Karikatúra

Autobus

  Len čo ráno otvorím oči, srdce mi zaleje nežné šťastie. Zas ma čaká moja obľúbená cesta do školy v sardinkovej konzerve, zvanej autobus.         

  Obliekam sa, raňajkujem a umývam si zuby s nádherným pomyslením na postrkovanie sa vo vozidle, na sústavné frflanie starších občanov nášho mesta na výchovu dnešnej mládeže. Som ako v tranze, keď vychádzam z domu a priam priplávam na zastávku MHD. Autobus tam už stojí, skvie sa v celej svojej ošumelej kráse. Šofér v ňom netrpezlivo bubnuje prstami po palubnej doske a určite premýšľa a rozmýšľa nad tým, či nás cestou na druhý koniec mesta, niekde nevysype.

  Vozidlo je už staré a sem-tam sa stane, že sa počas jazdy len tak z ničoho nič otvoria dvere. Väčinou sa to stáva v pondelok.

  Popri mojich úvahách sa autobus dá do pohybu a dofrčí na zastávku. Nastupujem, za mnou starší pán. Sadám si, no je čudné, že pán ešte stále stojí pri strojčeku na lístky. Ale beda! Prístroj sa pokazil. Vodič púšťa ľudí bez platenia. No amen. To zas bude cesta.

  A ľaľa, koho nevidím? Moje dve obľúbené tety, ktoré sa vezú vždy až na konečnú. Pomyslím si: „Prichádza kindermafia nášho mesta."

  Autobus sa zapĺňa, už teraz sa v ňom ľudia strašne tlačia. Šofér je nervózny, to nie je dobré. Pohýňame sa, to je dobrá správa. 

  Ejha, vpredu sa niečo deje. Usúdim. Vozidlom sa nesú výkriky ako: „Odtrhla sa radiaca páka!" No nemôže to byť veľký problém, keďže sme stále v pohybe. Skonštatujem, súdiac podľa nadhadzovania a mihajúcich sa stromov za oknom.

  Zrazu sa ozve teta nado mnou: „Bože, tá dnešná mládež, nasedia sa v škole a nemajú žiadnu slušnosť!" Pozriem na ňu a s chápavým úsmevom prikyvujem až mi ide hlava odletieť: „Teta, že aj ja hovorím, strašná tá výchova dnešnej mládeže." Ona na mňa len čumí, nič nevraví, tak sa zdvihnem, veď aj tak o chvíľu vystupujem.

   Vyhrám bitku o miesto pri dverách, na zvonček nedosiahnem, no nevadí, budem musieť dúfať, že vodič otvorí dvere. Zdá sa, že mám šťastie, dvere sa rozleteli a ja kladiem jednu nohu na schod. A čo to? Počujem čudné prasknutie, a zrazu som jednou nohou na ceste, druhú mám na chodníku. Ten všivácky schod si na mňa počkal, sviňa jedna jedovatá. Prepadol sa. No moje tety nebudú mať radosť, budú musieť zoskakovať. Konečne stojím oboma nohami pevne na zemi, dvere sa s rachotom zatresnú a autobus odchádza.

  Keď sa obzriem, vidím už len zadok odchádzajúceho vozidla MHD, za ktorým sa dvíha nepreniknuteľný oblak výfukového plynu. Pomyslím si: „Ozónová vrstva zase bude mať radosť."