Solitudine i Amore

Pocit, ktorý zviera každého z nás.
Je v nás,
Bodá svojím tŕnistým charakterom,
Zraňuje, zatemňuje všetko okolo.
Každý to zažil,
Vo väčšej či menšej miere
Každý z nás bol niekedy osamelý.
Vždy by sa mal nájsť niekto, kto by nás z tohto stavu vyviedol, dodal silu, chuť objavovať nové veci v svete naokolo.

Nie vždy sa však takýto človek nájde ľahko. Môžeme mať priateľov, rodinu, no nikdy to nie je to isté, to pravé. Keď nám v živote chýba niekto, koho môžeme milovať, kto miluje nás, tým svojím špecifickým spôsobom, nemá toto čaro.
Ja som takú lásku, zaľúbenie alebo proste zatemnenie mysle ešte nezažila.

Chcela by som, no čím viac chcem, tým sa ma viac zmocňuje pocit, že mi je to na míle vzdialené, nedosiahnuteľné. Zviera mi srdce a ubíja ostatné pocity. Nie som nešťastná, mám fajn život, dobrých priateľov, normálnych rodičov a všetko, ale...

Vždy je tu niečo, čo mi chýba. Možno je to tým, že každý chce skúšať nové veci a aj keď sa potom popálim, viem, že to stojí za to. Človek sa učí na vlastných chybách. A hlavne v láske. Mám svoju fantáziu, v ktorej si predstavujem všeličo, snívam, vymýšľam romantické príbehy hodné Pilcherovej, akurát v realite všedných dní to tak nefunguje. A návod na reálnu, tú pravú lásku nikde nedostať, ani len na vševediacom internete.

Som unavená a smutná, mám chuť plakať. Nebaví ma takto sa predierať životom. Chýba mi objatie, pusa, držanie za ruku. Je to klišé, ale aj tak. Som ľudská bytosť, túžim sa k niekomu pritúliť, keď mi je mizerne. Privinúť sa a aspoň na pár okamihov mať pocit, že ma niekto chráni a som v bezpečí. V bezpečí pred tým krutým a zároveň krásnym svetom naokolo...

Láska je niečo, čo sa nedá len tak jednoducho popísať, každý ju prežíva osobitne, jedinečne. Tak ako sú všetci ľudia na svete odlišný, tak každého city a aj láska sa v niečom líšia. To nás robí individuálnymi osobnosťami, ktoré sú však závislé na svojom okolí, na spoločnosti iných ľudí. To je naša prirodzená vlastnosť, obklopovať sa ľuďmi, ktorých máme radi alebo sú nám aspoň sympatický.

Nájdu sa chvíle v živote, kedy človek cíti vo svojom vnútri prázdnotu, samotu. Samota však má takisto rôzne podoby. Pre niekoho to je stav, keď môže v kľude o všeličom popremýšľať, kedy ho nič neruší. Ja tiež niekedy nemám chuť na nikoho, zavriem sa vo svoje izbe, pustím si príjemnú hudbu a len ta ležím na posteli a premýšľam.

Pre niekoho samota zas znamená pocit, ktorý prežíva nešťastne zamilovaný človek. Vtedy má pocit, že nemá nikoho, na koho by sa obrátil, lebo ho nik nechápe. A kto ho aj chápe, nedokáže mu dodať toľko energie, ako by dostal od milovanej osoby. A niekto sa cíti sám proste vtedy, keď sa nemá s kým porozprávať. Keď nemá komu povedať: „celé zle..."

Forma osamelosti záleží od osobnosti, okolností a momentálnej nálady. Vraví sa, že z pocitu osamelosti sa dá dostať nejakou zmenou. Či už malou alebo veľkou, ale zmenou, ktorá nás posunie niekam dopredu.

Ja som osamelá poslednou dobou často. Ak nerátam ten optimizmus, ktorý sa vo mne berie ani neviem kde, svoju spriaznenú dušičku, vďaka ktorej sa cítim v celku normálne napriek mojim zvláštnym myšlienkovým pochodom a výkyvom nálad, mám pocit že som sama proti tomuto svetu naokolo a neviem, koľko ešte takto dokážem kráčať... osamelo, bez možnosti ukryť sa na pár okamihov niekomu do náručia...