TAKÝ OBYČAJNÝ PRÍBEH

Adam, 45 ročný majiteľ nemalej spoločnosti, od ktorej závisí mnoho iných. Na krku stárnucu manželku, a dve dospievajúce deti, trocha rozmaznané.

Každé ráno sa budí vedľa tej istej ženy 25 rokov. V poslednom čase sa mu vkráda do snov ten istý príbeh. Piesočná pláž. Krásna žena. Slnko, ktoré rozpaľuje všetko navôkol. Drinky s malými, farebnými dáždnikmi. Oni dvaja v mileneckom objatí.

„Nikdy som nevidel jej tvár," pomyslí si Adam keď sa prebudí z driemot vo svojej kancelárii.

Pár krát klikne myšou, vybaví pár telefonátov. Stolové hodiny, od jeho milovanej mamičky, ktorej popol je starostlivo uložený v urne nad kozubom v Adamovej obývačke, odbijú štyri hodiny.

„Zajtra o pol desiatej máte schôdzku s pánom Witmenom," oznámila mu mladá sekretárka s príliš krátkou sukňou s prihlúplym výrazom.

Adam si ju premeral od hlavy po päty skúmavým pohľadom, sekretárka sa zapýrila, a okamžite si spomenul, prečo ju zobral na toto miesto, hoci mal na stole desiatky žiadostí s lepšou kvalifikáciou.

„Dlhé nohy, krásne telo, modré oči, výraz modelky," pomyslí si Adam, „také niečo nenájdem na každom rohu."

„Hmmm.."

Oči mu padli na jej zmätený pohľad a hneď jej odpovedal, berúc si svoj kufrík:

„Dobre, tak teda vidíme sa zajtra! Dovidenia!"

Nenápadne preplával pompéznou halou do garáže. Pred neskrotnou horúčavou si v kabriolete zapol klimatizáciu. Čakajúc na stiahnutie strechy hľadal zaujímavú rádio stanicu. So slovami piesne „diaľnice sú krvavééé" vyrazil do preplnených ulíc veľkomesta. Ako každý deň prišiel domov na večeru s polhodinovým meškaním. Všetci neprirodzene sedeli a čakali za stolom. V tichosti sa najedli. Po večeri sa každý odobral svojou cestou len Adam zostal sedieť a pozerať do prázdna.

„To je všetko? Kam zmizla komunikácia? Vari sa naše rozhovory obmedzili len na pozdravy a témy okolo vreckového a typu: Oci potrebujem to a to?" pohoršene sa pýtal manželky, ktorá už medzitým umývala riad v kuchyni. Zostal sám v plnom dome.

Ďalšie ráno. Ďalší deň, akoby sa neustále opakoval. Adam sa obliekol, naraňajkoval, pobozkal  rozospatú manželku. Vtom mu zazvoní telefón. Jeho účtovník a priateľ.

Adam sa náhli do práce. Preveruje účty. Robí všetko možné aby sa vyhol krutej pravde. Účty sú prázdne. Jeho spoločník vybral a previedol celý obsah firemného kapitálu kamsi na Bahamy. Spoločník sa taktiež presunul do neznámej krajiny. Prešla hodina, dve. Adam je úplne pokojný. Práve skrachoval a on si zarovnáva obrazy v pracovni, ktoré nevedno prečo sa neustále nakláňajú napravo. Nič nerobí. Vyvesil telefón. Dopil kávu. Klikol párkrát myšou. Stolné hodiny, od jeho mamičky, ktorej popol je starostlivo uložený v urne nad kozubom Adamovej obývačky, odbili štyri hodiny. Adam vstal. Zobral si kufrík. Pozdravil sekretárku, ktorej meno si nepamätá. Nenápadne preplával pompéznou halou do výťahu. Stlačil gombík hore. Vystúpil z výťahu. Cestou pozdravil známych z 33 poschodia. Usmial sa na nich, no Adamove oči boli prázdne. Kufrík si pritískal na hruď. Prekonal pár schodov. Otvoril dvere. Do tváre mu udrel silný vietor.

„Tu fúka a v uliciach sa ľudia môžu uvariť," pokrútil hlavou.

Pod topánkami počuje jemné šuchotanie štrku.

„Už iba posledný schod!"

Zahľadel sa pod seba ako padá kufrík, ktorý upustil. Adam urobil krok.

Adam zostal už len oznamom s usmiatou fotkou na predposlednej strane v rubrike: Nekrológ.