Príbeh jedného rozprávača

Zato Tereza, tá sa rozprávala s hocičím, no najčastejšie sama so sebou. „Pozri sa, mala by si mu zavolať,“ hovorila svojmu odrazu v zrkadle. „Ale,“ výhražne zdvihla prst, „na druhej strane, za všetko môže on. Takže vlastne…“ Zahľadela sa do zrkadla a prstom si prešla po obočí, aby si ho upravila. Vydýchla si, zvesila plecia a sadla si na koberec. „Ja neviem.“

Zato ja viem! Viem, ako to celé skončí, lebo je to tak vždy. Zlomyseľná náhoda ich prinúti, aby si zavolali naraz. Tereza si pomyslí, že Peter telefonuje s niekým iným, Peter zasa, že Tereza sa so smiechom díva na svoje veľké vyložené červené slúchadlo. Na pol dňa budú obaja smrteľne urazení a večer jeden z nich zavolá a ani sa nenazdajú a zasa budú veselí kdesi v parku kráčať v ústrety novým hádkam.

Prepáčte. Naozaj sa ospravedlňujem, že som to na čitateľa celé tak vybafol, no už som jednoducho nevládal. Je ale viac než pochopiteľné, že sa to stalo niekomu ako som ja. Niežeby som nemal pevný charakter, nie som netrpezlivý, ani nič podobné, len… narodil som sa ako rozprávač. Na moje nešťastie ten najhorší druh. Pre všetkých som len akási čudná „tretia osoba“, skrytá a anonymná, takmer až pochybujú o mojej existencii. Vlastne je aj taká polovičatá. Hoci mňa nikto nevidí, ja sám vidím všetko, všetko viem, často som si pripadal ako akýsi nedobrovoľný spovedník ľudských bytostí, hrabal som sa im v myšlienkach a pritom som sa tváril, že nie som. Nikdy som nerozprával nespisovne, všetok takýto odpad som musel dávať do úvodzoviek, iste to tie slová bolelo. A mňa tiež, hoci som nikdy nemal nejaké vražedné nutkanie písať nespisovne. Jediným skutočným problémom bolo jadro môjho života a práce. Predmetom môjho rozprávania je svet okolo, no nikdy nie vo vzťahu ku mne. Nemohol som ani jediným slovkom naznačiť, čo si o tom všetkom myslím, nemohol som vyjadriť svoje pocity, pretože Rada rozprávačov by také čosi nikdy netolerovala. A predsa som celý čas cítil. Celý ten čas.

No teraz môžem písať čo chcem. Aké je to zvláštne. Cítim sa ako človek, ktorého od narodenia držali v malej miestnosti, na svet sa mohol dívať len z okna, a odrazu ho pustili von. Čo mám robiť? Opatrne nakuknúť von a stiahnuť sa naspäť do miestnosti? Nie, to už nemôžem, už som sa raz rozhodol. Žeby som pokojne vyšiel a tváril sa ako normálny človek? Na to je zasa príliš málo času, to sa mi neoplatí. Zostáva tretia možnosť. Vybehnúť tryskom, pobehovať ako voľajaký splašený kôň a robiť všetko, čo som doteraz nemohol.

Podľa Rady rozprávačov som však prakticky mohol robiť všetko. Vďaka ľuďom-postavám, ich príbehom, snom a životom mi zostalo len veľmi málo vecí, ktoré som nevyskúšal. Vlastne len jedna je taká. Nikdy som nehovoril o sebe, ako moji kolegovia ja-rozprávači. Ale ani teraz na to nemám chuť, skôr chcem konečne povedať, čo si myslím o iných.

V mojom rozprávačskom živote sa mihalo veľa ľudí, väčšina z nich bola ako Peter a Tereza. Celkom obyčajní, hoci občas zábavní, no často pokryteckí. Unavovali ma. Nikdy som si k nim nevytvoril nejakú bližšiu citovú väzbu, pretože som si bol vedomý toho, že takých ešte budem opisovať hromady. Ale zato som poznal troch ľudí, ktorí zásadne ovplyvnili môj život, aj keď presne neviem prečo.

Prvým bol nízky plešatý pán, ktorý vo mne vyvolal najstrašnejšiu chorobu života – strach. On sám sa všetkého bál, obuť si topánku, vyjsť na ulicu, pozrieť sa na iných, či nebodaj spoznať iných ľudí alebo vyšplhať sa na strom. Je príšerné byť zviazaný s človekom, ktorý má zo všetkého strach. Prenesie sa to aj na vás a vy sa už potom nedokážete voľne ani pohnúť. Ja som ho opisoval dvadsaťštyri hodín denne dlhé tri roky. Nemohol som inak, Rada rozprávačov mi to prikázala, a tá každý priestupok tvrdo trestá. Vlastne aj teraz… radšej na to nemyslieť. Už som sa rozhodol a nič na tom nezmením.

Myslím, že ani netreba hovoriť, že tento pán ovplyvnil môj život negatívne. Dlho som sa z toho strašného pohľadu na svet nemohol spamätať, ale potom sa tu objavila Amálka. Doteraz som presvedčený, že je to najlepší človek na svete. Za každých okolností verila v ľudské dobro, to môžem zodpovedne vyhlásiť, veď som ju opisoval vyše dvadsať rokov. Opakovane tvrdila, že každý človek chce len dobro, nech ju život akýmikoľvek situáciami presvedčoval o opaku. Keď jej priatelia hovorili o beznádejne skazených a zlých ľuďoch, vždy len mierne pokrčila plecami a potom sa tak trochu ospravedlňujúco usmiala: „Ale veď aj oni chcú len dobro. Prinajmenšom sebe.“ Na všetkom sa smiala a život jej pripadal ako milý žart.

Čo sa týka tretej osoby, ktorá zmenila môj náhľad na život, bol to postarší muž s veľmi belasými očami. Volal sa Dávid. Vždy oveľa viac myslel než hovoril a to vyvolávalo v iných ľuďoch veľké rozpaky, keď sa s ním mali rozprávať. Často sa len tak mierne usmieval alebo si zachovával neutrálny výraz, takže ostatní v jeho okolí nikdy nevedeli, čo si myslí. Ja som to, samozrejme, vedel a musím povedať, že to bol zaujímavý človek. Jeho najčastejšia otázka bola: „Prečo?“ V myšlienkach jej venoval toľko času ako žiadny z ľudí, ktorých som kedy opisoval. Mal podobný náhľad na život ako Amálka, len ho nedával rečou najavo.

Jedeň deň sa stala vec, ktorá vo mne nadlho zanechala dobrý pocit. Bol to daždivý deň, sivý a pochmúrny a ako vždy som bol prinútený povedať, že je škaredé počasie. Ako to len nenávidím! Ale nie o tom som chcel. Skrátka pršalo husto, lialo ako z krhly, ľudia na námestí sa ponáhľali s dáždnikmi nad hlavami rýchlo sa niekam skryť. Práve vtedy som mal na muške Dávida, všade som ho musel sledovať. Prechádzal krížom cez námestie a oproti nemu išla – Amálka. Prešli tesne vedľa seba, ale nevnímali sa poriadne, ani len sa na seba nepozreli, ale vo mne toto ich stretnutie-nestretnutie na námestí vyvolalo radosť. Znamenalo totiž nádej, že aj keď sa človek cíti akokoľvek, zdá sa mu, že ľudia sú skazení, nevšímaví a egoistickí a svet je zlý, vždy môže na ulici stretnúť dobrého človeka. Nemusí ho poznať, ani si ho nemusí dokonca všimnúť, len vie, že tam kdesi je.

Odvtedy som mal rád to námestie. Vždy som sa potešil, keď tadiaľ niektorá z mojich postáv prechádzala, nech mala čokoľvek na práci. Vlastne aj teraz na ňom stojím a dívam sa okolo seba. Hoci viem, že Rada rozprávačov každú chvíľu zistí, čo som vyviedol a s mojou existenciou bude nadobro koniec. Lenže mne to za túto chvíľku stojí.

Okolo mňa sa víria zosušené jemné opadané listy, sfarbené jeseňou. Hrčovité tmavé kmene stromov, ich tenké konáre, zožltnutá tráva, lampy aj staré námestie vykladané mačacími hlavami, to všetko prežiarené svitom večerného slnka, to všetko je. A ja tiež. Skutočne existujem. Prosím, ešte chvíľu!

Stojím tu na námestí sám, ale som, existujem aj pre iných. Kebyže ma niekto stretne, tak ma vidí. Ale ja to nepotrebujem. Stačí, keď prichádzajú tie tmavé mraky a prší. Najprv len tak nežne, akoby z neba padala rosa. Neskôr silno. Na okamih sa ešte objaví dúha, súzvuk dažďa a posledných lúčov slnka a potom celá obloha stemnie. Prší. Prší!

Ako nádherne! Konečne to môžem vyjadriť, dážď je krása, smútok aj šťastie dohromady, požehnanie. Nemusím tvrdiť, že vonku je škaredo. Vonku prší, je krásne, očarujúco, bláznivo krásne.

Stál som na námestí dlho, niekoľko hodín, až kým sa nezotmelo. Nechal som, nech po mne stekajú kvapky, nech mi vietor šepoce do ucha čo iným nie, lebo sa skrývajú pred dažďom. Teraz, keď sa načahujem za dažďovými kvapkami, viem, že skutočne žijem. Dážď sa mi na tvári mieša so slzami. Plačem od dažďa, smútku aj šťastia. Toto je môj život, existencia, hukot vetra a dážď, len toto. A potom…

Dažďové kvapky rednú, vidím už len mláky na dlaždičkách, tmavé mraky odchádzajú a ja s nimi tiež. Zostáva len čierna obloha s trblietavými hviezdami a prázdne námestie. Musí to tak byť. Taká bola dohoda – objektívny rozprávač alebo navždy neexistovať. Vybral som si tú druhú možnosť. Ľudia majú také šťastie, že si nemusia vyberať. Na chvíľu som prejavil city, vzoprel som sa a o pár sekúnd už zo mňa nič neostane. Žiadne ďalšie riadky, sny a zážitky. Len ticho. Je to tak vždy.