Mama

Už nie je dieťa. Dospela a snaží sa zo všetkých síl vyrovnať sa s tým. Vie, že už nič nebude také ako to bývalo. Nevie čo bude robiť, keď odíde, nevie ako sa má chovať. Vie iba to, že zostala sama. Bez mamy. A tej samoty sa obáva najviac zo všetkého. Spomína, aké nádherné detstvo prežila, ako sa vždy tešila z prvej vločky čo spadla z neba. Ako pri vianočnom stromčeku zazvonil zvonček a o malú chvíľočku si už s mamou po boku darčeky rozbaľovala. Ako so začínajúcou jarou vybrala bicykel, ako na neho vysadla a uháňala lúkou plnou prvých kvietkov a mladučkou trávičkou. Aká voľná vtedy bola. Nemala starosti všedného života. Mohla sa oprieť o mamu a s kľudom mohla zaspávať. ONA ju vždy od zlých vecí chránila. Vedela, že keď jej bude zle, keď bude mať problém, vždy bude pri nej ONA, ktorá sa o ňu postará. Tá, ktorá ju vždy s láskou pohladí, usmeje sa na ňu. Keď bude chorá postará sa o ňu. Poradí jej. Nebude jej môcť zavolať, keď príde domov a nebude sa s ňou môcť dlho do noci rozprávať. Posťažovať sa jej. Nebude sa jej môcť vyplakať na ramene. Už ju nebude môcť objímať vždy keď bude chcieť. Nebude sa mať s kým smiať. Teraz sa však všetko zmení. Odchádza. Bude sama. Aj keď bola na to pripravená, začína sa báť. Vie aké veci môže život priniesť. Koľkokrát sa môže potknúť. A ONA tu nebude aby jej pomohla vstať, ošetrila ranku a poslala ju ďalej. Dúfa však v to, že sa ešte stretnú. Že to bude také ako kedysi. Bude chodiť spávať s krížikom na čele a pri zatvorení očí bude vidieť len jej nádherný, láskyplný úsmev. Bude cítiť jej nádhernú vôňu, ktorú tak milovala, keď ako malá večer pri dverách čakala a pri objatí ju zacítila. Ako ju ráno budila s fľaškou horúceho kakaa a popri pití ju pomaly obliekala. Ako sa tešila vždy keď pre ňu prišla do škôlky a pritisla jej pery na malé líčko. Ako ju vždy ochraňovala pri možnom nebezpečenstve. Nebude mať viac už ten pocit, že sa ničoho nemusí báť. Keď odíde preč, už pri nej milovaná mama nebude.