Dva v jednom

Dva v jednom

      Poznala som jedno dievča. Bolo také staré ako ja, no to čo prežívala, by som ja zažiť nechcela.

     Bolo typické pondelkové ráno. Ona vstala z postele a pozrela von oknom. Mala pochmúrnu náladu už len z toho, čo tam videla, nie ešte aj z toho, čo ju čakalo v škole.

     Oblaky bezradne viseli na oblohe, nevediac sa rozhodnúť, či sa spustiť dolu v daždi alebo nie. Jemná ranná hmla sa znášala na jesennú prírodu.

     Ona sa cítila podobne. To počasie so mnou sú cíti, pomyslela si a odšuchtala sa do kúpeľne. Vstala neskôr, takže po rýchlej rannej hygiene na seba nahádzala šaty a rýchlo zjedla raňajky, nachystané na stole v kuchyni. Stáli tam každé ráno, nikdy ju ešte nesklamali. Usmiala sa nad touto úvahou a na malý okamih jej srdce zalial hrejivý pocit, ktorý tak často nepociťovala, vždy len doma.

     Keď vyšla z paneláku, dostala od vetra studenú októbrovú facku. Prišla na zastávku zároveň s autobusom. Nastúpila, sadla si na svoje zvyčajné miesto a pustila si do uší hudbu z empétrojky. Pesničky boli pomalé, smutné. Započúvala sa do anglických slov jednej z nich a cesta jej rýchlo ubehla.

     Vchádzala do triedy s rovnakým pocitom odporu a prázdnoty ako po iné dni. Nebolo to preto, že by nemala rada školu ako takú, ale pre jej spolužiakov. Správali sa k nej akoby bola z Marsu, akoby mala nejakú nákazlivú chorobu. No ani ona ich nemala nejako extra rada (česť tým dvom, trom výnimkám, ktorí z toho už vyrástli).

    Ten chlad, ktorý pociťovala každý deň, nebol spôsobený októbrovým počasím. A dobre to vedela. Zakrádal sa jej do srdca ako nebezpečný vírus. Spolužiaci ju nevnímali ako seberovnú, len ako trápny kus handry, ktorý ak o niečo požiadate, bude skákať ako pískate. Najhoršie bolo, že sa k nej správali ako tak milo, no za chrbtom ju ohovárali. Naozaj si myslia, že som taká blbá a nevidím to? uvažovala.

    To dopoludnie ubehlo ako každé iné, až na to, že ona prišla na jednu dôležitú vec, a síce, že už dávno do ich kolektívu nepatrí.

    Keď išla autobusom domov, pesničky v prehrávači sa zmenili tak, ako sa zmenila aj ona. Dokonca vyšlo slnko aj všetky oblaky sa vyparili, hmla sa kamsi potichu vyparila.

    Počúvala texty, ktoré boli o nádeji, láske a nedali jej neusmievať sa. Deň bol odrazu ako vymenený. Spočiatku sa zľakla, pretože v jej vnútri nastala nečakaná zmena k lepšiemu, no potom sa upokojila a vystúpila z autobusu s pocitom šťastia, že ide tam, kde stojí niekomu za povšimnutie, ke ju vypočujú a pochopia. Otvorila dvere od bytu, vtisla mame na líce veľký bozk a tuho objala otca.

    Tento príbeh sa niekomu môže zdať nezvyčajný, no stále trvá. Keď ho človek prežíva každý deň už mu taký zvláštny nepripadá. Ja ho dokonale poznám. Je môj.