.na psie časy

Zavrel oči. Nad mokraďou sa konečne zdvihol opar, kvapky rosy v hlbokej tráve príjemne chladili. Odvšadiaľ sa širili známe vône. Práchnivý peň voňal za hubami, vlhký studený kameň , no ten, ten zase presne ako vlhký studený kameň. Slnko presvietilo údolie, nad vodou ožili vážky a myriády podeniek. Z domu vyšla žena vo voľnej halenke a začala vešať bielizeň. Na dvor vybehli deti, údolie sa rozozvučalo detským smiechom.

Inak, obľúbený veľmi nebol. Dievčatá odpudzoval, vyvolával v nich pocit možno úzkosti, možno zhnusenia. Ktovie. Jediný, kto oň prejavoval aký-taký záujem, bol Peter. Podchvíľou sa mu zdalo, že ho podrobne skúma. Niekedy, keď náhle otočil hlavu, zbadal ako sa naňho uprene díva. Vtedy sa Peter zoširoka usmial, oči mal ľadovo belasé. Ich "priateľstvo" sa datovalo od okamihu, keď sa pred hlúčikom chlapcov a dievčat vystatoval, ako mača najprv polial benzínom a potom podpálil. Peter si ho neskôr odviedol bokom, stále sa pritom usmieval, "aké to bolo?" spýtal sa so záujmom. "Skvelé" odpovedal vzrušene z toho, že niekoho zaujal. Naozaj skvelé, nebude mu predsa vysvetľovať, ako vracal, keď zacítil zápach horiacej srsti a mäsa, na kvílenie, ktoré mu dlho nešlo z mysle. V duchu si sľúbil, že už to nikdy neurobí. Vlastne, v poslednom čase na to začal myslieť znova, keď cestou zo školy zbadal ako pri opustenom dome postáva uviazaný pes. Niekoľkokrát k nemu pristúpil aby zistil či je priviazaný naozaj pevne. Bol. Odvtedy sa pri ňom zastavil každý deň a dobre ho nakopol. Pociťoval pri tom akési svojské zadosťučinenie, ráno vstával s myšlienkou, kedy ten pes konečne skape. Dlho nevydržal a zveril sa Petrovi. Ten ho vypočul, biele zuby mu pri úsmeve svietili ako reklama na zubnú pastu. Dohodli sa, Peter donesie silný oceľový drôt, on, kanister benzínu.

V ohrade za domom postávali nedočkavé kone. Otočil sa na známy zvuk. Z domu vyšiel pán a pískal naň. Telom mu prešlo vrušenie, takmer pri tom zbesilom behu vrazil do ženy. "Ideš, potvora." skríkla naoko nahnevane., ale stále sa usmievala. To už stál pri pánovi, ťažká ruka ho ískala za ušami.
Prebral sa na čudný zvuk, blížili sa k nemu dvaja ľudia, zúbožene čakal čo bude ďalej.

"Tak už konečne začni." dnes bol Peter naozaj divný. "Začni." a do rúk mu tisol drôt. "A to len takto?" "Nenamlátime mu predtým?" Otázka ostala visieť vo vzduchu. Igor sa začal trochu báť, Peter sa už vôbec neusmieval, na tvári mu videl ako stláča sánku, päste zovreté. "Vieš čo?" "Rozmyslel som si to, spravíme to inokedy, zajtra napríklad." Na tiché a dôrazné "nie" ho pochytila hrôza. Posledné čo videl predtým ako padal na zem, boli Petrove ľadové oči a neznesiteľný úškľabok.

Keď padol ten človek na zem, druhý ho vzal za nohy a ťahal niekam k domu. Chvíľu bolo ticho, za moment sa človek vrátil a pristúpil k nemu. Nebál sa, nebol to ten, ktorý ho bil, ruky mu štipľavo čpeli za benzínom. Namáhavo dychčal, keď veľkými kliešťami prestrihával reťaz. "Poď" zahlásil, a on poslušne k nemu pristúpil.

Poslednýkrát sa obzrel, k nebu začali šľahať plamene, na múre poskakovali spletené obrazce tieňov. "Poď." Už neváhal a pridal sa k pánovi.