Kvetinová víla

ŠKRIATKOVIA, DÉMONI A VÍLY

Kvetinová víla

Na veľkej lúke pod lesom mala svoj domček kvetinová víla Filoménka. Starala sa o kvietky na lúke, ale aj o kríky a stromy v okolí. Lúka bola z jari plná bielych snežienok, potom

žltých blyskáčov, neskôr ich vystriedal modrý koberec šafranu a nakoniec zažiarila všetkými farbami poľných kvetov neskorého leta.

Toto obdobie mala Filoménka najradšej. Vtedy k nej prichádzali na návštevu víly z iných lúk a tiež lesania, drobní ochrancovia lesov, ktorí sa s vílami vždy priatelili.

Pri svetle svätojánskych mušiek tancovali a spievali, popíjali sladký nektár a rozprávali si strašidelné príbehy o nezbedných škriatkoch a zlých lesných démonoch.

Nenazdali sa, že neďaleko ich lúky jeden zlý démon žije. Dlhé roky spal v jaskyni. Raz, keď nad lesom zúrila búrka, preťal nočnú oblohu oslepujúci blesk a zaburácal ohlušujúci hrom. Celým lesom sa ozval ston najstaršieho duba, ktorého blesk zasiahol a zlomil.

Jeho zastonanie zobudilo temného démona Závistlivca. Bol to mrzutý a nemotorný tvor, ktorému vždy prekážalo, keď boli iní šťastní a veselí. Rozhnevaný vyšiel v tú noc z jaskyne na lúku a šliapal po kvietkoch, až ich skoro všetky polámal. Keď to ráno Filoménka uvidela, očká sa jej zarosili slzami.

Aj v ten večer sa u nej zišla spoločnosť priateľov. Nestihli však dospievať ani prvú pesničku, keď sa na okraji lúky zjavil špinavý, ťarbavý a namosúrený tvor.

„Kto ma to ruší?“ zreval na víly a lesanov. Vyľakaní ochrancovia lúk a lesov vyskočili a keď uvideli démona, rozutekali sa na všetky strany lúky. Aj vystrašená Filoménka sa schovala za veľkú liesku a až po hodnej chvíli sa odvážila spoza nej vykuknúť.

„Nikoho sme nechceli rušiť. Prepáč nám to, prosím,“ zašepkala roztraseným hláskom.

Jej krása a milota Závistlivca očarili. Prekvapený hľadel na jej jasnú tvár, ba zdalo sa, že sa usmial. Potom sa prudko otočil a zmizol v tmavom lese. Všetci si s úľavou vydýchli. Netušili,

že sa mu v hlave zrodila nebezpečná myšlienka: „Tá víla sa mi páči, zoberiem si ju za ženu“

Lúčna spoločnosť sa rozišla, len lesan Fink sa o Filoménku veľmi bál a s odchodom otáľal. Odišiel, až keď ho Filoména ubezpečila, že sa vo svojom domčeku dobre zatvorí a poprosí

medveďa Jakuba, aby ju postrážil.

Keď osamela, tíško si vzdychla a pobrala sa k domčeku. Vtom sa opäť objavil démon a víla ho zbadala príliš neskoro. Nestihla už dobehnúť ku dvierkam. Schytil ju za drobnú rúčku a odvliekol do svojej neútulnej jaskyne.

„Odteraz budeš žiť so mnou,“ povedal a na vchod jaskyne pričaroval ťažké dubové dvere, o ktoré oprel obrovský železný kyjak.

Márne boli Filoménkine prosby a slzy. Von ju už nepustil. V jaskyni bola zima a tma, svietili tam len štyri svätojánske mušky, ktoré do nej omylom vleteli. Závistlivec ich pochytal a zatvoril do klietky. Filoménka sa triasla zimou, no nedala najavo ani strach, ani smútok.

Aby jej nebolo otupno, rozprávala svätojánskym muškám pútavé príbehy a spievala veselé pesničky. Závistlivcovi sa to nepáčilo a keď sa Filoménke podarilo svätojánske mušky z klietky vyslobodiť, strašne sa nahneval. Zdrapil ju do svojej veľkej laby a vyniesol von z jaskyne. Tam rozbil kyjakom skalu stojacu hneď pri vchode a do nej krehkú kvetinovú vílu zaklial.

Na lúke medzitým vädli kvety a vysychali kríky. Všetko bolo zanedbané a chradlo a priatelia kvetinovej víly si márne lámali hlávky nad tým, čo sa jej mohlo prihodiť. Napokon sa zmierili s myšlienkou, že Filoménka ich les opustila. Lesan Fink však tomu neveril. V kútiku duše cítil, že za jej zmiznutím bude ten odporný tvor, ktorému prekážala ich veselá lúčna zábava. Nevedel však, kde démona hľadať, ani ako by mohol Filoménke pomôcť.

Filoménkina lúka ležala v kráľovstve dobrého kráľa Mateja, ktorému v tom roku ťažko ochorela malá dcérka. A hoci sa pokúšali malú princeznú vyliečiť všetci lekári krajiny, nikomu sa to nepodarilo.

Kráľ už strácal posledné zvyšky nádeje, keď sa pri jeho tróne objavila kráľovná víl.

„Môžem ti pomôcť,“ prihovorila sa mu, „čaká ťa však veľká prekážka.“

„Pre zdravie svojej dcérky podstúpim všetko,“ vzdychol nešťastný kráľ.

„To je dobre. Poznám vílu, ktorá by dokázala vyliečiť princeznú. Zajal ju však zlý démon. Musíš ho prinútiť, aby ju pustil. Si múdry a silný, ale nie dosť vrtký a rýchly. Potrebuješ mladého pomocníka. Keď spojíš svoju múdrosť a silu s jeho šikovnosťou a rýchlosťou, podarí sa vám Filoménku vyslobodiť a ona princeznú uzdraví. Filoménka jediná dokáže nájsť liečivú bylinku, ktorej kvety princeznú uzdravia. Musíte ju však vyslobodiť do jari, pretože bez nej kvety nevyrastú a na lúke bude len burina a tráva,“ dodala kráľovná víl nakoniec.

Keď to kráľ počul, hneď sa vybral do lesa na Filoménkinu lúku. Sadol si na pník a premýšľal. Nemohol vedieť, že z konára stromu na okraji lúky ho sledujú pozorné oči lesana Finka.

Po chvíli začul tichý spev. Poobzeral sa, nikoho však nevidel. Bola tam len veľká skala obrastená nádhernými bielymi kvetmi so zamatovými lupienkami. Keď podišiel ku záhadnej skale, spev utíchol.

Rozhliadol sa a odhrnul konáre hustého kríka pri skale. Za nimi našiel vchod do jaskyne. Chcel do nej vojsť, narazil však na ťažké dubové dvere a štyri svätojánske mušky, ktoré sa mu prihovorili sotva počuteľnými hláskami.

„Ukry sa a počkaj do noci,“ radili mu.

Schúlil sa teda medzi stromy a čakal. Keď na čistinke zaliatej

mesačným svitom uvidel nemotorného démona, zatajil dych.

„Tak o takéhoto tvora vo svojom kráľovstve nestojím,“ pomyslel si udivený kráľ.

Démon podišiel ku skale, zabúchal na ňu a zahučal: „Spievaj!“ Zo skaly sa ozval tichý smutný spev.

To kráľovi Matejovi stačilo. Vedel už, kde démon Filoménku ukrýva, a tak sa rýchlo pobral na svoj hrad. Tam v nočnom tichu kráľovských komnát ešte dlho uvažoval, ako a kde nájde

pomocníka, no nič nevyhútal. Zašiel za kráľovnou víl a požiadal ju o pomoc.

„Mládenci v tvojom kráľovstve to nedokážu. Príď večer ku zakvitnutej skale, stretneš tam lesana Finka. Už dávno má Filoménku rád a v boji s démonom ti určite ochotne pomôže,“ poradila mu kráľovná víl.

Kráľ Matej sa opäť vybral na lúku a naozaj tam našiel Finka, s veľkou sieťou omotanou okolo pása. Fink už o kráľovi vedel a tešil sa, že spoločnými silami Filoménku vyslobodia.

Skryli sa za krík pri vchode do jaskyne a dúfali, že démon príde aj dnes.

Okolo polnoci démon naozaj vyliezol, zabúchal na rozkvitnutú skalu a zakričal: „Spievaj!“

Zo skaly sa ozval smutný spev a kráľ Matej dostal v tej chvíli nápad. Tichučko začal spievať aj on, avšak oveľa veselšiu pieseň. Postupne jeho spev silnel a nakoniec sa k nemu pridal aj Fink a Filoménka. Démona Závistlivca to tak zmiatlo, že zostal stáť ako prikovaný. Fink nečakal, hodil naňho sieť a celého ho do nej zamotal.

Závistlivec sa metal, hádzal, šklbal, ale nič mu nepomohlo. Začal teda prosiť a modlikať, aby ho pustili, lebo o chvíľu sa objaví slnko a on je nočný tvor a na slniečku zahynie. Fink by sa už bol dal obmäkčiť, ale kráľ ho zadržal. Nesmú zabudnúť na Filoménku. Čo ak ju oni zo skaly nebudú vedieť vyslobodiť?

„Najprv prepusti Filoménku,“ prikázal démonovi.

„To nie, ona je len moja. Nikdy ju neprepustím,“ nechcel sa Závistlivec krásnej žiarivej víly vzdať.

Kráľ Matej s lesanom Finkom ho teda kňučiaceho a funiaceho vytiahli na skalu a napäto čakali, či si to nerozmyslí.

Keď sa prvé slnečné lúče opreli do Závistlivcových očí, vytiekla z nich veľká slza. Dopadla na skalu a lúka zazvonila tisícami zvončekov. Skala pukla a Filoména bola voľná.

Zažmurkala a veselo sa usmiala. Fink ju mocne objal a kráľ radostne zatlieskal. Závistlivca, ktorý stratil všetku svoju čarovnú moc ale aj silu, zanechali napospas osudu a veselo sa pobrali na hrad, kde Filoména prezrela princeznú.

Na jar lúka opäť zakvitla. Filoménka nazbierala liečivé bylinky a vyliečila ju.

A na lúke sa opäť schádzali víly a lesania, spievali, tancovali, popíjali sladký nektár a rozprávali si príbehy o nezbedných škriatkoch a zlých lesných démonoch. Vítal ich tam aj Fink, ktorý s Filoménkou zostal, aby jej už nikto nemohol neublížiť.

Závistlivec, ktorému sa predsa len podarilo vymotať zo siete, zoslabnutý sa odplazil do vysokých hôr, kde žije možno doteraz, a Filoménku mu pripomínajú len kvety s bielymi zamatovými lupienkami.