V srdci vlka-4.kapitola- 7.kapitola-po stopách vlkov

,,Chcem mačku," zafňukal Darius, ako náhle sme ďalší deň vošli do jeho izby. Frflajúc hodil mikinu na stoličku a sám si ľahol na posteľ, mračiac sa.

,,Ale Kiara nesmie dnu. Keby smela, tak by som mačku, ani nepotreboval," odsekol a schoval tvár v perinách. Už som si zvykol na to, že sa občas správa ako decko. Sadol som si za jeho počítač, keď ma niečo zarazilo. Na stole bol položený vytlačený príbeh. Príbeh, ktorý som poznal a ktorý tu nemal, čo robiť.
 

,,Čo to je?" prekvapene som vyvalil oči na titul. Preglgol som, keď som si prečítal nadpis a srdce mi vynechalo pár úderov. Po stopách vlkov??? Len rýchlo som otvoril prvú stránku a zdesene som si uvedomil, že je to ten príbeh, že to nie je len zhoda názvov.
 

,,Len príbeh, na ktorom pracujem," Darius nezaujato mykol ramenami a sadol si na posteľ do tureckého sedu. Pozrel som sa na neho v neuverení. Nie preto, žeby som neveril, že Darius píše nejaký príbeh. On písal celkom často. Už som si zvykol, že si často niečo vyťukáva, alebo kreslí. Ale tento príbeh som poznal a on patril do Gardieninej knižnice a Darius o ňom nemal vedieť.
 

,,Príbeh, na ktorom pracuješ?" zopakoval som oťapene a nemohol som uveriť tomu, čo si ten chalan nedovolí. Ten príbeh nebol jeho. ,,Po stopách vlkov je príbeh, na ktorom ty," to ty som zvýraznil. ,,Pracuješ?" zmocnila sa ma zlosť. Ten príbeh dopísala jeho matka tesne pred tým, než Chris zomrel. Bol to príbeh o nej, o jej láske k Chrisovi.
 

,,Hej, čo ťa tak šokuje?" prebehol ma nechápavým pohľadom, ale pokračoval. ,,Vlastne, aby som bol úprimný, napísala ho mama a ja som ho len našiel. Keď som ho prečítal, zistil som, že ako príbeh je to celkom dobré, ale po stránke umeleckej? No, prosto to treba prerobiť. Takže to plánujem prerobiť a zavesiť na net," oznámil mi s pokojom Angličana. Ukradol svojej matke príbeh, ktorý plánoval prerobiť?! Mal som čo robiť, aby ma neporazilo. To, že je Darius neskutočne drzý, som už vedel, ale teraz to preháňal.
 

,,To nie je tvoj vymyslený príbeh, je to príbeh tvojej mamy. Vie o tom, že ho máš? Lebo ja o tom pochybujem," naštvane som na neho zazeral. Prekvapene si ma obzeral a asi hodnotil, či som normálny, ale toto nesmel. Nesmel prepísať ten príbeh, ten príbeh som poznal. Prečítal som ho niekoľkokrát, ako všetko, kde sa pojednávalo o Chrisovi, ale tento pohľad na Chrisa bol neoceniteľný, bol to pohľad ženy, ktorá ho milovala. Ten príbeh bol o jeho rodičoch, nemal právo zmeniť ani čiarku.
 

,,Tak je to jej vymyslený príbeh. Pre boha, Niky, prečo vyšiluješ," vedel som, že mi tak povedal, len preto, lebo to nemám rád a ja som mu teraz niečo vyčítal a tak mi to chcel oplatiť. ,,Mama asi z dlhej chvíle napísala príbeh, ktorý jej sedí už roky v šuplíku. Tak čo je na tom, že som si ho skopíroval a plánujem ho trochu prepísať?"
 

,,Nemáš na to právo! Je to jej príbeh! Navyše o tom ani nevie!" ani som si neuvedomoval, že začínam kričať a Darius na mňa hľadí vykoľajene. Môj hnev nechápal. Nechápal, čo ten príbeh znamená. Bol to jej pohľad na to celé. Boli to jej pocity. Ona si to celé zažila a napísala to tak, ako to cítila, v tom bol ten príbeh originálny a on, on si dovolí to prepísať? Na to predsa nemá právo.
 

,,Ale veď ona sa to dozvie, až ho prepíšem," zmietol si vlasy z tváre a ozvali sa rolničky. A už aj začal s prepisovaním. Došlo mi, keď som príbeh otvoril na poslednej strane a uvidel poslednú kapitolu, ktorú som si nepamätal. Kapitolu, ktorá končila skoro romanticky, ideálne a do príbehu rozhodne nepatrila. ,,Potom jej ho ukážem a nech zhodnotí, či je to tak dobré alebo nie."
 

,,To nesmieš, ten príbeh nie je tvoj," nevedel som, či som viac naštvaný alebo zúfalý. Toto predsa nemohol.
 

,,Prestaň, Niky, začínaš sa opakovať. Veď ja jej to poviem. Časom sa to dozvie," s tým sa na posteli natiahol a zdalo sa, že našu hádku ukončuje.
 

,,Fajn," odsekol som a z jeho izby som odišiel, riadne za sebou tresnúc dvermi. Vybehol som von, vzal vodidlo a zavesil ho Astrit na obojok. Otec tvrdil, že keď idem von sám, hlavne, keď padne noc, mal by som ju brávať so sebou. Len pre istotu. Veril mojim bojovým schopnostiam, ale s Astrit sme boli proti upírom aspoň dvaja. Naštvane som si to razil mestom. Nevedel som, čo mám robiť. Mám Dariusa Destiny bonznúť? Je to správne takto ho podraziť? Ale na druhej strane, to on podráža ju tým, že vôbec ten príbeh ukradol a nepovedal jej o tom. A dokonca je tak drzí, že ho chce prepísať. To predsa nemôžem dovoliť, keď ten príbeh prepíše a položí ho pred ňu s tým, že ho prerobil, ako sa ona, asi bude cítiť? Jej vlastný syn prepíše to, čo ona cítila. Preto to napísala tak, ako to napísala.
 

,,Kedy sa chodí domov?" trhol som sebou, keď sa mi prihovoril otcov hlas z obývačky. Bol tichý a sedel nehybne. Nebol som tak dobrý, aby som ho zaznamenal.
 

,,Bol som s Astrit, obaja sme sa potrebovali prejsť," vyhol som sa odpovedi. Bolo jedenásť preč. Čo nebolo také prekvapivé, keďže moja malá hádka s Dairusom sa odohrala okolo desiatej. Nebol som vonku zase tak dlho, ale dom už bol tichý. Otec a ani mama nemali radi, keď som sa túlal po zotmení, oni si uvedomovali hrozbu noci. Preto som do toho zatiahol, aj Astrirt, tá vždy pôsobila ako utišujúci prostriedok. Keď som tušil, že sa nevrátim skôr ako po zotmení, tak ju naši poslali, aby ma z diaľky strážila.
 

,,Aj tak sa mi nepáči, že sa potuluješ," otec sa mierne primračil a ja som už vedel, že čaká odpovede. Vošiel som do obývačky a sadol som si na gauč, ktorý mu bol kolmo.
 

,,Otec, ty si ma vychoval a vycvičil. Nepatril si k najlepší vodcom zabijakov, len tak zo srandy," hľadel som do podlahy, keď som to hovoril, lebo už som mal prax a tušil som, že mi to nepomôže.
 

,,Vycvičil som ťa, to áno, ale obaja vieme, že aj keď si silný vlkodlak, nie si silný ako ja. Neprešiel si takým výcvikom ako ja. To, že som ťa učil, ešte nič neznamená. To bolo minimum toho, čo viem. Nedokázal by som ťa podrobiť takému krutému tréningu, ako som prežil sám," mal som mlčať. Túto ódu spustil vždy, keď som poukázal na to, že som dieťa jedného z najsilnejších vlkodlakov. ,,Ale teba niečo trápi. Nebol si vonku bezdôvodne. Mal som dojem, že počujem hádku a buchnúť dvere som počul určite. Stalo sa niečo? Prečo sa s Dariussom zase hádate? Teda, niežeby bol problém sa s ním pohádať, je tvrdohlavejší ako jeho otec," usmial sa pobavene, ale to mi len pripomenulo moju dilemu. Darius chce zmeniť to, čo Destiny napísala o Chrisovi.
 

,,My sa nehádam, len...," zarazil som sa a pozrel mu do očí. Mohol by mi poradiť, čo mám urobiť. Vždy mi radil dobre.

,,Tati, povedzme, že viem o niečom, čo Darius robí a som presvedčený o tom, že to nie je správne a Destiny by to mala vedieť. Čo mám robiť? Mám to Destiny povedať? Alebo mám Dariusa kryť? Je to môj najlepší priateľ a ja ho nechcem takto podraziť, ale som presvedčený o tom, že to nie je správne."
 

,,Záleží aj od závažnosti situácie. Keď je to závažné, tak by si to mal povedať, aby si Darius neprivodil zbytočné problémy," mierne prikrčil obočie. Bude sa zo mňa snažiť dostať to, čo Darius vyviedol, ale ja mu to nepoviem. Chcem len radu. Chápal som, že sa bojí, žeby mohol Darius lietať v niečom nebezpečnejšom. Darius totiž bol ten typ. Ale toto nebolo nebezpečné, jediné, čo tým Darius urobí, bude to, že buďto naštve svoju matku alebo jej otvorí staré rany. Ani jedno mi neprišlo správne.
 

,,Ale ty si Chrisa kryl. Kryl si jeho vraždu vlkodlaka aj to, že zabil človeka a to boli závažné zločiny, nemyslíš?" otec sa napol a tak som začal rýchlo vysvetľovať ďalej. ,,Neboj, Darius nikoho nezabil. Jediný prúser, ktorý by asi mal, by bol u Destiny, za to čo urobil, ale ja som presvedčený, že to nie je správne."
 

,,Nenapadlo ťa, že možno to tak tragicky berieš, len ty?" spýtal sa ma s miernym úsmevom. ,,Neviem, čo Darius urobil a tak nemôžem súdiť, ale iste viem, že keď to nie je také vážne, že to za veľmi nesprávne považuješ len ty. Možno to Destiny ani tak vadiť nebude. Vyspi sa na to. To je jediné, čo ti môžem poradiť. A hlavne, netúlaj sa po nociach," usmial som sa ako nevinnosť osobne, vybehol som z obývačky a do schodov. Skôr ako ho napadne dať mi za to moje túlanie sa, nejaký trest. Ale rada, vyspi sa na to, mi veľmi dostačujúca neprišla. Už starneš otec, ani tvoje rady už nie sú to, čo bývali. Ale na druhej strane máš pravdu, možno to tak tragicky beriem, len ja a Destiny to ako katastrofu nevezme. Ale mám jej to povedať alebo nie? Nechcem si Dariusa poštvať.
 

~*~
 

,,Prečo práve Japonsko, tam som chcela ísť pozrieť ja," smiala som sa do telefónu. Volala som so svojim bratom a jeho milenec mu pri tom asistoval.
 

,,Veď práve preto, teraz pozerám štáty, ktoré si chcela vidieť ty. Je tu celkom fajn, boli sme na výstave robotov. Čo stále majú tí Japonci s tými robotmi? To nechápem. Josh, prestaň!" znovu som sa zachechtala, keď zvreskol na svojho milenca.

,,A ako sa máš ty?" jeho hlas na chvíľu zvážnel.
 

,,Tak vieš, ako vždy, všetko po starom," klamala som, nechcela som, aby sa kvôli mne trápil. ,,Ja sa na rozdiel od teba netúlam po svete, braček," vytkla som mu veselo.
 

,,Des, ja som volal s Larissou," môj úsmev sa vytratil. Skvelé. ,,Viem, že si naspäť. Už nie si s Tomášom v Prahe. Vraj udrel Dariusa a ty si proste odišla," budem si s Larissou musieť pohovoriť, nemusela by na mňa donášať.
 

,,To je detail," vyhla som sa odpovedi, ale on si môj skleslý tón všimnúť musel. ,,Som teraz s Dariusom u Larissy a Sama. Zo začiatku robil Darius problémy, ale myslím, že teraz je už rád, že sme tu. S Nicolasom si rozumejú."
 

,,A ty? Ty si rada, že ste naspäť?" jeho hlas dával jasne na známosť, že o tom pochybuje a ja som vedela, že keď budem klamať, on to pozná.
 

,,Som rada, že som opäť pri Larisse. Sam mi svojou prítomnosťou zase pripomína, kto som, ako aj celé toto miesto a...," Ted ma prerušil.
 

,,Jednoducho by si najradšej vzala svojho syna a utiekla od všetkého, čo ti Chrisa pripomína," jeho slová, ktoré boli tak tvrdé a pravdivé, sa mi zaryli do srdca. Poznal ma a to bol ten problém, aj Larissa ma poznala, ale tá o tom nehovorila, aby mi tú bolesť nespôsobovala, ale Ted si až príliš život vybavoval moju apatiu a dobre vedel, že bude lepšie, keď si tú bolesť prežijem a zas a znova, pokiaľ to bude nutné.
 

,,Ja vážne neviem, čo mám robiť," vzlykla som. Hoci som navonok vyzerala vyliečená a pevná, moje vnútro sa rozpadalo. Pravda bola taká, že som sa nikdy, zo smrti Chrisa nespamätala a vedela som, že ani nespamätám. Nikdy nie naozaj. Chris sa mi do srdca podpísal krvavým písmom. Až príliš hlboko mi doň vyryl svoje meno.
 

,,Vieš, možno by si...," ale ja som Teda prerušila, lebo sa ozvalo klopanie. Natiahla som vzduch. Nicolas? Čo ten môže chcieť? Počula som, ako nervózne a neisto tlčie jeho srdce.
 

,,Ted, ja ti zavolám. Nicolas chce so mnou hovoriť," zrušila som ho a utrela si svoje slzy. ,,Poď ďalej," dvere sa otvorili a mne bolo jasné, že je neistý, ako keby zvažoval, či tu má vôbec byť. ,,Niečo potrebuješ, zlatko?" spýtala som sa ho a vstala som z postele, aby som si mobil dala na nabíjačku.
 

,,Neviem, ako to povedať a tak to jednoducho vysypem," povedal skoro až koktavo. ,,Nie som si istý, či by som to mal povedať, ale mala by si to vedieť. Určite mala, lebo ja viem, že Darius nerobí správnu vec."
 

,,Tak hovor, čo ten môj podarený syn zase vyviedol," vzdychla som a oprela som sa chrbtom o stôl. Čakal som, že mi oznámi, že sa v škole bije. Alebo má rande s nejakým svalnatým, násilne vypadajúcim podivínom, nebolo by to prvýkrát.
 

,,Ukradol tvoj príbeh," vyhlásil Niciolas obviňujúco. ,,Ukradol ti Po stopách vlkov a chce ho prepísať, už s tým dokonca začal."
 

,,Ďakujem, Nicolas, je od teba zlaté, že si mi to povedal, ale ja o tom viem," čakala som, akú hrôzu mi oznámi a on mi povie, len toto? Prirodzene som vedela, že môj príbeh Darius čmajzol.
 

,,Ty si vedela, že Darius, ten príbeh má? Vedela si, že ho čítal?" Nicolas na mňa hľadel vážne prekvapene. Párkrát otvoril a zavrel ústa ako ryba na suchu.
 

,,Naozaj si myslíš, že by som nevedela o tom, že mi ten príbeh niekto zobral a skopíroval?" pozrela som na neho trošku ako na blázna. ,,Som vlkodlačia kráľovná, Niky. Ako náhle som došla do svojej spálne, do nosa mi udrel Dariusov pach a Darius do spálne nechodí, nie, keď tam nejde za mnou. Ľahko som zistila, že Darius mi vliezol do šuplíku a našiel tam môj príbeh. Asi hľadal kondómy. Párkrát nám už spálňu prehľadával a nikdy nič nenašiel," toto bolo to, čo ma celkom bavilo. Ten príbeh ukradol totiž ešte v dobe, keď sme boli v Čechách. ,,Myslím, že už ho to štve. Bol presvedčený, že s Tomášom spím, ale nikde nenašiel tablety, ani kondómy," zachechtala som sa.
 

,,Si neplodná. To viem," Nicolas si sadol na posteľ a pozrel do zeme. ,,Ja Po stopách vlkov poznám skoro naspamäť," bol trošku vykoľajený. Prišiel ma sem varovať pred mojim synom a miesto toho zistil, že o tom dávno viem. ,,Ale ten príbeh, čo má, je zlý, už ho začal prepisovať. Nie je to ten, čo si napísala ty," pozrel na mňa.
 

,,V podstate je to ten istý, len som zmenila jeden detail," Nicolas sa zamračil zamyslením a chcel mi položiť otázku, ale ja som ho prerušila pokračovaním. ,,Darius ho ešte neprepisoval, to ja. Keď mi došlo, že Darius si môj príbeh požičal, tak som sa rozhodla prehrabať jeho izbu. Iste nevedela som, že si ho kopíroval. Vošla som do jeho izby a to pako ho malo na stole. Ten príbeh bol otvorený na dvadsiatej strane. Asi mu zazvonil telefón a on hneď aj utekal preč. Jediný spôsob ako ho ukryl, bolo to, že na neho hodil nejaký časopis. Iste, ja som nemala vo zvyku prehrabávať sa mu v izbe, takže keby som nevedela, že niečo hľadám, ani by som si ho nevšimla."
 

,,On ho tam nechal? Len tak?" Nicolas nadvihol obočie. ,,Chudák, on naozaj nevie, že žije s vlkodlakom a preto, to nie je fér."
 

,,Iste, nie je fér, keď nie som ako bežná matka, ktorú môže ľahko obísť. Vždy mal pocit, že mám príliš tenký sluch, ako keby som ho počula, až do kuchyne," zaškerila som sa na neho a Nicolas prevrátil očami. Prirodzene, že som svojho syna počula až do kuchyne. Môj sluch mi to umožňoval. ,,Vieš, keď som zistila, že Darius ho už začal čítať, nemohla som ho celý prepísať a navyše by som to nikdy nestihla. Boli v ňom už spomenuté aj naše mená a tak jediná vec, ktorú som mohla urobiť, bolo, že som zmenila jediný bod. Niečo som pridala."
 

,,Mohla si mu ho aj zobrať a povedať mu, že nechceš, aby to čítal, že sa toho chytať nemá," namietol som.
 

,,Vieš, vtip pri Dariusovi je ten, že keby som mu to zakázala, tak si na just nájde spôsob, ako sa k nemu dostať," prezradila som. Svojho syna som poznala. ,,Chcela som, aby si Darius myslel, že je to len môj výmysel, ktorý som napísala z nudy. A tak som pridala poslednú kapitolu. Dúfala som, že si tak Darius bude myslieť, že som ten príbeh napísala ešte pred jeho narodením, aj kvôli nesediacemu vzhľadu a menu potomka hlavnej postavy. Možno dokonca vtedy, keď som ho čakala. A použila som skutočné postavy, len preto, aby bol ten príbeh osobnejší. Napísala som poslednú kapitolu, aby to vyzeralo, že som ten príbeh ukončila typickým, žili šťastne až do smrti."
 

,,Ale to je lož. Chris umrel, nedostal možnosť žiť šťastne," zamračil sa na mňa. Bola to lož. Klamala som svojmu synovi. Prepísala som najpodstatnejší fakt môjho, aj jeho života. Pripísala som otca, o ktorého sme prišli.
 

,,Darius si myslel, že je to len fantasy a to mi úplne stačilo. Nechcem, aby vedel o svete vlkodlakov, nepatrí doň. Ten svet mi vzal príliš, jeho mu nedám!" mierne som sa rozčúlila. Nicolas vstal a sledoval ma opatrným pohľadom. ,,Stratila som už dosť!" vydýchla som. ,,Vieš, čo je fajn na tom, niečo napísať?" zamračil sa na mňa v otázke. ,,Tá moc. Len ty ako autor rozhoduješ o tom, či niekto zomrie. Ale o tom môžeš rozhodnúť, aj v živote a stať sa vrahom, ale ako autor môžeš, aj mŕtvych priviesť k životu. Keď som písala poslednú kapitolu, písala som tú rozprávku pre mňa a Dariusa. Písala som tú lož pre nás, lebo pre oboch bola prípustnejšia."
 

,,Klameš mu a to nie je v poriadku. On patrí do toho sveta, je našim princom. Časom ťa niekto bude musieť nahradiť a aj keď sa ti to nepáči, tak práve on," ukázal smerom k dverám v geste. ,,A ako mu asi vysvetlíš to, že nestarneš? Všetci okolo neho budú starnúť, ale on nie, ani ty nestarneš, to si stále neuvedomil, že vyzeráš na dvadsať? Už dávno nevyzeráš ako jeho matka, ale frajerka!"
 

,,Prepísala som ten hlúpy príbeh, aby som zabránila tomu, aby sa dozvedel pravdu a ja pred ním tú pravdu budem tajiť tak dlho, kým sa to bude dať," trvala som si tvrdohlavo na svojom. Len som chcela chrániť syna.
 

,,Ale Chris by s tým nesúhlasil," šepol Nicolas a pozrel do zeme. ,,S ničím z toho by nesúhlasil. Nepáčilo by sa mu, že toto robíš, ešte si aj zmenila meno, ktoré vybral. On predsa chcel, aby sa jeho syn volal Darien, ty si mu meno Darien dala, ale ako náhle Chris umrel, vzala si chlapca a premenovala ho na Darius. Zaprela si všetko, čím bol jeho otec a vymyslela si si hlúpu historku o tom, že ocko, bol policajt," zatiahol posmešne.
 

,,Chris zomrel, aby mňa a Dariena zachránil a tak som si musela vymyslieť niečo, pri čom Chris mohol umrieť ako hrdina a pritom, by sa tomu dalo veriť, aj v ľudskom svete," mám sa ospravedlňovať? Urobila som predsa len to, čo som pokladala za najlepšie, ako si ma môže dovoliť súdiť.
 

,,A ty si sa odvďačila tým, že si ho premenovala na Dariusa, hoci on chcel radšej Dariena. Úchvatné," teraz už Nicolas prekračoval prístupnú mieru. Nielenže bol vlkodlak a tak, aj môj podriadený, ale to by som nikdy nepoužila, lebo som ho milovala skoro ako vlastného. Ale hlavne to bol syn mojej najlepšej kamarátky a tak si nemohol všetko dovoliť, aj keď som ho nechala, dovoliť si viac ako len dosť.
 

,,Nemohla som mu to meno nechať práve preto, že ho vybral. Po každé, keď som ho vyslovila, tak ma to dralo na kusy. Ty nemôžeš pochopiť, aké to je!" zrúkla som rozčúlene. Nicolas sebou trhol, pochopil, že prekročil mieru. ,,Viem o tom, že Darius má môj príbeh. Postarala som sa o to, aby si myslel, že je to len hlúpe fantasy a nie môj skutočný život. Tak čo. Nechaj to tak. Nechcem, aby vedel pravdu. Nie som dosť silná na to, mu ju ešte povedať, aj keď viem, že budem musieť," s tým som sa mu otočila chrbtom a dúfala, že odíde, ale on rypol znovu.
 

,,A čo ak Dariusa napadnú upíry? Keby o svojej sile vedel, tak by sa mohol aj brániť. Ale keďže o nej nevie...," skočila som mu do reči.
 

,,Preto tu mám teba, môj milý Nicolas. Vieš, ty si bol Chrisom vždy fascinovaný a pamätáš si, ako on strážil mňa? Dúfam, že ty odvedieš rovnako dobrú prácu pri Dariusovi," Nicolas mierne zbledol, keď som sa na neho usmiala cez rameno. Pochopil, že odo mňa dostal úlohu. Nebol to rozkaz, ale istým spôsobom som mu naznačovala, že je to jeho povinnosť.

,,Po stopách vlkov je príbeh mojej minulosti. Napíš svoj vlastný. Zabudni na Chrisa. Chris je mŕtvy a to, čo po ňom zostalo, sú len hlúpe príbehy. O niekoľko rokov ich aj tak vlkodlaci opäť prepíšu. A staré príbehy, akým sa stane ten môj, budú len podkladom pre nové príbehy. Príbehy, ktoré budú lživé," pozrela som von oknom a za mnou sa konečne zavreli dvere