Príbeh slovenského vlastenectva

Písal sa rok 2010. Snáď to bol tretí marec. No musel to byť veľmi pekný deň, keď sa slovenský poslanci rozhodli opäť zavítať do parlamentu. A samozrejme niečím výnimočný, keďže sa ich dostavilo dokonca 122.

Plány prerástli v rozhodnutia.  Pán Rafaj dostal skvelý nápad. Už len ho zrealizovať.  SNS, v preklade Slovenská národná strana, sa činila v oblasti vlastenectva. To už nuda pritiahla parlament za vlasy a aby sa nepovedalo, pracuje.

Prejednávanie určite muselo vyčerpať väčšinu, keď sa hlasovania zúčastnilo 77 „celebrít“.  Hymna sa totiž má stať prioritou číslo jeden. Nemenovaný zdroj cituje: „Výchova k vlastenectvu a jeho obsahu bude zaradená do učebných osnov výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch školskej vzdelávacej sústavy.“ Čiže, dobré ráno „súdruhovia“ prváčikovia.  „Štátne školy budú povinné umiestniť v každej miestnosti, v ktorej prebieha vyučovanie, štátny znak, zástavu, text štátnej hymny a preambulu Ústavy SR.“ To aby sa náhodou nestalo, že by niekto zabudol aké 3 farby obsahuje naša vlajka a aby niekomu nevypadol text hymny. Páni si snáď myslia, že slovenský národ je natoľko zblbnutý tlakom zahraničia, že zabudne aký má pôvod respektíve občianstvo.

Samozrejme, nápadov bolo množstvo, no nie všetky sa presadili.  Menovaný Rafaj sa natoľko vžil do svojej úlohy, že sa snažil presadiť skladanie Sľubu vernosti SR pri prvom preberaní občianskeho preukazu. Aha, no mať tak pätnásť a aby odo mňa niekto chcel takýto sľub... Nehnevajte sa , pán Rafaj, bolo by ťažké vžiť sa do tejto úlohy aj vám.

Preto stačí len dúfať, že prezident nebude robiť drahoty a tento vlastenecký zákon príjme. Takto si od apríla budeme môcť všade vyspevovať , lalalala..... Alebo budeme musieť?