Ľudia a svet

Stojím na ulici, hmla sa vznáša všade okolo a jediné svetlo v mojom živote je iba lampa, ktorá na mňa vrhá jemne zlatisté svetielko. Vonku je zima. Tíško sledujem okolo idúcich ľudí. Zisťujem, že sú úplne jednoduchí. Z tvár im môžem vyčítať všetko... radosť, smútok, pochyby, občas aj strach ale i afekt, ľahostajnosť voči všetkému, namyslenosť, ignoráciu života okolo. Viem, že ľudia sú rôzny a vo veľkej miere iný, no viem, že nás všetkých spája to isté. Svet a život. Oproti mne ide starec. Zhrbený, bez života. Po zvráskavenej tvári mu steká slza, či šťastia alebo nešťastia neviem. Neisto podvihne hlavu a pozrie na mňa ostýchavým pohľadom. Nevie ako má na mňa reagovať, čo môže odo mňa čakať. Usmejem sa a opýtam sa či mu môžem pomôcť. Len prikývne. Ešte stále sledujem pohľady ľudí. Uvažujem, či ho vidia, či si ho všimli. Z ich pohľadov som však hneď dostala odpoveď. Sú to neznášanlivé, nechápajúce a odsudzujúce pohľady. Spytujúce sa prečo sa bavím s tým človekom. Prečo tam stojím a nechám sa obťažovať. Len s obrovským pochopením si človek uvedomí, že to je tiež len bytosť, ktorá sa pokúša prežiť každú mrazivú noc prichádzajúcej zimy, ktorá sa snaží zaradiť do tohto sveta, medzi ostatných ľudí. Nevedia si predstaviť čo všetko vie spôsobiť odvrátenie zraku či neprajný pohľad. A stačilo by tak málo. Pomôcť sa dá gestom, radou alebo len malým úsmevom. Pozriem na neho a vidím láskyplný úsmev a pohľad. I keď taký smutný, no tá láska tam predsa len je. Vidím, že na tento svet, ktorý si sami sťažujeme a ktorý mu priniesol len nešťastie ešte nezanevrel. Porozprávali sme sa, posťažoval sa mi. Vypočula som ho, pretože viem, že to človek potrebuje a hlavne, keď nemá nikoho iného. Pomôžem malým finančným príspevkom do jeho vrecka a zaželám mu všetko dobré a pekný večer. Otáča sa a odchádza. Vidím už len jeho boľavý chrbát, ktorý sa zmenšuje a pomaly sa mi stráca v stále hustejšej hmle. Pozriem na okoloidúceho a neviem pochopiť ako môžu byť ľudia tak arogantný voči ostatným. Prečo sa nesnažia vidieť aj utrpenie, ktoré život prináša ostatným? Prečo pred zlými vecami zatvárajú oči? Prečo to nechcú vidieť? Pravdou je, že je ľahšie ignorovať to, život je potom jednoduchší. Možno som naivná ale dúfam, že je veľmi veľa ľudí, ktorý sa takto nechovajú. Ktorý vedia pomôcť a chodia s otvorenými očami. Nemajú hlavu v oblakoch ale pozerajú sa na svet reálne a berú ho taký aký je. Snažia sa ho premeniť na lepší a nie na horší. Neboja sa na svet pozrieť a neboja sa vidieť aj to zlé. Nemajú strach z vecí, ktoré ich čakajú. Ľudia, ktorý svoje starosti neriešia alkoholom alebo drogami. A už vôbec nie predčasným ukončením života.