Čarovná agentka Kapitola 1

Všade vládol chaos, ľudia pobehovali od stola k stolu, vrhali nenávistné pohľady na hluché linky a neodpovedajúci zvedovia ich privádzali do šialenstva. Každý sa snažil zistiť čo najviac nových informácií, no informačný tok akosi viazol. Toto sa stať nemalo, niečo je veľmi zle. Miestnosťou sa pomaly, ale isto zakrádala ako prízrak panika a sadala na všetkých prítomných. Zrazu sa, akoby odnikiaľ, vynorila postava vysokého mladého chalana. Vyzeral úplne inak ako ľudia okolo neho. Nebol vystrašený a kráčal sebavedomím krokom k veliteľovi. „Konečne, podarilo sa?" opýtal sa veliteľ stroho. Chalan sa usmial, prikývol a dodal: „budete spokojný, má na to všetky predpoklady."
To sa stalo približne pred tromi mesiacmi. Alyssa, ktorá teraz kráčala hore schodmi ku svojej triede, bola vtedy ešte obyčajná sedemnásťročná baba a o ničom nemala ani potuchy. Normálna, v niečom nadpriemerná, no v ničom výraznejšie nevynikajúca baba, ani schopnosťami ani výzorom, a predsa iná. ,Za takú chvíľu sa toho toľko zmenilo' pomyslela si. Odložila si svoje veci do šatne a vošla do triedy. „Dobré ráno!" pozdravila sa síce všetkým prítomným, no väčšiu pozornosť ako neprítomné odkývnutie jej venovalo len trio Lindsay, Kirsten a Mary. „Ako sa dnes máme?" spýtala sa a tak sa začal ďalší deň- obyčajný, normálny, plný školských povinností, sedenia v lavici s veľmi chápavým výrazom na tvári a mysľou niekde celkom inde. Poviete si však samozrejme, stereotyp strednej školy. To je pravda, no nie celkom.

Alyssa schádzala dolu schodmi. „Ďalší nudný deň v škole za nami" nadhodila pozerajúc na Lindsay a Kirsten. Všetky sa zasmiali. Posledné tri schody brali skokom, ako malé. No čo, v každom sa skrýva dieťa. Aj v teenagerkách, ktoré sa všemožne snažia pôsobiť dospelo. Keď vošli do vestibulu, panoval tam nejaký zvláštny rozruch. Rozruch typu senzácia na obzore. „Čo sa to..." začala otázku, ktorá smerovala k nadávke a posmešku, no kútikom oka zazrela vonku stáť dôverne známu postavu chalana pri čiernom športiaku. „ A sakra..." zahundrala si a bleskovo sa prezula. „Kirsten, Lindsay, zajtra Vám to vysvetlím." Povedala a už bežala von z dverí. „ To čo zas malo byť?" spýtala sa Kirsten, no Alyssa už bola von.
Bol typický deň babieho leta. Alyssa kráčala sebavedome v ústrety novej výzve a jej vlasy sa ligotali v zubatom jesennom slnku. Málokto by ju teraz spoznal. Akoby vyšla zo svojej kukly a rozprestrela nádherné krídla, no bola to ona, jedna a tá istá osoba, ktorá sa na nič nehrá. No ľudia ju nepoznali. Ani svoje najlepšie kamarátky by s čistým svedomím nemohli vyhlásiť, že ju ozaj poznajú. Jediný človek, čo vedel, čo sa ukrýva pod tou škrupinou čo si vytvorila pre svoje zraniteľnú dušičku bol tento mladík, ku ktorému práve smerovala. „ Ahoj Michael," pozdravila sa mu. Ako odpoveď dostala od tohto príťažlivého chalana, či lepšie povedané mladého muža, bozk. „ Ako sa máš? Viem že som sem nemal chodiť, poznám tvoje pravidlá, nemal som však na výber, máme problém." Začal ospravedlňujúco, ba až nesmelo. „To mi došlo" poznamenala Alyssa, mysliac pritom na to, ako si túto chvíľu pred spaním predstavovala, to že po ňu príde presne týmto autom a ona konečne bude môcť ukázať, že má na viac, že má chalana po ktorom každá túži, že nie je len tá baba čo postáva bokom a počúva... „a aký je ten problém veľký?" „Povedzme, že tá akcia minule bola prechádzka..." na chvíľu sa odmlčal, prebehol očami naokolo a pokračoval „Tu to nie je bezpečné, priveľa uší počúva. Musíme ísť, nastúp." Alyssa nadvihla obočie, nepozdával sa jej jeho tón, no bez ďalších otázok poslúchla. Toto bude vážne. Obzrela sa ešte smerom ku škole. Tam teraz stálo niekoľko ohromených študentov a medzi nimi aj jej najlepšie kamošky. Zovrelo jej srdce. Nepredstavovala si, že demonštrácia jej potenciálu sa odohrá za tak nepríjemne záhadných okolností. Vedela aj, že toto pred babami už tak ľahko neodbije ako tú náhodnú neprítomnosť. Sadla si do auta, pozrela na Michaela a uvedomila si, že to je asi to posledné na čo si spomenie asi tak za hodinu. Chytil ju za ruku. Aj toto malé gesto do nej vlialo trochu optimizmu a vyhnalo najchmúrnejšie obrazy z mysle.

Dorazili k Michaelovmu domu. ,Najbezpečnejšie obydlie v Európe.' pripomenula si Alyssa Michaelove hrdé slová pri jej prvej návšteve. Tento architektonický skvost zasadený do nádhernej prírody bol nielen vzdialený od okolitej civilizácie, ale mal aj neskutočne premyslené zabezpečenie. Nik sem nevkročí, pokiaľ o tom Michael nevie a nedovolí to. Zvonku pôsobil dom malým dojmom, no zdanie klame. Presklenená hala vytvárala neuveriteľnú kulisu vnútru domu. Dýchalo to tam atmosférou domova, snúbili sa tam pohodlie, luxus a trocha chlapskej nedbalosti. Keďže tam Michael býval sám, voňalo to tam ako chlap, ktorý práve vyjde zo sprchy, čo malo na každú ženu, ktorá tam vkročila doslova až omamný účinok. Nebol tam prísny poriadok, no ani žiaden chaos, nábytok bol šitý na mieru veľkorysosti priestoru. Na stenách viselo pár umeleckých skvostov, repliky najznámejších svetových impresionistov skombinované s novšími, no nie hyper-modernistickými dielami. No nezamilujte sa do chlapa, čo dokáže vytvoriť taký domov...

Michael sa pri každom pohľade na Alyssu nenápadne pousmial. „Čo je?!" spýtala sa ho trochu pobavene a jemne pobúrene. „Ja len... dnes si sexy." odvetil a vložil si nabitú zbraň do puzdra. Alyssa sa pousmiala. Takéto slová by jej pred tromi mesiacmi nepovedal nik, istotne nie len tak a s takou nonšalantnosťou ako on. Teraz je tu, má pri sebe toho azda najzáhadnejšieho a najúžasnejšieho chalana, spoznala mnoho ľudí a takisto ako Michael má isté poslanie, smerovanie svojho života a osudu. V mysli sa vrátila naspäť k spomienkam- k ich prvému stretnutiu.
Bolo to v lete a ona mala depresiu. Nič sa jej nedarilo, doma to medzi rodičmi škrípalo a ona sa nemala komu zdôveriť, lebo jej naj kamošky boli mimo mesta. Márne hľadala ten správny letný šmrnc, o ktorom všetci naokolo tak básnia, mala pocit, že zlyháva. Jej najlepšie spomienky, najbláznivejšie úlety a najvtipnejšie situácie sa odohrávali počas školského roka, nikdy nie cez prázdniny. Všetci boli vždy niekde rozlezení a ona mimo školy aj tak poznala len minimum ľudí. Tak sa, ako už veľakrát, išla podvečer prejsť, aby si aspoň trochu usporiadala búriace sa myšlienky, bublajúce v tom hrnci zvanom myseľ. Nevnímala kade ide. Zrazu, keď zdvihla zrak, zbadala, že je na nejakej opustenej lúke. To bolo prvýkrát, kedy zablúdila a nevedela ako sa tam dostala. Jej orientačný zmysel hlásal na poplach, pretože nikde naokolo nevidela žiaden známy záchytný bod, ktorý by jej povedal, kde je sever. Náhle si uvedomila aj iný nepríjemný pocit, a to, že ju niekto sleduje. Aj keď nikoho nevidela, bola si istá, že tam niekto je a nie je sám.
Niečo za ňou zachrapčalo. Strhla sa. Pomaly sa otočila a so strachom zaostrovala na miesto, odkiaľ počula ten zvuk. V šere uvidela pred sebou vysokú postavu. Človek to nebol. Malo to čierne neprirodzene znetvorenú bledú tvár, vďaka ktorej si aj v týchto svetelných podmienkach všimla také detaily ako čierne oči podliate krvou a špicaté zuby črtajúce sa v úškľabku. Trochu cúvla, no znovu sa za ňou ozvalo zachrapčanie a ona sa ocitla v pasci. Zdalo sa jej akoby sa ocitla v nejakom filme. Toto predsa nemôže byť skutočné. Démoni existujú len na filmovom plátne a nie v skutočnosti. „Kto ste?" odhodlala sa spýtať, no hlas jej zlyhával a vyšlo to z nej takmer nečujne. „Tí čo ťa zabijú, čarovná agentka." Odvetil jej ten naľavo. ,Čo to má znamenať?' pomyslela si ,ja som len obyčajná baba. ' Premáhala ju bezmocnosť. "Ešte nemá aktívnu moc" povedal jeden z démonov „o to ľahšie" dodal a z ruky mu vystrelila ohnivá guľa. Alyssa hrávala na strednej vybíjanú a tak sa jej stihla vyhnúť. Jej telo pod nátlakom adrenalínu dokázalo vyvinúť až neuveriteľnú obratnosť. "Ó, takže ona sa chce hrať." Presne v okamihu, keď to vyriekol, sa pri nej zjavil vysoký mladý chalan, šepol jej: „ja ti pomôžem, kry sa." Stále bola síce mimo zo toho čo sa vlastne okolo nej deje, no nebolo jej treba viac hovoriť. Skrčila sa zaňho a cez privreté oči od strachu pozorovala ako rýchlo ovládal zbraň, používal telekinézu a hádzal na nich nejaké fľaštičky, ktoré ich oslabovali(asi nejaké elixíry, pomyslela si).
Konečne bolo ticho. Zneškodnil ich. Čupol si k Alysse a pohladil ju po vlasoch. Mal chuť ju objať, privinúť si ju k sebe, no nenabral na to odvahu. Jedna vec bola bojovať s démonmi, druhá prejaviť sympatie. Daň za osamelý spôsob života, ktorý viedol. „V poriadku?" Prikývla. Na viac sa nezmohla. V hlave jej vírilo toľko myšlienok a otázok ako dávno nie, a to si predsa išla myšlienky usporiadať. Bola doslova ako omráčená. „Poď ideme odtiaľto a ja ti vysvetlím čo budem môcť." Povedal jemne, ustarostene sa na ňu pozrel a podal jej ruku. Alyssa nemala vo zvyku hneď veriť ľuďom, no tento chalan bol iný- tajomný a pritom cítila, že jemu môže dôverovať. Chytila sa jeho ruky a konečne ten pocit bezmocnosti, úzkostného strachu až paniky pominul. On ju objal a spolu zmizli toho zvláštneho miesta uprostred ničoho.
Alyssa sa vrátila od spomienok do reality. Odvtedy ako prvýkrát zažila prenos, ubehlo pomerne dosť času. Veľa sa toho v jej živote zmenilo, pribudlo jej mnoho zodpovednosti, nepredstaviteľné hrozby na každom kroku, no ona vedela, že spravila dobré rozhodnutie, keď sa odmietla schovávať. Má predsa jednu z najdôležitejších vecí v živote- lásku a našla zmysel v smerovaní jej osudu.