŕtvolu včerajšieho dňa. Mávla rukou a presunula sa do spálne. Včerajší deň bol pre ňu asi tak mŕtvy, ako ten chlap, ktorý ležal na posteli s tvárou zaborenou do mäkkého bieleho vankúša a mysľou zaborenou do jej mäkkého červeného srdca. Linky na váze smerovali do kvetiny, boli s ňou spojené a fungovali v symbióze. Bez nich by kvety umreli, uschli, ako teraz jej srdce.

Muž sa predsa len prebral, hoci bol mŕtvy. Povedal jej, že celú noc rozmýšľal, že celú noc nespal. Mávla rukou a cez priezor medzi dverami sa zahľadela na vázu v kuchyni. Prišla k nej a vytiahla kvety. Potom sa vyklonila z okna a zavolala na policajta, aby prišiel kriedou obkresliť tie kvety, ktoré práve umreli. On nechápal, čo ona robí, ale mŕtvi predsa nič nechápu. Majú ticho ležať a rozkladať sa. Ber si príklad z týchto kvetov, vráť sa do postele a nechaj sa obkresliť tou bielou kriedou. Bol to len sprostý chlap, nepochopil to. Bol však domýšľavý, všetci chlapi sú. Opýtal sa jej, či by si nemohol miesto toho ľahnúť na koberec, pretože tú čiaru by aj tak nebolo vidieť na bielej plachte. Pokývala hlavou a bežala otvoriť, pretože

ktosi zvonil. Vo dverách stál včerajší deň. Na rukách mal krv strážnika, ktorý ho pred chvíľou obťahoval bielou kriedou. Chytil ju pod krk a vrazil ju do steny. Obkreslil ju krvou, ktorá na stene vytvorila také obrazce, ako červená farba na váze. Vedela, že keď sa teraz oddelí od steny, umrie. Ako kvety, ktoré kŕčovito zvierala v rukách. Ten chlap ležal na koberci tvárou k zemi a nehýbal sa. Včerajší deň sa díval na výjav, ktorý sa tu v tichosti odohrával. Z toho výjavu by sa zbláznilo aj zajtra, pozajtra a aj pondelok až nedeľa. Deň včerajší sa preto tiež zbláznil. Spáchal samovraždu na polceste medzi dvomi dušami, ktoré boli prepojené tým, že sa vôbec nemohli hýbať.

Po chvíli prišiel samovraždu vyšetriť policajt, ktorý ležal v kaluži krvi na chodníku. Nenáhlivo vyzeral z rakvy, ktorú niesol na chrbte ochotný hrobár. Pozrela sa na hrobára, pretože ešte žila, opretá o stenu, obtiahnutá tenkou linkou krvi včerajšieho dňa. Hrobár mykol plecom a povedal jej, že posledné prianie mŕtveho by sa malo splniť. Bolo to posledné prianie živého a prvé mŕtveho, nie? Pomyslela si žena, ktorá vlastne nebola ani živá, ani mŕtva. Policajt odišiel mlčky, ako sa na mŕtveho patrí. Chlap ležiaci na koberci pri posteli bol tiež ticho, pretože bol tiež mŕtvy a tak sa na mŕtvych patrí. Včerajší deň bol mŕtvy, kvety boli mŕtve, len ona sa zmietala niekde na tej hranici života a smrti.

O chvíľu sa vrátil hrobár a odmeral ju. Potrebuje predsa rakvu. No ona mala posledné prianie žijúceho, ktoré sa až nápadne prekrývalo s prvým prianím mŕtveho. Chcela, aby sa včerajší deň vrátil. Čo sa dá robiť, povedal hrobár a bežal von zmazať bielu kriedu, ktorá kedysi ukrývala kontúry mŕtveho včerajšieho dňa. A ona z lásky k hrobárovi vložila kvety do vázy, hoci boli mŕtve. A poslala toho chlapa preč, pretože mŕtvi chlapi sú nanič, sú už len domýšľaví. Začala žiť novým životom, no nebola spokojná ani teraz. Chýbalo jej totiž posledné prianie žijúceho a zároveň, možno povedať paradoxne, aj prvé prianie mŕtveho.