Obsidián

Gumička do vlasov
mi zovrie zápästie
a ráno viem,
že si tu bola.

Tvoje vlasy boli aj v príborníku,
dnes odmietaš vyvolať
akékoľvek nové spomienky.

Všetko to klišé,
ako kŕmenie sa v cukrárni,
držanie za ruky,
vyberanie obrazu v galérii
      do fiktívnej spálne,
pohľady,
      čo nechcú skončiť,
vychádzka na hrad
      a pohľad na lego za riekou
      opretá
      o svoj súkromný vetrolam.
Všetko to klišé
bolo zrazu originálne.

Menovali sme všetky horniny a minerály
od A až po Z,
štvalo ťa,
že nevieš sopečné sklo inak,
ale prišla si na to
(ako vždy).

Na poslednom stretnutí
som rozprával o snehu,
ako je to cukor
a vyvoláva pocit pečených buchiet.
Mal som vymyslieť niečo lepšie,
obraz
      i rozhovor.

Chcem veriť,
      že by sa niečo zmenilo.