Hilltop
Spisovateľ/ka: Scathach | Vložené dňa: 28. februára 2010
http://citanie.madness.sk/view-27208.php
http://citanie.madness.sk/view-27208.php
Nikdy neverte niekomu, kto vám povie, že niečo bude trvať naveky. Lebo to nie je pravda. Niečo ako „naveky“ neexistuje. Váš život je ohraničený Časom. A Čas nie je iba ilúzia, ako povedal Einstein. Je skutočný a krutý.
Pamätám sa, že som bola šťastné, usmiate dievča, ktoré malo celý život pred sebou. Milovala som prírodu, ľudí a svet. Mala som sny a verila som, že sa môžu splniť. Viete, sny sú krásne. Odpútavajú nás od tejto obyčajnej reality. Ale sny nás klamú. Sú ako mydlová bublina. Pekné, farebné, lietajú dovysoka. No raz prasknú a nič po nich nezostane. Len prázdno. A to sa stalo mne. Zrazu všetko prasklo a zmizlo a nechalo ma tu. Vo veľkom, starom dome s obrovskými, tmavými izbami. Žiadny smiech, žiadna láska, žiadne teplo. Všetko čo mám je Čas. Už je to 50 rokov a ja stále čakám.
Ľudia z dediny hovoria, že v Hilltope straší, že duše mŕtvej rodiny sú stále tu, prechádzajú cez steny a chladné chodby. Ale to nie je pravda. Nie sú to oni. Som to ja. Som všetko, čo zostalo z rodiny z Hilltopu. Žijem tu, s Časom ako mojím jediným spoločníkom. Je to vážne depresívne a nemôžem uveriť tomu, že som zostala na mieste, kde sa to všetko stalo a kde sú spomienky stále živé. Nikdy nespia. Takisto ako ja. Myslím, že poriadne som nespala od tej nehody. Vždy, keď zavriem oči, vidím to. Cítim to.
Bol normálny horúci, slnečný deň. Nebolo na ňom nič špeciálne. Moja rodina, mama, otec, sestra a ja, sme išli nakupovať do Londýna. Bavili sme sa a na ceste späť sme si spievali a smiali sa. Potom, auto pred nami zrazu zastalo. Môj otec si to nevšimol. Všetko sa odohralo akoby spomalene. Stále si pamätám pohľad v maminých očiach, šok na tvári môjho otca a posledný pohľad na moju malú sestričku. Hrôzu v jej očiach, jej ruky snažiace sa dočiahnuť ma, potom len silný náraz a už nič.
Precitla som o niekoľko sekúnd neskôr a na scénu pred mojimi očami som už nikdy nezabudla. Moji rodičia sú len telá pokryté krvou. Z ľudí, ktorých som poznala nezostalo nič. Otáčam sa a vidím ju. Maličké telo zavalené matkiným sedadlom. Oči má zatvorené, pleť bielu a všade je krv. Jej krv. Dlhšie to už nevydržím. Pokúsim sa otvoriť dvere. Vytackám sa z auta a padnem na kolená.
Ako prvé si uvedomím, že nedýcham. Zhlboka sa nadýchnem, skúšam sa postaviť. Celé moje telo sa trasie a nemôžem stáť na nohách. Opäť sa ocitám na zemi. Počujem hlasy a niekto ma odvádza preč, no mne je to jedno. Nevnímam to. Sú mŕtvi! To je všetko, na čo dokážem myslieť. Potom sa všetko zahalí do tmy.
A svetlo už nikdy neprišlo. Celý môj život bol jedno temné miesto. Prestala som chodiť do dediny, medzi ľudí. Stala som sa čudáčkou a nikto sa už so mnou nerozpráva. Boja sa. Vyhýbajú sa mi. Všetok čas trávim sedením v otcovom kresle, varením v maminej kuchyni alebo ležaním v jej izbe. Čakám. Čakám na koniec. Lebo toto nie je život. Toto je len bolesť, na ktorú sa nedá zvyknúť a ktorá je všetkým. Nepočujem. Nevidím. Iba cítim. Cítim obrovskú bolesť v mieste, kde by malo byť srdce. Ale moje srdce tam už nie je. Lebo ak by tam bolo, neprežilo by to, čo sa stalo. Vykrvácalo by zaživa.
Srdce zomiera pomaly. Veľmi pomaly. Zvnútra ho rozožiera bolesť, vy ju cítite, ale nemôžete s ňou nič urobiť. Len čakať. Čakať na ten Čas, kedy to konečne všetko skončí. Keď vaše srdce zrazu zastane a už v ňom nebude krv, ktorá by mohla vytiecť, už v ňom nebude život, ktorý by z neho mohol uniknúť. Zostane len prázdne, mŕtve, studené a nehybné „čosi“, čo kedysi bývalo srdcom.
Ale čo ak som už unavená? Prečo ešte čakať, keď to môžem ukončiť hneď teraz? Načo tu zostávať dlhšie, keď ma tu nič nedrží? Nie je nikto, s kým by som bola, nič čo robiť, nie je čo povedať. Och, nechápem, prečo ma to nenapadlo skôr. Je to jediné riešenie. Konečne budem s ňou. Uvidím ich všetkých.
* * *
Doteraz som nevidela. Nepočula som. Iba som rozmýšľala o minulosti a prítomnosť zatiaľ plynula okolo mňa bez povšimnutia. A budúcnosť? Nikdy som nijakú nemala. Vždy tu bol len koniec. Teraz, keď kráčam z jej izby do kuchyne zjesť môj posledný kúsok chleba a vypiť poslednú šálku horúcej čokolády, usmievam sa. Áno, usmievam. Zvláštne. Tak dlho som to nerobila. Je to veľmi príjemné.
Keď zohrievam mlieko, cítim sa opäť ako malé dievčatko, moja mama stojí za mnou s mojou maličkou sestričkou na rukách a hovorí mi, čo mám robiť. Ako vybrať správny druh čokolády, ako ju nakrájať, aby sa jej chuť najlepšie uvoľnila, kedy pridať cukor a med. Moje ruky sú zababrané od čokolády, celá kuchyňa vonia po čokoláde a moja sestra ma pozoruje s jej čokoládovými očami. Odložím hrniec zo sporáka a rozdelím čokoládu do štyroch rovnakých šálok. Otec, usmievajúc, vchádza do kuchyne, prilákaný zvodnou vôňou čokolády, ktorá sa rozliala po celom dome. Všetci popíjame, smejeme sa a oslavujeme môj úspech. Ale to je len spomienka. Nie je to skutočné. Uvedomujem si to, keď stojím v prázdnej kuchyni, pijúc čokoládu z jednej osamelej šálky. Keď dopijem, položím ju na stôl a odchádzam.
* * *
Moje kroky sa ozývajú po chodbách. V tej izbe som nebola 5O rokov. V mojej vysnívanej izbe vo veži. Nemohla som tam ďalej bývať. Bola plná spomienok. Ja, ako kreslím plány s otcom, ja a mama, ako vyberáme zariadenie, ja, ako sedím hodiny v mojom kresle a čítam si, ja a sestra, ako sa hráme hry o elfoch, vílach, Petrovi Panovi a kapitánovi Hookovi. Alebo ja, ako pozorujem nočnú oblohu z okna a snívam, snívam, snívam. A to je to, kam smerujem práve teraz.
Okno. Má biely rám a farebné sklá. Pomaly a potichu ho otváram. Postavím sa na parapet. Na jeden moment všetko zastane. Nedýcham. A vykročím do prázdna. Konečne cítim! Cítim čerstvý vzduch v mojich pľúcach, cítim ako mi strapatí vlasy. A vidím! Vidím nočnú oblohu, hviezdy a mesiac. Sú tak krásne a jasné. A je tu aj niečo iné. Sú to oni. Čakajú ma. Volajú ma. Áno, už idem!
A tak opúšťam skutočný svet, kde žitie je ohraničené Časom a odchádzam na miesto, kde Čas je len ilúzia.
Pamätám sa, že som bola šťastné, usmiate dievča, ktoré malo celý život pred sebou. Milovala som prírodu, ľudí a svet. Mala som sny a verila som, že sa môžu splniť. Viete, sny sú krásne. Odpútavajú nás od tejto obyčajnej reality. Ale sny nás klamú. Sú ako mydlová bublina. Pekné, farebné, lietajú dovysoka. No raz prasknú a nič po nich nezostane. Len prázdno. A to sa stalo mne. Zrazu všetko prasklo a zmizlo a nechalo ma tu. Vo veľkom, starom dome s obrovskými, tmavými izbami. Žiadny smiech, žiadna láska, žiadne teplo. Všetko čo mám je Čas. Už je to 50 rokov a ja stále čakám.
Ľudia z dediny hovoria, že v Hilltope straší, že duše mŕtvej rodiny sú stále tu, prechádzajú cez steny a chladné chodby. Ale to nie je pravda. Nie sú to oni. Som to ja. Som všetko, čo zostalo z rodiny z Hilltopu. Žijem tu, s Časom ako mojím jediným spoločníkom. Je to vážne depresívne a nemôžem uveriť tomu, že som zostala na mieste, kde sa to všetko stalo a kde sú spomienky stále živé. Nikdy nespia. Takisto ako ja. Myslím, že poriadne som nespala od tej nehody. Vždy, keď zavriem oči, vidím to. Cítim to.
Bol normálny horúci, slnečný deň. Nebolo na ňom nič špeciálne. Moja rodina, mama, otec, sestra a ja, sme išli nakupovať do Londýna. Bavili sme sa a na ceste späť sme si spievali a smiali sa. Potom, auto pred nami zrazu zastalo. Môj otec si to nevšimol. Všetko sa odohralo akoby spomalene. Stále si pamätám pohľad v maminých očiach, šok na tvári môjho otca a posledný pohľad na moju malú sestričku. Hrôzu v jej očiach, jej ruky snažiace sa dočiahnuť ma, potom len silný náraz a už nič.
Precitla som o niekoľko sekúnd neskôr a na scénu pred mojimi očami som už nikdy nezabudla. Moji rodičia sú len telá pokryté krvou. Z ľudí, ktorých som poznala nezostalo nič. Otáčam sa a vidím ju. Maličké telo zavalené matkiným sedadlom. Oči má zatvorené, pleť bielu a všade je krv. Jej krv. Dlhšie to už nevydržím. Pokúsim sa otvoriť dvere. Vytackám sa z auta a padnem na kolená.
Ako prvé si uvedomím, že nedýcham. Zhlboka sa nadýchnem, skúšam sa postaviť. Celé moje telo sa trasie a nemôžem stáť na nohách. Opäť sa ocitám na zemi. Počujem hlasy a niekto ma odvádza preč, no mne je to jedno. Nevnímam to. Sú mŕtvi! To je všetko, na čo dokážem myslieť. Potom sa všetko zahalí do tmy.
A svetlo už nikdy neprišlo. Celý môj život bol jedno temné miesto. Prestala som chodiť do dediny, medzi ľudí. Stala som sa čudáčkou a nikto sa už so mnou nerozpráva. Boja sa. Vyhýbajú sa mi. Všetok čas trávim sedením v otcovom kresle, varením v maminej kuchyni alebo ležaním v jej izbe. Čakám. Čakám na koniec. Lebo toto nie je život. Toto je len bolesť, na ktorú sa nedá zvyknúť a ktorá je všetkým. Nepočujem. Nevidím. Iba cítim. Cítim obrovskú bolesť v mieste, kde by malo byť srdce. Ale moje srdce tam už nie je. Lebo ak by tam bolo, neprežilo by to, čo sa stalo. Vykrvácalo by zaživa.
Srdce zomiera pomaly. Veľmi pomaly. Zvnútra ho rozožiera bolesť, vy ju cítite, ale nemôžete s ňou nič urobiť. Len čakať. Čakať na ten Čas, kedy to konečne všetko skončí. Keď vaše srdce zrazu zastane a už v ňom nebude krv, ktorá by mohla vytiecť, už v ňom nebude život, ktorý by z neho mohol uniknúť. Zostane len prázdne, mŕtve, studené a nehybné „čosi“, čo kedysi bývalo srdcom.
Ale čo ak som už unavená? Prečo ešte čakať, keď to môžem ukončiť hneď teraz? Načo tu zostávať dlhšie, keď ma tu nič nedrží? Nie je nikto, s kým by som bola, nič čo robiť, nie je čo povedať. Och, nechápem, prečo ma to nenapadlo skôr. Je to jediné riešenie. Konečne budem s ňou. Uvidím ich všetkých.
* * *
Doteraz som nevidela. Nepočula som. Iba som rozmýšľala o minulosti a prítomnosť zatiaľ plynula okolo mňa bez povšimnutia. A budúcnosť? Nikdy som nijakú nemala. Vždy tu bol len koniec. Teraz, keď kráčam z jej izby do kuchyne zjesť môj posledný kúsok chleba a vypiť poslednú šálku horúcej čokolády, usmievam sa. Áno, usmievam. Zvláštne. Tak dlho som to nerobila. Je to veľmi príjemné.
Keď zohrievam mlieko, cítim sa opäť ako malé dievčatko, moja mama stojí za mnou s mojou maličkou sestričkou na rukách a hovorí mi, čo mám robiť. Ako vybrať správny druh čokolády, ako ju nakrájať, aby sa jej chuť najlepšie uvoľnila, kedy pridať cukor a med. Moje ruky sú zababrané od čokolády, celá kuchyňa vonia po čokoláde a moja sestra ma pozoruje s jej čokoládovými očami. Odložím hrniec zo sporáka a rozdelím čokoládu do štyroch rovnakých šálok. Otec, usmievajúc, vchádza do kuchyne, prilákaný zvodnou vôňou čokolády, ktorá sa rozliala po celom dome. Všetci popíjame, smejeme sa a oslavujeme môj úspech. Ale to je len spomienka. Nie je to skutočné. Uvedomujem si to, keď stojím v prázdnej kuchyni, pijúc čokoládu z jednej osamelej šálky. Keď dopijem, položím ju na stôl a odchádzam.
* * *
Moje kroky sa ozývajú po chodbách. V tej izbe som nebola 5O rokov. V mojej vysnívanej izbe vo veži. Nemohla som tam ďalej bývať. Bola plná spomienok. Ja, ako kreslím plány s otcom, ja a mama, ako vyberáme zariadenie, ja, ako sedím hodiny v mojom kresle a čítam si, ja a sestra, ako sa hráme hry o elfoch, vílach, Petrovi Panovi a kapitánovi Hookovi. Alebo ja, ako pozorujem nočnú oblohu z okna a snívam, snívam, snívam. A to je to, kam smerujem práve teraz.
Okno. Má biely rám a farebné sklá. Pomaly a potichu ho otváram. Postavím sa na parapet. Na jeden moment všetko zastane. Nedýcham. A vykročím do prázdna. Konečne cítim! Cítim čerstvý vzduch v mojich pľúcach, cítim ako mi strapatí vlasy. A vidím! Vidím nočnú oblohu, hviezdy a mesiac. Sú tak krásne a jasné. A je tu aj niečo iné. Sú to oni. Čakajú ma. Volajú ma. Áno, už idem!
A tak opúšťam skutočný svet, kde žitie je ohraničené Časom a odchádzam na miesto, kde Čas je len ilúzia.
Miroslav Kapusta 
1. marca 2010 08:25:43
