Bugy

Na jednom nie veľkom dvore, pri rodinnom dome, žije malý, huňatý, čierny psík, ktorý sa volá Bugy. Väčšinu času je sám, lebo deti a dospelí, čo tam bývajú sú doobeda preč, a poobede sú zalezení v dome. Poviem vám, že ja by som sa na jeho mieste unudil k smrti. Keby ste ho však chvíľu pozorovali, zistili by ste, že vôbec nie je sám, a že sa vôbec nenudí.

„Haf. To je robota ! Ustrážiť tento dvor je poriadna drina.“ – zaštekal Bugy a rozbehol sa za vrabcom, ktorý si sadol na okrasný krík pri plote.

„Haf – haf ! Počuješ !? Ty malý lietajúci nepodarok. Toto je môj dvor. Ideš odtiaľ“- vyskočil Bugy do pol kríka a chňapol po vrabcovi. Namiesto vrabca mu ostalo v pysku zopár halúzok z okrasného kríka a vrabčiak s hlasným čvirikaním vzlietol. Sadol si na konár vedľa rastúceho stromu a hlasným čvirikaním dobiedzal do Bugyho.

„Čvirik, čvirik. Poď si po mňa. Poď! Ty si ale smiešny. Kde máš krídla? – dobiedzal vrabec do Bugyho.

„Haf. Krídla? Kde si ty videl psa s krídlami?“

„Čvirik. Videl nevidel aj tak si smiešny.“- začvirikal vrabec a odletel.

„Pes a krídla.“ – rozmýšľal Bugy – „To nie je zlý nápad. Keby som ich mal, už by sa sem tie drzé vrabčiská určite neodvážili. Haf.“

Z premýšľania ho vyrušil ďalší votrelec, ktorý prechádzal rovno popri jeho predných labách. Bugy zbystril sluch a zaostril zrak na zem pred sebou. Bol to mravec, ktorý niesol vo svojich hryzadlách kúsok ihličia. Bugy dupol labou pred neho a zavrčal :

„Haf. Kam to nesieš ! Všetko čo je na tomto dvore strážim a nikto odtiaľ nič neodnesie ! Jasné !? Čo si ty vlastne zač ? Ani ťa nie je poriadne vidno.“

Mravec akoby nepočul a pokúsil sa obísť Bugyho labu. Bugy vyskočil so všetkými štyrmi nohami do vzduchu, ako to robia mačky, a znovu dupol pred mravca. Ten však znovu zmenil smer a vybral sa inou cestou. Niekoľkokrát sa to zopakovalo a na Bugyho bol zábavný pohľad. Poskakoval po dvore a brechal na niečo čo nebolo ani vidno. Po chvíľke tohto smiešneho tanca si Bugy ľahol pred mravca a ten konečne zastal. Pozrel sa hore a hlasom, ktorý počul iba Bugy, povedal :

„Počuj kamoš. Mám prácu a ty ma z nej len zdržiavaš. Daj si odpich lebo ti to zrátam.“

„Haf. Na to, aký si malý, máš prisilné slová. Aj by ma celkom zaujímalo, ako by si mi to ty vedel zrátať. Haf!“

Mravec neodpovedal iba rýchlo vyliezol na Bugyho labu. Vliezol pomedzi srsť a svoje silné hryzadlá zaryl Bugymu do kože. Ten vyskočil a trielil po celom dvore, v snahe zbaviť sa bolesti. Keď sa ho mravec konečne pustil, Bugy si ľahol a olizoval si pohryzené miesto.

„Haf. Tie malé stvory sú mimoriadne nebezpečné. Ale služba je služba. Všetkým musím ukázať, že ja som tu pán !“

Okrem vrabcov, mravcov a mačiek, ktoré sa s času načas prešli po streche vedľajšieho domu, vedel Bugyho veľmi rozčúliť aj ježko, ktorý sa zvykol prišuchtať na dvor ku večeru. Ježko bol z tých všetkých votrelcov najprotivnejší. Vôbec totiž Bugymu neodpovedal, iba funel a dupal nohami. Keď ho chcel Bugy oňuchať, popichal sa na jeho pichliačoch, a to bolo to najhoršie čo sa Bugymu prihodilo. Tak ho to rozhnevalo, že neprestajne naňho štekal a štekal. To už nevedeli vydržať počúvať ani v dome, a tak pán, ktorý tam býva vyšiel von. Ježka na lopate odniesol ku kope starého lístia, aby sa schoval a Bugyho poslal do búdy, aby už bol ticho. A vy deti . Tiež už buďte tíško a dobrú noc.