Svetlo z tmy - pokračovanie II.

Rozhovory

6.kapitola

       „Och, čo?" opýtala sa nesústredene, „poslala som ho dopredu obhliadnuť terén. Bude nás čakať len kúsok odtiaľto. Ako si spal?"

   „Celkom dobre. Ani som nepočul Danyho chrápanie." povedal Peter. 

   „To bude asi preto, že si chrápal rovnako hlasno ako on." hovorila s úsmevom Ella. „Navyše si voľačo vykrikoval zo sna. Môžeš mi prezradiť, kto je Linda?" opýtala sa ho a úsmev jej zamrzol na tvári.

   „Jasné, že môžem. Volá sa tak milenka môjho otca. Tá kvôli ktorej opustil mamu. Neznášam ju. Prečo, čo som hovoril?"  zaujímal sa Peter.

    „Pravdupovediac si plánoval. Vykladal si, ako ma poprosíš aby som ju zabila, keď tak strašne ublížila tvojej mame a... no... podobné veci." povedala Ella zahanbene. Peter ostal ako obarený.

    „Dúfam, že si to nezobrala vážne?" Ella si uľahčene vydýchla.

    „Nie to nie, ale predsa len. Sľúb mi jednu vec. Že ma nikdy nepožiadaš o niečo také, prosím." povedala a pozrela mu priamo do očí.

   „Samozrejme, že ti to sľúbim. Také niečo by som od teba nikdy neprosil, naozaj. No tak bol to len sen." sľúbil Peter.

   „Prečo vlastne tvoju mamu zabili?" prešiel na inú tému, ktorá tiež nebola bohvieaká, ale čo už.  

   Mierili do doliny. S nápadom postupovať po nižších polohách prišiel Dany.

   „Bude sa nám lepšie zháňať jedlo," tvrdil a Peter mu dal za pravdu. Hmla z večera sa držala aj teraz okolo obeda. Keď sa Peter pozrel na hodinky bol prekvapený sám sebou, že tak dlho spal. Bolo dvanásť preč, ale vyzeralo to skôr na tri poobede. Nevideli takmer ani na krok. Po chvíli sa opar zdvihol, ale len tak aby sa nepovedalo. Peter si hľadel na tenisky a opatrne našľapoval, nechcel vrátiť situáciu z domu, nechcel sa znova potknúť o nejaký okoloidúci kameň. Najmä, keď nebol nablízku Dany.

   Popritom stihol zopakovať svoju otázku Elle. Tá chvíľu s odpoveďou síce otáľala, ale nakoniec sa rozhovorila.

   „Vieš, v Tempee platí zopár zákonov. Medzi nimi je aj zákaz rozmnožovania sa. Všetci majú zakázané premeniť nejakého človeka na upíra. Niekto múdry asi usúdil, že je nás viac ako dosť. Ja som sa narodila, len vďaka mame, ktorá so mnou utekala z Tempei na Zem a naspäť. Nepýtaj sa ma ako sa to mohlo vôbec podariť, mŕtva predsa nemôže otehotnieť. Neviem to ani ja, ani nijaký iný upír. Dlho sa dokonca konali jednania, či sa vôbec vzťahujem na tento zákon. No nakoniec sa rozhodlo, že ja za nič nemôžem a trest smrti sa vzťahoval len na mamu. Koniec koncov, aspoň ma každý v Tempee pozná."  usmiala sa na Petra, no v tom úsmeve vycítil, že ešte niečo tají, ale pokračovala: „Ledva som sa narodila, dala mi iba meno a zobrala na seba aj trest môjho otca. Takže teraz žijeme v rodine, ja a otec a môj o čosi mladší nevlastný brat Duke." Počas odmlky sa Peter pýtal na otázku, ktorá sa mu od prekvapenia vynorila ako prvá.

     „Ty máš brata? Musíš nás zoznámiť."

     „No, jasné, že vás zoznámim ako inak? On nie je môj brat, ale keď bol schválený zákon o rozmnožovaní, tak sme sa všetci delili do rodín. Rodina znie určite krajšie ako klan, nie?" nečakala na odpoveď, hneď pokračovala: „My sme doma traja, keďže sme vtedy boli s otcom dvojica, pridelili nám mladého upíra, ktorého bolo treba vychovať. Otec mi ho dal na starosť ako skúšku „dospelosti" či čo. Odvtedy sme nevlastní súrodenci a je to zároveň môj kamarát."

      „Učil sa rýchlo a neskôr sme to brali ako zábavu. Karhali sme sa navzájom a podobne. Chodili sme loviť spolu. Potom prišiel Armand a zakázal chodiť na Zem vo dvojiciach. Ako som ti už spomínala, chodil s nami vždy jeden člen stráže. Boli to strašné časy. Nútili nás loviť ľudí, snažila som si vyberať vždy nejakých zločincov a podobných, no nebolo to o nič čestnejšie." Petrovi sa dvíhal žalúdok, pri tej predstave, ale statočne držal jazyk za zubami. Teraz keď už vedel, kto má na svedomí tie záhadné úmrtia toľkých ľudí naraz, ako sa dočítal v novinách predvčerom ráno, keď ešte nevedel kto je, mu bolo ešte horšie. Len mu to stále viac a viac pripomínalo, ako veľmi chce Armanda zničiť. Ale neprerušoval Ellu v rozprávaní.

     „Teraz už o mne vieš takmer všetko. O niektorých veciach je lepšie, aspoň zatiaľ, pomlčať. " dodala ešte nakoniec, slovo takmer v prvej vete zámerne zdôraznila. Nechala Petra aby sa mu to uložilo v hlave a až po chvíli pokračovala.

    „Viem, že ťa to veľmi trápi Peter, ale teraz s tým nič neurobíš, najprv musíme Armanda nájsť, až potom budeme plánovať jeho skon." povedala akoby mu čítala myšlienky. Petrovi to nedalo a vyslovil svoju úvahu.

    „Vieš ty ešte aj čítať myšlienky, či čo?" Ella sa len zasmiala a bola rada, že prešiel na inú tému. Odpovedala celkom jednoducho:

    „Nie, nie celkom.  Ale keď ľudia sú tak ľahko čitateľní. Netreba vedieť čítať myšlienky aby si vedel na čo myslia. Keď skutočne počúvaš a vnímaš to, čo ti hovoria oči, vieš takmer presne na čo dotyčný myslí. Je to úplne ľahké. Len treba dávať pozor. Každý vie čítať myšlienky, v istom slova zmysle. Aj ty to určite dokážeš."

   V tej chvíli sa Ella zahľadela kamsi dopredu. Peter sa pozrel tým istým smerom a uvidel nejasnú chlapčenskú siluetu ako sa k nim približuje. O minútku neskôr sa zo strácajúcej sa hmly vynorila Danyho opálená usmievavá tvár.

    „Čaute!" zdravil ich a na dôvažok zdvihol ruku na pozdrav.

    „Čo si zistil?" pýtala sa ho okamžite Ella priateľským tónom. Očividne nechcela aby sa hádali. Dany sa asi dobre vyspal, pretože jej odpovedal tiež celkom prijateľným hlasom.

   „Vzduch úplne čistý povedal by som, že až horsky svieži, ešte o kúsok ďalej je celkom fajn lúka, na ktorej by sme sa mohli zložiť túto noc. Poďte, ukážem vám ju."

   Išli okolo malého potôčika, ktorý ústil do väčšieho jazera. Petrovi sa to nezdalo, lebo Tatry dokonale poznal a nepamätal si pleso takéhoto tvaru, ale nič nepovedal. Nechcel si pohnevať vlkolaka. Po približne desiatich minútach blahodarného ticha, do ktorého sa ozývalo len tlmené našľapovanie na mäkkú letnú trávu dorazili na miesto, o ktorom hovoril Dany. Peter si počas chôdze všimol, že sa ozývajú len jeho kroky. Dve osoby vedľa neho kráčali tak potichu, že ich ani trochu nebolo počuť.

   „Sme na mieste." oznámil Dany. Hmla sa síce vyparila ale už bola taká tma, že bolo vidieť len mesiac kúpajúci sa v jazere.

   „Koľko je vlastne hodín? Keď je už taká tma?" opýtal sa Dany Petra. Ten hodil krátky pohľad na hodinky a odpovedal:

    „Hodín veľa, času málo. Je osem. Nezdá sa to, ale išli sme pol dňa. Tak ukáž aké miesto si nám našiel." Chvíľu bolo ticho, kým všetci skúmali terén, ale Ella sa po minúte ozvala s konštatovaním:

   „Tá tráva je až prekvapivo zelená. No čo už, asi sa jej tu výnimočne darí."

   Rozložili stan a Peter vybalil stravu od mamy.

    „Mal by som si ísť zajtra niečo kúpiť do obchodu, lebo toto sa nám minie dosť rýchlo. Som hladný." povedal a Ella sa ponúkla:

    „Fajn, zajtra ráno vás tu nachvíľu nechám, ešte keď budete spať. Napíš mi na niečo čo chcete, ja vám to pôjdem kúpiť." Peter z vrecka vylovil zdrap papiera a pero. Načarbal zopár vecí na papier a podal ho Elle. Tá si ho strčila do vrecka na bunde. Desiatu od mamy zjedli s Danym na polovicu. Po chlebíkoch sa len tak zaprášilo a stiahli do seba aj fľašu minerálky.  Ella nad nimi len pokrútila hlavou.

    „Nezaložíme si oheň?" opýtal sa Dany.

    „A načo prosím ťa?" pýtala sa ho zase Ella, „veď je dosť teplo, či? Navyše, čo keď sa tu nesmie zakladať oheň?"

    „Fajn, veď sa len pýtam." povedal vlkolak. Peter to už nevydržal vyhŕkol, v tej chvíli od veci,  otázku na Danyho.

    „Ako si sa vlastne stal vlkolakom?"

    Pozreli sa naňho, akoby mu preskočilo.

    „Čo sa tak pozeráte, chcem vedieť všetko." odbil ich Peter.  Dany sa na Petra nechápavo pozrel, pokrútil hlavou, ale odpovedal:

   „Ako vlkolak sa človek môže len narodiť. Dvom rodičom, samozrejme. Rodinu, v tomto prípade tvorí otec vlkolak a ľudská mama. S tou mojou sa, pochopiteľne, zoznámiš neskôr. Aj so sestrou. Otec pracuje pre Uriela, vládcu Empery. To je mesto, v ktorom žijú len vlkolaci. Aj upíri majú svoje mesto, Baronu. Môj otec je v Urielovej osobnej stráži. Preto je veľmi málo doma."

   „Čudné bolo už len to, že mám v Tempee sestru - dvojičku. Ruby nie je vlkolak. Až do narodenia sa o nej nevedelo aj keď mama niečo tušila. Pravda je, že dievčatá nemôžu byť vlkolakmi, ale ona má otca vlkolaka, preto starne rovnako ako my. Vlkolaci sa narodia za splnu mesiaca. Keď mladý vlkolak dospeje, čo je okolo pätnástky, starne pomalšie, oveľa pomalšie ako ľudia." Odmlčal sa Dany, a Peter sklamane skonštatoval:

   „Zdá sa, že som jediný, kto tu zomrie alebo prinajlepšom zostarnem." Dany mu vyvrátil tvrdenie a tým mu zdvihol náladu.

    „Ty si iný ako normálni ľudia. Ako náhle si bol zvolený za Vyvoleného, tiež pomalšie starneš a si odolnejší voči zraneniam." Peter sa teraz znova usmieval a pokračoval v otázkach.

    „To žijú v Tempee aj ľudia?"

    „Prirodzene nie. Ale keď je príliš málo vlkolakov, tak sa po skupinkách, dvaja, traja, vydajú na Zem. Každý si vyberie nejakú ženu, ktorej prezradia tajomstvo o našej krajine. Väčšinou s tým ženy nemajú problém. Vlastne, myslím, že sa stalo len raz, že jedna neverila a chcela utiecť z Tempei a to čo sa jej stalo, je na výstrahu všetkým ostatným." povedal Dany a Peter usúdil, že táto téma je uzavretá.

      Dany bol rozbehnutý, preto ho Peter neprerušoval.

    „Pamätám si ako som to pred pár mesiacmi zistil. To, že som ako otec. Bol som na seba strašne hrdý. Aj mama bola rada. Povedala mi: Dany ty raz niečo dokážeš. Bol som z toho v siedmom nebi. Aj otec mi povedal, že je na mňa veľmi pyšný. Po jeho uznaní som si uvedomil, že musím niečo v živote urobiť. To, že ma kameň vybral ako Sprievodcu, bola náhoda. To si myslím ja."

    „Ja na náhody neverím." zamrmlala si pre seba Ella.

     Ani jeden z chlapcov ju nepočul. Peter nemeškal s ďalšou otázkou.

   „Ako si to zistil?" Danyho to zaujalo, očividne na to spomínal rád.

    „Na svoje narodeniny. Hovorím si, že to bol najkrajší darček aký som kedy mohol dostať. Už ráno som sa cítil dosť divne. Bolo mi na vracanie. Nestávalo sa mi to často. Viem, že som zišiel dolu po schodoch zo svojej izby a vo dverách kuchyne som ostal prekvapene stáť. Za stolom sedeli obaja moji rodičia. Bolo mi to čudné, pretože otec nikdy neostal doma cez pracovný deň. Viedli sme dlhý rozhovor o tom ako sa chalani v mojom veku menia. Som narodený o druhej v noci, ale moja premena sa začala okolo druhej poobede. Je ťažké opísať nejaké pocity, ale je to niečo akoby ťa bolelo brucho, potom to prejde do celého tela a zmení sa to na šteklenie. Počas tejto fázy som sa rehotal ako blázon, tak ma otec zavrel do izby. Nakoniec, akoby uťal, šteklenie prestane a ty zaspíš. Naozaj, myslím to vážne, nepozeraj sa na mňa tak. Spíš celých dvadsať štyri hodín. Keď sa zobudíš si premenený. Nič zvláštne na tom nie je. Rovnako sa to deje aj u nich." Kývol hlavou na Ellu, ktorá nezúčastnene prikývla.

   Ella ho prerušila.

   „Dany je to pekný príbeh, ale Peter už musí ísť spať." Peter sa ohradil:

    „Ja vôbec nie som unavený." ale čo čert nechcel, práve vtedy sa mu zívlo. Ella chcela ešte niečo povedať, ale Peter zdvihol ruky na obranu: „Veď už odchádzam." a zaliezol do stanu. Dany ho nasledoval a Ella si sadla pred stan, pričom počítala sekundy, ktoré jej ostávali do otvorenia nejakých potravín.

     Peter sa zobudil na nejaký zvuk. Chvíľu rozmýšľal, čo mu ten zvuk pripomína. Vzápätí mu to došlo. Veď to je motor! Pomyslel si, ale okamžite sa začudoval. Čo tu robí zvuk motora? Bol síce slabší ako motor auta, ale predsa len. Chcel sa ísť pozrieť von, ale veľmi sa mu nechcelo vstávať. Zdvihol si k tvári hodinky. Bolo šesť ráno. Dany sa nedal zahanbiť ani tento raz a chrápal o sto šesť. Petrovi sa pri jeho nádychoch a výdychoch ešte zatvárali oči, tak si povedal, že si ešte chvíľu pospí...

   Tento raz sa prebral úplne. Ktosi mu trmal ramenom a on mal pocit, že ak niečo nepovie, tak mu ho dotyčný čochvíľa odtrhne.

   „Hej, čo sa deje?"

    Na Petrovo prekvapenie mu odpovedala Ella, vlastne si až teraz uvedomil, že rameno má ako v ľadovom zveráku.

   „Peter vstávaj, musíme odísť." naliehala a on konečne otvoril oči.  Keď zistila, že sa prebral, preskočila ho a triasla zase Danym.

    „Čo sa stalo?" zopakoval Peter svoju otázku, keď sa aj Danymu podarilo zobudiť.

    „Pozri sa sám," odvetila Ella. Nechápavo na ňu pozrel, ale napriek tomu vyšiel zo stanu. To čo uvidel, ho zarazilo. Stan si rozložili priamo na golfovom ihrisku. Pred ním sa týčila žltá vlajka, označujúca jamku číslo 13.

    „Sníva sa mi?" položil si rečnícku otázku, no dostal na ňu odpoveď.  

     „Nie nesnívaš. Večer bola predsa hmla, ale aj tak, tá lúka bola podozrivo rovná. Nenapadlo mi, že by sme mohli byť rovno na greene trinástej jamky. Odchádzala som do mesta ešte za tmy a stále bola hmla. Medzi tým sa nejako cez mraky prebojovalo slnko," skonštatovala Ella stojaca vedľa neho.

   Danymu sa podarilo vymotať zo stanu a to, čo zbadal ho zrejme veľmi pobavilo, pretože sa rozrehotal ako blázon. Keď  okolo prefrčal  golfový vozík, smiali sa už všetci. Neďaleko sa premával zberač loptičiek. To bol ten zvuk čo ma zobudil prvý krát. Uvedomil si Peter.

   Pobalili sa medzi stromami, lebo na seba nechceli pútať pozornosť. Ella si zaumienila, že sa musia dostať niekam vyššie do kopcov. Povedala o svojom nápade chlapcom a Peter poznamenal, že by bolo dobré, keby skúsili hornú hranicu lesa. Keď boli pripravení na cestu, Dany sa premenil na vlkolaka a aj so stanom v zuboch sa premiestnil na dopredu určené  miesto. Ella sa otočila k Petrovi a vysvetlila mu:

    „Premiestniš sa so mnou, dobre? Netreba robiť paniku, je to o ničom, len sa snaž stáť rovno a mysli na niečo pozitívne." Keď to dopovedala, chytila ho za ruku. Peter mal vo chvíli pocit, že sa roztrhol na milión malých častí a vzápätí sa zase všetky spojili. Nebolo vôbec jednoduché udržať rovnováhu. Inštinktívne  zatvoril oči a keď ich znova otvoril, stál niekde inde. V lese.

     Započúval sa do zvukov okolo seba.  Medzitým mu Ella pustila ruku a pobrala sa vydolovať z batohu niečo jedlé na raňajky. Obďaleč ležal neveľký kameň s rovným povrchom. Poukladala naň zeleninu a rožky, ktoré kúpila. Dany bol v tom okamihu pri kameni a už sa napchával rajčinou. Peter sa k nemu pridal. Ella zobrala do rúk noviny, kúpené za zvyšné peniaze, že vraj aby mali prehľad, čo sa deje vo svete.

     Po chvíli ich zase odložila a zahľadela sa do diaľky. Peter prerušil jej myšlienky otázkou:

    „Nejaké novinky?" Ella mu odpovedala, hoci nie veľmi nadšene, ale predsa.

    „Ani nie. Nikto ďalší nezomrel. Žiadne záhadné neobjasnené vraždy."

     „To snáď nie je dobré, ak Armand nevyčíňa?"

     „Čo? Ach, no jasné. Je to dobré akurát... ja len, že to nie je jeho štýl. Bojím sa, že to bude horšie ako vtedy u nás, v Tempee, keď sa dostal k moci.  Ale ľudia sa menia, čo my vieme?"  

     „To je pravda," povedal Peter, „ každý sa mení. Viete čo by ma ešte zaujímalo? Máte tam u vás nejaké školy?"     

      „A to je čo za otázka?" pozrel naňho Dany či mu preskočilo . Ella na vlkolaka zazrela a Petrovi   ochotne odpovedala.

 „Jasné, že máme. V každom meste jednu. Neviem, čo sa učí v Empere, ale u nás máme asi všetky normálne predmety, aké máš aj ty, plus hodiny „praxe". Učíme sa o vašej Zemi, občas je to náročné, ale aj zábavné."  

    „Čo znamená tá prax?"

    „To som čakala. No, nevadí. Prax znamená vyučovanie v teréne. Také hodiny sme mávali raz do týždňa. Učiteľ zoberie žiakov do lesa na zem a vyučuje techniku lovu. Nechápem na čo je tento predmet zavedený, pretože každý upír si aj tak osvojí svoju taktiku a spôsob." odpovedala Ella na ďalšiu otázku, pričom čakala nasledujúcu presne takú akú Peter položil.

   „Máš aj ty nejakú vlastnú techniku?" Ella nebola vôbec prekvapená. Chvíľu premýšľala nad odpoveďou, no rozhodla sa vyhovieť nedočkavému Vyvolenému.

    „V podstate aj hej. Ale vykladať ti ju tu nebudem. Výrobné tajomstvo." varovne poznamenala a Peter si sklamane povzdychol, ale otočil sa k Danymu.

    „A čo vy?"

   „My to máme takmer rovnaké až na tie hodiny praxe. Tie sa mierne líšia. Učíme sa ako zneškodniť upíra a keď sme starší skladáme skúšky na nejakom väzňovi." vysvetlil vlkolak.

   Petrovi sa na jazyk tlačila ďalšia otázka: „Za čo sú vlastne podaktorí odsúdení?" 

    „To býva rôzne. Od krádeží až po občasné súboje medzi dvomi rodinami. Niekedy sa stane, že niekto pije od človeka, za to je ten najvyšší trest. Je zakázané kvôli smädu zabiť človeka. Keď vládol Armand bolo zasa zakázané piť z niečoho iného ako z ľudí. Lenže ako náhle ho Barnave a Uriel zosadili z trónu, zistili, že aj ľuďom je podozrivých toľko úmrtí naraz. Barnave vydal zákon o zvieratách a odvtedy je všetko v poriadku." dokončila Ella a zahľadela sa do diaľky.

  Peter sa obrátil k Danymu:

    „Vidíš, tu máš dôkaz, že upíri nemusia byť len hnusné pijavice." Dany len nemo prikývol, vedel, že Peter má pravdu a vedel to veľmi dobre. Ale ani za svet by si to nepriznal. Chlapčenské ego mu to, jednoducho, nedovoľovalo.