Prechádzka...

(Umelecký opis)

          Moja každodenná prechádzka v parku je už rituálom. Dobre si pamätám každý kút parku, no dnes sa mi všetko zdá iné.

        Stromy, kríky, lavičky to všetko ostalo rovnaké. Dokonca aj niektorí ľudia sú tu pravidelnými návštevníkmi. Každá vec je taká istá, no zároveň iná. Stromy a kríky sú akési bledšie a redšie obsypané listami. Okolo lavičiek sa pomaly objavujú prvé odpadnuté listy. Ľudia si vetrovky priťahujú bližšie ku krku, aby sa ochránili pred sychravým počasím.

       Na oblohe sa prevaľujú ťažké, takmer olovené mraky, z ktorých sa každú chvíľu môže spustiť studený jesenný dážď, ktorý by zvlažil zem, uschnutú a ešte teplú po odchádzajúcom lete.                                           

      Aj moja obľúbená lavička sa zmenila. Nachádza sa pod košatým dubom a pomedzi konáre na ňu v lete presvecuje slnko. Avšak dub už nie je taký veľkolepý, listy sú opadané, ale za to hýria farbami. Od žltej až po červenohnedú takmer hrdzavú. Sadám si na lavičku a dvíham oči k nebu. Cítim ako mi prvé októbrové kvapky zmáčajú vlasy a tvár. Mne to nevadí. Mám rada dážď. Sledujem okoloidúcich ľudí ako rozprestierajú dáždniky a postupne odchádzajú z parku. O chvíľu sa okolo mňa rozhostí ticho, len kvapky dažďa, dopadajúce na zem, mi pripomínajú, že som neprišla o sluch. Nôtia si svoju melódiu, energicky no s istou eleganciou.

      S pohľadom upretým pred seba, nehľadiac na nič konkrétne, premýšľam nad tou krásou jesene, ktorú vidím, cítim a počujem. Je neuveriteľné, že niečo také jednoduché ako voda má takú zázračnú moc. Prečisťuje vzduch, je zvuk na mňa pôsobí ako tichá klavírna symfónia. Cítim ako mi oťažievajú viečka a tá krásna hudba ma pohlcuje, vnímam ju ako uspávanku, no viem, že nesmiem zaspať. Aj keď je veľmi lákavá, nepoddám sa jej, pretože jeseň iba začína.

      Chcem jej odolávať a užívať si toto magické ročné obdobie. Už teraz sa môžem tešiť na budúcoročnú jeseň. Mám sa obávať či očakávať niečo nové od jesene, ktorá príde o rok?