Helena

"nebude ti prekážať?" zašepkala som a zakývala mu krabičkou modrých elemiek.

"nie. i keď to nemám rád."

trošku som zaváhala, no napokon som si cigaretu vložila do úst. nemá zmysel byť kvôli niečomu nervózna. tobôž nie vo fajčiarskej miestnosti z nedostatku nikotínu.

"fotil som raz takto jednu ženu. sedela asi tak ako sedí ten chlap s novinovami."

kútikom oka som zazrela muža s Pravdou, no nevenovala som mu pozornosť. presne som vedela, čo mi Ivan ide rozprávať, no neprerušila som ho. pretože som ho rada počúvala. pretože tú ženu, o ktorej rozprával, zakaždým si mysliac, že mi o nej ešte nevravel, som si obľúbila. 

"len tak som vytiahol foťák a fotil. bola to zaujímavá žena. vieš, Veronika, ona bola..."

sústredene som na neho hľadela a čakala čo povie. on pozrel na mňa a váhal. opäť váhal, či mi to má povedať. možnože si myslel, že mi bude prekážať, že bude pri mne hovoriť o inej žene, no ja som zaujato hltala jeho slová.

"volala sa Helena. teda... ešte sa tak asi volá. neviem, dlho som v Prahe nebol. ešte asi žije. vieš, Veronika, ona bola prostitútka. ale taká pekná žena. vyzerala ako tá herečka zo seriálu o policajnej vyšetrovateľke. ako sa len volá..."

"Julie Lescautová?"

"áno. tá. presne akoby jej z oka vypadla.Veronika, sedela tak ako ten muž a ja som sedel tu takto a mal som na ňu priamy výhľad. pil som pivo a keď som ju uvidel, stále som sa na ňu pozeral."

vedela som, že o nej rád rozpráva. a ja som bola rada, že rozpráva. vždy keď Helenu spomínal, zmenil výraz tváre, bol úplne nadšený, omladol a vyzeral ako malé dieťa tešiace sa z bublifuku.

"prečo?" prerušila som ho, aby do svojho rozprávania vložil zas nejaký nový detajl. 

zovrel pery. "neviem ani. chcel som ju odfotiť, a tak som vybral foťák. len tak som ho mal položený na stole, ani som doň nepozrel a stláčal som spúšť."

"vedela o tom?"

"myslel som si, že nie. ani na mňa nepozrela. ale potom prišla za mnou, bez spýtania si prisadla a začali sme sa rozprávať. spýtal som sa jej, či jej to fotenie nevadilo a ona sa len usmiala. ponúkol som jej za tie fotky peniaze, ale nechcela. Veronika, ona najprv vôbec nechcela peniaze. potom už áno, lebo nemala. potrebovala peniaze. dal som jej veľa peňazí. "

pokojne som si ťahala svoju cigaretu, usmievala sa na neho, nevnímala okolie a vtedy som sa rozhodla, že príbeh o Helene musím niekam zapísať.

"nedáš si ešte niečo?" prerušil svoje rozprávanie.

"nie, ďakujem. ešte mám kávu."

"naozaj nie? to budem piť sám?"

"nie, naozaj. ak, tak si dám minerálku."

neveriacky na mňa pozrel, zavolal čašníčku a objednal si ďalší pohár bieleho a mne minerálku.

"bola to pekná žena. ako tá herečka. ale v podstate bola obyčajná. mala vnady, to áno, ..."

začervenal sa.

neviem, či myslel, že ho budem odsudzovať za to, ako sa priznáva, že sa mu páčila, no ja som nereagovala. len som sa stále usmievala. nie preto, čo vravel, ale preto, lebo na muža v jeho veku bol veľmi zlatý, keď sa červenal. 

"taká správna žena. mala všetko, kde má mať."

zasmiala som sa. ako diplomaticky vykľučkoval z tohto opisu...

"Veronika, myslíš si, že som s ňou bol?"

zamyslela som sa. keby bola odpoveď kladná, asi by sa to nepýtal. no neodpovedala som.

"bol som. zaplatil som nám hodinový hotel. počúvaš ma?"

"áno."

"Veronika, to by si neverila, ale my sme sa celú noc len rozprávali. žiaden sex. len sme sa rozprávali. ona mi sama povedala, že to už potrebovala. bola šťastná, že sa so mnou mohla poroprávať."

"a o čom ste sa rozprávali?"

"ona rozprávala. o sebe. ako sa k tomu dostala, aký mala život..."

"ako..?"

"vieš, Veronika, ona bola aj študovaná. bola aj vydatá, ale on ju bil. plakala keď mi o tom rozprávala. nemohla mať deti. chodila s jednou jej kamarátkou von, ona robievala spoločníčku a tak si aj o Helene mysleli, že je taká. a tak vlastne."

"a je takto spokojná?"

pokrčil plecami.

"neviem či práve spokojná, ale nesťažuje si. niekedy jej chýbali peniaze, tak keď som ju stretol, som jej dal, pozval som ju. ale ona potom začala veľa piť a bola hrubá. a všetkých si od seba odstrašovala. a kradla. vždy bola taká, ale keď pila, bola ešte viac. niekedy to aj mne nebolo príjemné."

"mal si ju rád?"

"rád... tak... vlastne aj áno. ale nie zas, že by som ju miloval. boli sme kamoši. ako my dvaja."

ostala som trošku prekvapená z toho premostenia a najmä prirovnania, ale nebrala som to osobne.

"raz sme išli okolo takého stánku s kvetmi a ona mi vraví: -Ivane, já nikdy nedostala vod nikoho kytku.- a chcela si ju kúpiť. tá, čo tam predávala ju asi už poznala. povedala jej cenu. bola to drahá kytka, Veronika. Helena toľko nemala. -já ji vemu-povedal som a tá žena nemohla tomu uveriť. zaplatil som a dal ju Helene. mala z nej radosť."

i ja som mala radosť. i on mal radosť. vtedy i teraz, keď mi o nej mohol opäť porozprávať.