Deň nie ako každý iný

Do slnkom vysmiateho rána prebúdza sa mladý študent Albert vedľa svojej lásky Suzi o čosi skôr.

Predtým ako sa stihol odobrať do kúpeľne, kde si dôkladne umyl oči od hnusných plodov noci, ju nezabudol prikryť a pobozkať ako správny partner.
Dnešná chladná nedeľa nie je rovnaká ako ostatné.
"Je Valentín, sviatok, ktorý slávia tisícky zamilovaných," uvedomil si Albert pri pohľade do svojich zaľúbených očí. Rozhodol sa, že Suzi spraví radosť hneď zrána. Prichystal pre ňu kráľovské raňajky so všetkým, čo k tomu patrí. S urputnou snahou, hoci mu to s kuchynským náradím nikdy neklapalo. Bez straty na životoch iba s malým zranením, niesol jej ich do postele. Vtom zabil jej sen prenikavou vônou rannej kavy.
Otvorila hnedé oči. Zbadala výraz v jeho tvári. Hneď jej bolo jasné, že ide o výnimočný deň, nakoľko je skôr hore ako ona. Ako tam tak rozospato ležala, netušiac čo príde, Albert jej daroval sladký bozk na čelo. Položil pred ňu tácňu a spolu sa najedli.
Raňajky boli na počudovanie tiché. Úplne bez slov. V ich vzťahu sa slovami neplýtvalo. Obaja to vedeli oceniť. No napriek tomu z nich Suzi mala obrovskú radosť. Rozhodla sa, že aj ona urobí Albertovi výnimočný deň.
„Čo tak romantickú prechádzku po bielej krajine." Spočiatku sa netváril nadšene.
„No ták, poď bude zábava, veď vieš ako milujem sneh," no jej naliehanie dlho nezostalo nevypočuté. Začala mu nosiť veci, čo si má obliecť. Pochopil, že pre pokoj v duši, jej aj jeho, radšej pôjde. (Obul si topánky. Natiahol čiapku. Pomohol jej s remienkom. Zamkli ich hniezdočko lásky, a vybehli do ulíc.)
Ako rozšafne smiešni milenci kráčajú bok po boku jagavou ulicou.
Jej pôvab a jeho šarm kvitol neskonalou krehkosťou ich chôdze. Jej čierne kŕdle neposlušných kadier, odrážajúce sa od krištáľovo čistých zrkadiel výkladov, sa z diaľkou strácajú omnoho rýchlejšie, akoby ktokoľvek čakal. Vôňa ich lásky v povetrí predznamenala, že sa stane niečo neuveriteľné. Niečo silné. Ich zaľúbené pohľady sa stretli, na tom neobvyklom mieste. Pred vchodom do mestskej knižnice. Z tváre Suzi bolo poznať, len jedinú túžbu. Jej oči ako dve veľké studne plné iskier žiarili akoby sa v tej chvíli mali vyliať. Albert sa kradmo blíži k Suzi. S úzkosťou v srdci, že sa mu konečne odvďačí za krásne ráno, ktoré sám pre ňu pripravil. Zatiaľ sa neodhodlala. Za tých pár sekúnd čo na seba zaľúbene hľadeli, mal Albert pocit akoby trvali celú večnosť. No Suzi nevydala zo seba ani jedno milé slovo. Ani jednu jedinú hlásku. Skrátka vôbec nič, čo by naznačovalo čo k nemu cíti. Ľudia okolo nich nechápavo hľadeli jeden na druhého. V kútiku duše verili, že sa už konečne odhodlá s napätím čakali na ten zázračne čarovný okamih. Čakali... Čakali kým sa tá čierna kólia (konečne) vysere